Bubenícke postrehy XXXI - Na čumile u majstra H.C.

Bubeníci a fanúšikovia tohto nástroja, tešme sa! Dostali sme ďalší priestor, posnažím sa ho zmysluplne využiť. Môžete k tomu prispieť aj vy, všetky nápady, námety sú vítané. Ak máte akýľožvek bum bum problémy, dajte nám to vedieť. Skúsme na tomto mieste zriadiť akýsi fórum búchačov a ich obyvateľov. Pište na email steps50@post.sk.Na čumile u majstra H.C.

Predchádzal tomu bubenícky workshop v Bratislave. Môj priateľ Howard Curtis predvádzal svoje vedomosti pre mladých bubeníkov v klube Hlava XXII. Vtedy padla zmienka, že by som ho mal navštíviť v Grázi, kde vyučuje na hudobnej univerzite. Tak sa stalo, že jedného rána som sa ocitol v jeho miestnosti plnej bicích nástrojov. Zažil som vyučovaciu hodinu s jeho piatymi žiakmi. Každého som sa slušne opýtal, či sa na hodine môžem zúčastniť. Všetci svorne súhlasili.

Jazzová sekcia vysokej hudobnej školy KUG v Grázi (Kunstuniversität Graz) patrí medzi najstaršie svojho druhu v Európe. Škola samozrejme vychováva špičkových hudobníkov aj pre vážnu hudbu, ale dobrý cveng má vo svete meno jeho jazzového oddelenia. Sekcia jazzu sídli v Grázi v samostatnej budove, kde v jednej veľkej priestrannej miestnosti učí Howard Curtis. Jeho učebňa je snom pre bubeníckych pedagógov. „Keď som podpisoval zmluvu, dal som si podmienku, že túto miestnosť zariadim podľa seba,“ hovorí Howard.

V ideálnejších podmienkach už pedagóg asi nemôže pracovať. Jeho miestnosť, podobne ako zvukové štúdiá, je akusticky upravovaná s dreveným obložením, ktoré aj esteticky vyzerá skvele. Sú tam tri sady bicích a asi všetky druhy perkusií, vrátane marimby aj vibrafónu. Je tam aj krátke koncertné krídlo, ktoré Howard príležitostne zapája do svojho pedagogického procesu. Aj technické vybavenie triedy je dokonalé: video a DVD s veľkoplošnou obrazovkou, samozrejme PC s internetom a hlavne hi-fi aparát s veľkými reproduktormi. Ten sa využíva asi najčastejšie.

Čo ma najviac zaujalo, to boli jeho pedagogické metódy. Môžem povedať, že som bol uchvátený tým, čo som tam videl.

Už hneď jeho prvý žiak dal latku poriadne vysoko. Pri prehrávaní domácej úlohy zahral cvičenie od John Rileya, typu „three-voice comping“, čo je technicky nesmierne náročné (Beyond Bop Drumming, strana 16.).

Študenti hrajú na „erárnej“ sade, no všetci nosia vlastné činely a paličky. Howard pri učení preferuje klasické, rudimentárne hranie, ako zdroj k tomu používa dve knihy: John Wooton: The Drummers Rudimental Reference Book a Charley Wilcoxon: All American Drummer – 150 Rudimental Solos.

Podstatnú časť učebnej hodiny vypĺňa hranie s nahrávkami, obyčajne s big bandovými. Hrajú s originálnymi nahrávkami, niekedy využívajú aj „play along“ (hudba bez bicích), napríklad z metodického materiálu: Steve Houghton: Studio & Big Band Drumming. Študenti chodia s vlastnými zariadeniami mp3, jednoducho si zastrčia kábel a hrajú. Bubnujú na muziku vychádzajúcu z reproduktorov, sluchátka sa tam nepoužívajú vôbec. Napriek tomu, všetci zahrali úplne presne, proste bolo to samozrejmosť, výčitky smerovali iba k frázovaniam a technickým záležitostiam. Mladej bubeníckej adeptky z Tirolska napríklad vyčítal Howard, že svoje sólo v big bandovej skladbe hrá príliš „zvysoka“, a navádzal ju ku kratším úderom. Iný žiak, chystajúc sa na záverečné skúšky, zahral modernú perkusívnu kompozíciu napísanú pre timbále a pre dva malé bubny. Jedno z častých domácich úloh žiakov je opis bubnového partu a sól z nahrávok. Pri kontrole takýchto opisov učiteľ často využíval aj už spomínaný klavír.

