Bubenícke postrehy LX - monotematicky: Joe Morello (1928-2011)

Tému „postrehov“ zase raz zariadil život. Plánoval som písať článok o významných pedagógoch bicích, kam Joe Morello určite patrí. Vo februári prišla správa, že vo veku 82 rokov opustil tento svet.

Jeho meno je pojmom v bubeníctve. Keď niekto pochybuje o tom, že technicky zázračné bubenícke kúsky sa dajú predvádzať aj v pokročilom veku, Joe Morello ho vyvedie z omylu. Stačí vyhľadať na webe jeho ukážku cvičenia pod názvom The Killer Exercise. Zahrá tam dva takty striedavých úderov, dva takty dvojitých úderov a paradiddle. Potom to zahrá v dvakrát tak rýchlo. Úchvatné. Keď túto ukážku nahrával, mal sedemdesiat sedem...

Jeho najslávnejšie roky ho spájajú s kvartetom klaviristu Davea Brubecka. Nahral sním 60 albumov. Samozrejme neskôr o tom rád rozprával:

„Robil som konkurz do Tommy Dorsey big bandu, vraj vyskúšal okolo sedemdesiaich bubeníkov... Trvalo to nejaký čas, nakoniec mi zavolal manager kapely, že som konkurz vyhral, že mám vyzdvihnúť muzikantskú garderóbu. Ale medzitým som sa už rozhodol pre Brubecka. Ten manager to nemohol pochopiť, ako to, že nechcem hrať v najlepších lokáloch, kam oni v tom čase mali otvorené dvere. Spomenul bubeníkov ako Buddy Rich a Louis Bellson, že im ako veľmi pomohol ich big band. Čo bola vlastne blbosť, lebo bolo to vzájomné, aspoň toľko pomohli aj oni tej skupine.

V spočiatku ani k Brubeckovi sa mi veľmi nechcelo, lebo tam boli preferovaní len dvaja, Dave Brubeck a saxofonista Paul Desmond. Kontrabasista a bubeník stáli úplne v úzadí. Hral tam sympatický bicista menom Joe Dodge, ktorý hral len sprievodné party, zasólovať nemal možnosť. Mne ale sľúbili úplnú voľnosť, preto som sa rozhodol, že to skúsim.“

Morello bol vždy perfekcionista v rytmickom cítení, tak sa hneď po nástupe do kvarteta dostal do konfliktov. „Vládli tam veľmi čudné „rytmické pomery“. Začali sme skladbu, a skončili sme skoro dvakrát tak rýchlo... Brubeck bol impulzívny hráč, swingoval perfektne, ale keď sme začali hrať, dostal trému, bol extrémne nervózny. Pri tom strašne zrýchlil tempo, a rytmika sa k tomu prispôsobovala. Rozhodol som sa to zmeniť a oni to brali.“

Dostal sa do konfliktu aj so sólistom súboru Paulom Desmondom. „Tesne po nástupe do Dave Brubeck Quartet, sme odohrali niekoľko nocí v slávnom klube Blue Note. Prvý večer, po svojom sóle, som zožal standing ovation. Keď sa to na druhý deň opakovalo, saxofonista Paul Desmond po sóle opustil javisko a odobral sa do šatne. Brubeck prerušil kolo a išiel za ním. Desmond mu dal na výber: buď on alebo ja odídem z kapely! Dovtedy Paul bol hviezdou na javisku, ťažko znášal, že aj niekto iný má či len podobný úspech. Nakoniec ma Dave podržal a neskôr sme sa stali s Paulom dobrými priateľmi.“ V jednom rozhovore oa tejto udalosti Paul Desmond reagoval svojsky: „Čo eště može nasledovať po bubnovom sóle? Streľba z kanónu?“

Joe Morello mal slávnych učiteľov, akým bol naprieklad George Lawrence Stone, autor slávnej inštruktáže Stick Controll. Ten sa vyjadroval v jednom liste, napísanom ešte v roku 1959, o Joeovi mimoriadne priaznivo: „Bol to môj najtalentovanejší žiak, akého som v živote mal. Som naňho naozaj hrdý. Bol technicky dokonale vybavený, čo sa týka rýchlosti a kontroly nad svojou hrou. Pritom mal obrovský cit, a nie len pre jazzovú hudbu.“

Morello dlhé roky hral v malých zostavách, ale mal skúsenosti aj s bigbandovou hudbou. Dokonca si po smrti Budy Richa zahral aj s jeho kapelou. Pomenoval aj odlišnosti malých a veľkých zostáv: „V big bande hrať je ako kočírovať voz a držať na uzde viacero rozvášnených koní. Máš menej voľnosti, musíš byť dôsledný v udržaní presného tempa. V malých zostavách je viac voľnosti a potrebuješ viac flexibility. A môžeš viac využívať dynamické odtiene. Oba štýly majú svoje výhody, ale myslím si, že keď vieš dosť o bubnovaní, zvládneš obe situácie.“

