Niekedy stačí si vypočuť zabudnutú skladbu od starých rockerov a príde inšpirácia: pospomínajme si na majstra Bonza. Potom začneš pátrať vo svojom archíve a nájdeš článok, v ktorom prehovorí človek, ktorý istý čas pracoval preňho. Aký bol John Bonham?
Publicisti ho s kludným svedomím pomenúvajú ako najlepšieho rockového bubeníka všetkých čias. Asi nebudeme zbytočne márniť čas, keď si pospomíname na tohto talentovaného a predsa jednoduchého človeka. Na úvod so slovami osoby jemu blízke, menom Jeff Ocheltree. Už funkcia tohto človeka pri Bonzovi bola zaujímavá: drum tech čiže človek, ktorý sa stará o bicie. Jeff nie je obyčajným technikom, je aj konštruktérom a inovátorom bicích. V katalógu firmy Paiste nájdeš jeho signované timbále, s ním navrhovanú kovovú sadu bicích so značkou Phantom. Nájdeš tam aj špičkový (a veľmi drahý) malý bubon a sadu bicích s názvom Spirit of 2002. Tie sú podľa Jeffových návrhov vyrábané z recyklovaných činel Paiste 2002.
„S Bonzom sme sa zoznámili v roku 1974. Pracoval som vtedy u Billyho Cobhama. Weather Report sa práve rozpadli a ja som ostal v jeho sólovom projekte. Ten večer sa konal trojkoncert, kde okrem Billyho vystúpili aj bubeníci Liberty DeVitto a Carmine Appice. Bonzo si ich prišiel obkukať. Vtedy sme si dali spolu pár pív, nebola reč o spolupráci. Ja som bol u Billyho spokojný, veľa som sa od neho naučil, napríklad o ladení bubnov. John sa vtedy smial na tom, že nejaký bubeník potrebuje iného na to, aby naladil svoje bubny. On to robil výlučne sám, veľmi nedovolil do toho kecať.
Približne o rok sme sa stretli v Los Angeles v známom bare Rainbow Bar & Gril, kde sa stretávali muzikanti a ľudia z branže. John mal práve zlomené zápästie, tak na nejaký čas bol vyradený z hrania. Jednu noc sme spolu ,nasávali‘ a na druhý deň mi ponúkol, či nechcem pracovať pre Led Zeppelin. Vtedy som to odmietol, stále som sa cítil dobre u Cobhama. Spolupracovať s Johnom som začal až v roku 1977, pomáhal som pri nahrávaní alba Physical Graffity, ale k skutočnej spolupráci došlo až o dva roky, keď som so Zeppelinmi bol na turné k albumu In Through The out Door.
Obdivoval som jeho hru každý večer, ale najväčší dojem na mňa urobil u seba doma vo svojej skúšobni. Bol neobyčajne rozhľadený, mal širokú zbierku platní. Počúval všetko: rock, folk, blues, fussion, bubeníkov Motown, Clydeho Stubblefielda. Najviac asi fandil jazzu. Zbožňoval hráčov, ako boli Max Roach a Elvin Jones. Neskôr, keď som pracoval pre Steveho Smitha, ten ma upozornil na to, že známe Bonzové sólo v Moby Dick má podobnú náladu ako skladba The Drum Also Waltzes, v ktorej bubnuje Max Roach. Vôbec ma to neprekvapilo.“
Johnov syn, dnes už tiež svetoznámy bubeník, Jason Bonham, ktorý v niekoľkých koncertoch nahradil svojho otca v Led Zeppelin, tiež potvrdil Jeffova slová: „Otec mal zmysel pre jednoduchosť, o čom svedčí jeho hra, ale vo svojej duši zbožňoval jazzistov. Najväčším jeho esom bol Buddy Rich.“
Podla Jeffa Bonzo mal jasnú predstavu o tom, ako majú jeho bubny znieť. „Do ladení veľmi nedovolil hovoriť a často kontroloval po mne, či som mu ich nepreladil (smiech). A keď mi predsa dovolil ladiť, vždy sa presvedčil, či som mu ,urobil‘ jeho sound. Jeho špecialitou bolo, že spodné blany ladil pomerne vysoko. Každý si myslí, že bol ťažký ,búchač‘, ale nebolo to tak. Johnove bubny hrali nahlas bez toho, aby do nich silno búchal. Presne vedel, ako má udrieť a kam má udrieť. Jeho najznámejšie bicie, chromované kovové Ludwigy a oranžové priesvitné bubny od tej istej firmy používal len na živé koncerty. V štúdii vždy nahrával na drevených Ludwigoch.“
O jeho bubnovom sounde sa vyjadroval aj jeho priateľ Dave Mattacks, mimochodom bubeník z Fairport Convention. Rozprával, že raz sa zúčastnil skúšky Zeppelinov a hral na Bonhanových bicích. V tom čase používal sadu kovových Ludwigov, ktoré pod rukami Dava zneli ako kopa prázdnych konzerv. Ich zvuk sa ale zázračne zmenil, keď za nimi sedel Bonzo. Dave rozprával aj iný príbeh: „Bol som u Bonza na návšteve. V rohu jeho izby stál jukebox a vedľa súprava bicích Ludwig s malými rozmermi. Poprosil som ho, aby mi niečo zahral na nich. Keď sa to stalo, nechcel som veriť vlastným ušiam! Z tej hračkárskej súpravy získal taký istý sound, aký som poznal z nahrávok Led Zeppelin. Bonham pri každej príležitosti znel rovnako, potvrdzujúc teóriu, že dobrý hudobník nosí svoj sound vždy so sebou.“
Nabudúce ešte budeme pokračovať v objavovaní osobnosti Johna Bonhama cez očami iných a trochu aj cez jeho vlastné názory.