Popri individuálnych hodinách, sú žiaci členmi aj perkusívnej skupiny, ktorú vedie tiež Howard. Okrem toho, v rámci výuky všetci študenti – to platí na každý nástroj, vrátane jazzového spevu – sa musia zúčastňovať na takzvaných „ansámble“ hodinách. Tu vlastne v rôznych formáciách sa muzikanti naučia základy orchestrálneho hrania. Tieto formácie sa vytvárajú riadene, napríklad na big bandovom ansámble sa môže zúčastniť študent samozrejme až po tom, keď už dosiahol určitý stupeň muzikantského kumštu.

KUG má vlastný big band, ktorý už roky na vysokej úrovni reprezentuje tento inštitút. Ku škole patrí aj špičkovo vybavené nahrávacie štúdio.

Treba spomenúť aj živé vystúpenia, spontánne zo študentov sa formovaných kapiel v miestnych krčmách a v reštauráciách. Tieto hrania sú časté a dokresľujú kolorit tohto študentského mesta.

Počas obedňajšej prestávky sme si v centre mesta dali kávu. Gráz je naozaj krásne mesto, no najhlbšie zážitky som si odniesol zo „zabubnované“ miestnosti Howarda Curtisa.

Mitch Mitchell

Jimi Hendrixovi sa zachcelo obnoviť si svoj Experience. V roku 2003 za ním zašiel basista Noel Redding a teraz sa porúčal aj Mitch Mitchell. Asi nedávno zosnulý Buddy Miles nesplnil Hendrixove požiadavky...

Mitch Mitchell sa narodil v roce 1947 v Ealing vo Velkej Británii. Do šoubiznisu vstúpil ako detský herec, avšak čoskoro presedlal na jazz a rockovú hudbu. S Hendrixom začal hrávať v roku 1966 a bol s ním na pódiu aj o tri roky neskôr na legendárnom Woodstocku. Na jeho hru mala veľký vplyv jazzová hudba, medzi svojimi vzormi spomínal veteránov ako Elvin Jones, Max Roach a Joe Morello. Mitchella považujú za predchodcu štýlu fusion, hral nesmierne energicky, často „zápasil“ na javisku s Hendrixom. Jeho bicí part v skladbe Fire bol vyhodnotený ako najlepšie rockové bubnovanie v histórii vôbec.

Mitch Mitchell ešte počas spolupráce s Hendrixom bol pozvaný ako bubeník do skupiny, ktorá sa neskôr preslávila ako Emerson Lake & Palmer. Odmietol to, chcel ostať s Hendrixom. Možno keby vtedy vedel, že ich spolupráca sa i tak čoskoro skončí... Istý čas vypomáhal aj u Jeffa Becka, keď jeho pôvodný bubeník Cozy Powell bol chorý.

S Experience Mitch nahral tri slávne albumy (Are You Experienced?, Axis: Bold as Love a Electric Ladyland). Po Hendrixovej smrti, spolu s producerom Eddie Krammerom napomáhal k vydaniu troch ďalších albumov, ktoré obsahovali nedokončené skladby gitarového mága (The Cry of Love, Rainbow Bridge, War Heroes).

Mitch do konca života bol aktívnym hráčom. Hral v rôznych formáciách, treba spomenúť jeho vlastnú skupinu Ramatam, s ktorou nahral dva albumy.

S bývalým Hedrixovým basistom Billy Coxom, mali spoločnú kapelu s názvom Gypsy Sun Experience.

Posledné turné svojho života, nazvané Experienced Hendrix Tour, absolvoval tesne pred svojou smrťou. Vystúpili v osemnástich amerických mestách. Turné sa skončilo v Portlande, tu ho našli o dva dny mŕtveho v jeho hotelovej izbe. Podľa lekárskej správy zomrel v spánku, prirodzenou smrťou. Mal šesťdesiat hedna rokov.

V jednom rozhovore Mitchell spomenul, že v istom čase boli pokusy, dať do kopy ich kapelu s Millesom Davisom. Vtedy tomu zabránila Hendrixova smrť. Teraz na nebeskom javisku to môžu uskutočniť.

Tu na tomto mieste by mala byť grafika bicej sady. Lenže Mitch Michtell ich striedal obzvlášť často. Začínal, ako správny Angličan, na značke Premier, ktorú striedal s bicími značky Ludwig. Najčastejšie to boli rozmery: 22” veľký bubon, 13” tom, 14” a 16” kotol a obligátny 14” snare. Činely tak isto striedal, typická zostava preňho bola: 15” hi-hat, 20” rajdka, 20” a 22” kreška. Mitch vyskúšal hrať aj na dvoch veľkých bubnoch. V Európe hral na značke Ludwig, no v Amerike, kvôli sponzorstvu používal bubny firmy Gretsh. Posledné roky svojho života hrával na bicích DW.

Bubenícka múdrosť

„Búchať príliš potichu vám okreše vašu techniku. Je pomerne jednoduché zahrať groove razantne a nahlas. Keď to ale stíšite, strácate aj na technike.“Stewart Copeland, The Police