Jeho najznámejší bubenícky počin je určite sólo v skladbe Take Five: „Napísal to na moje želanie Paul Desmond, chcel som niečo zahrať aj na päť. Sóla sú väčšinou vyhrotené na rýchlosť, toto sólo je skôr na synkopické rytmické úseky, ktoré vybočujú z bežného cítenia. Túto skladbu sme obyčajne hrávali ako posledný kus na koncertoch a vždy zaberala. Nahrali sme aj skrátenú verziu na singel platňu, predalo sa osem miliónov. Bárskde hrám, ľudia ju stále pýtajú...“

Ako prvý robil pre firmu Ludwig takzvané clinic. Ako vyzerala klasická „predvádzačka“ à la Joe Morello?

„Základnou ideou bolo odovzdať vedomosti, pomôcť bubeníkom. Nešlo o to, aký som skvelý. Začínal som päť desaťminútovým sólom. Potom som hovoril o svojich bubnoch, ako ich ladím, a predstavil som svoje činely. Pri clinic je dôležitá skutočnosť, že naproti vám sedia bubeníci rôzneho veku a úrovne, čo bolo treba akceptovať. Preto som spomenul základné držania paličiek (grip) pri bubnovaní v rôznych hudobných štýloch. Vyzdvihol som správne naladenie malého bubna ako srdca bubnovej sady. Predviedol som niektoré dôležité rudimenty a ukázal cvičenie na základnú koordináciu. Navrhol som jednoduchý cvičný plán a odporučil som niektoré inštruktážne knihy. Nasledoval čas otázok a odpovedí, vďaka čomu sa vyhradená dvojhodinovka na predvádzačku predlžila niekedy aj o hodinu a pol. Celý akt som potom ukončil ďalším krátkym sólom.“

Joe Morello

Joseph Albert Morello sa narodil v Springfield v štáte Massachusetts. Mal vrodenú slabozrakosť, ktorú príroda ako keby kompenzovala s mimoriadnym citom pre hudbu. Začínal s husľami, no v pätnástich presedlal na bicie. Učil ho bubeník Joe Sevcik, bubeník z divadelného prostredia, ten ho upozornil na jazzových hráčov, akým bol naprieklad Gene Krupa. Práve Krupa spolu s Maxom Roachom sa stali jeho vzormi. Napriek týmto idolom ho učili bubenícke osobnosti Georgie Lawrence Stone a Bill Gladstone, obaja pochádzajúci z prostredia vážnej hudby.

Po príchode do New Yorku sa Morello veľmi rýchlo dostal do styku s významnými hudobníkmi, akými boli saxofonista Phil Woods, Stan Kenton, Art Pepper a ďalší. Krátko zahral aj v big bandoch vtedy úspešných kapelníkov Benny Goodmana a Toma Dorseyho. V roku 1955 sa stal členom Dave Brubeck Quartet. Pobudol tam dvanásť a pol roka a nahral s kvartetom šedesiať albumov. Popri hraní vyvíjal aj pedagogickú činnosť.

Joe Morello bol desaťročie hráčom firmy Ludwig. Logo tejto firmy na prednej blane mal namaľované roky predtým, ako sme to mohli vidieť na nástrojoch Ringa Starra, hoci práve jemu prisudzujú túto „vymoženosť“.

Na čitateľskú otázku v bubeníckom časopise Modern Drummer sa Joe Morello pokúsil spomenúť na sadu, na ktorú v roku 1959 nahrával Take Five: „V tom čase som hral na Luwigoch s rozmermi: veľký bubon - 22 x 14, malý bubon - 14“ x 5”, tom - 13 x 9”, kotol - 16 x 16”. Keď sa dobre pamätám, v tom čase som už používal plastické blany. Svoje bubny som ladil s metódou tzv. maximálnej rezonancie (túto metódu v minulosti som už podrobne opísal; pozn. autora). Žiadne tlmenie som nikdy nepoužíval, výnimkou filcového pásu na blane veľkého bubna.“ Po rozpade Dave Brubeck Quartet v 1968 začal spolupracovať s firmou Drum Workshop. Posledná sada, na ktorej Morello hral, bola DW Collector Series Desert Sand.

Bubenícka múdrosť

Tempo treba udržať! Trochu viac tolerujem takých, ktorý zrýchľujú, ako tých, ktorý spomaľujú. Je to ako v živote: keď spomalíš, prichádza smrť... (Joe Morello)