Portrét
John Bonham
John Henry Bonham sa narodil v anglickom Worchestershire (1948) v robotníckej rodine. Prvý malý bubon mu kúpil jeho otec a takisto jemu vďačil za prvú sadu bicích. V teenagerskom veku začal hrať v skupine Terry Webb & The Spiders a potom v Way of Life. V ďalšej skupine, v The Grawling King Snakes, mal už za spoluhráča Roberta Planta budúceho „zeppelinovskeho“ speváka. Táto formácia však nebola úspešná, takže po čase sa Bonham vrátil do predošlej skupiny. Zanedlho sa zase ocitol v kapele, kde šéfoval Robert Plant, volali sa Band of Joy a fungovali bez výraznejších úspechov. Bolo to v roku 1967 a už na jar nasledujúceho roku sa kapela rozpadla. Blonďavý spevák s metalovými hlasivkami sa stal osudovým pre Bonhama tým, že upriamil pozornosť naňho, keď sa formovala skupina New Yarbirds, z ktorého potom vznikli Led Zeppelin. Pôvodne tam mal nastúpiť ako bubeník B.J. Wilson z Procol Harum, s ktorým Jimi Page predtým spolupracoval pri Joe Cockerovej verzii pesničiek With a Little Help from My Friernds od The Beatles. Keď pozvali Bonza, on už spolupracoval s americkým spevákom menom Tim Rose, ktorý dlhodobo pôsobil v Anglicku, čo mu zaručovalo pravidelný príjem. V tom čase už bolo jasné, čo je on zač, mal už aj kopu ponúk (napríklad od Joea Cocera a od Chrisa Farlowa),
Cvičiť začal so Zeppelinmi v auguste v roku 1968 a v októbri už nahrali prvý album. Stalo sa to v Olympyc Studios a potrebovali na to len tridsať hodín. 15. októbra mali premiéru v Anglicku a vzápätí podnikli turné po Británii. V USA debutovali 15. decembra toho istého roku na spoločnom koncerte s kapelami MC5 a Vanilla Fudge.
John zomrel tragicky ako tridsaťdvaročný. Doplatil na svoju slabosť k alkoholu, aj keď diagnóza nehovorila o otrave. Skonal na následky pľúcnemu edému spôsobeného vdýchnutím zvratkov v spánku. Stalo sa to 5. septembra 1980 v dome Jimiho Pagea, kde vtom čase cvičievali Led Zeppelin chystajúca sa na turné.
Bol spopolnený 12. októbra 1980. Na jeho náhrobku je nápis:
„Spomínajte s láskou na milujúceho manžela a otca,Johna Henryho Bonhamaktorý zomrel 25. septembra 1980 vo veku 32 rokov.Bude navždy v našich srdciach,dobrú noc moja Láska, Boh ti žehnaj.“
Po jeho smrti sa ostatní členovia rozhodli Led Zeppelin rozpustiť, pretože Bonhama považovali za nenahraditeľného bubeníka.
Bonham používal niekoľko bicích sád (píšeme o tom v druhej časti tohto článku), teraz uvádzame sadu, ktorým často nahrával v štúdiu.
Bicie: Ludwig Super Classic Green Sparkle
1 6.5 x 14” Supraphonic 402 Snare
2 14 x 10” Tom
3 16 x 16” Floor Tom
4 18 x 16” Floor Tom
5 26 x 14” Bass Drum
Činely: Paiste
A 15” 2002 Hi-hats Sound Edge
B 18” 2002 Medium Crash
C 24” 20002 Medium Ride
D 20” 2002 Medium Crash
E 38” Paiste Symphonic Gong
Trust Your Ears
The Drum Tech Explorations of Jeff Ocheltree
Z prvej ruky môžeme získať dobré rady pre náš bubnový sound. Autor tohto DVD, ktorý spolupracoval s takými bubeníkmi-velikánmi, ako sú John Bonham, Billy Cobham, Carl Palmer, Alex Van Hallen alebo Lenny White, porozpráva nám svoje skúsenosti, ktoré získal ako bubenícky technik. Hovorí o ladení, o mikrofónovom zvučení bubnov a demonštruje, ako rôznorodo sa dá tento nástroj zvukovo využiť. K znázorneniu využíva deväť rôznych bubnových sád s deviatimi bubeníkmi za nimi. Ako bonus predvedie návod, ako sa dopracujeme ku zvuku, ktorý používal slávny John Bonham.
Predstaví nám aj jeho prototyp bicích Spirit of 2002, ktoré vyrábajú z recyklovaných činelov Paiste 2002.
Trvanie: 60 minút
Vydavateľ: Hal Leonard
Bubenícka múdrosť
Bubnovanie je jediná vec na svete, v čom som naozaj dobrý.
(John Bonham)
Groovie placc
Od koho iného ako od Bonza! Naozaj geniálny pattern.
