Metronóm - bubenické postřehy

Môže byť veľkým nepriateľom, no keď ho pokoríš, stane sa z neho sluha nevyhnutná pomôcka pri cvičení. Na začiatku bolí. Je neúprosný, nekompromisný, nikdy neustúpi, prispôsobiť sa musíš ty. A tak je to správne, metronóm je totiž norma, podľa ktorej sa môžeš pokojne riadiť, na ktorú sa môžeš spoľahnúť.

Tu je definícia tohto prístroja: Metronóm je mechanický, elektro-mechanický (oba s kyvadlom) alebo elektronický prístroj, ktorý rovnomerne odklepáva rytmus hudobnej skladby (najčastejšie každý úder označuje jednu štvrťovú notu). Ak sa hrá v 4/4 takte a metronóm sa nastaví na rýchlosť 60 BMP, tak štvrťová nota trvá presne jednu sekundu.

Metronóm vyhotovil - vraj rovno na podnet Ludwiga van Beethovena - viedenský mechanik Jan Nepomuk Mälzel v roku 1816. Sám Beethoven mal zo zrodenia prístroja takú radosť, že napísal aj dielko pre spevácky zbor s názvom Ta ta ta... lieber, lieber Mälzel. On bol aj medzi prvými, ktorí označovali svoje diela s číselnými inštrukciami tempa.

Klasický metronóm má jednoduchý hodinový stroj s pružinou a reverzným kyvadlom. Doba kyvu sa dá zmeniť pomocou závažia ,takto na stupnici sa dá nastaviť tempo od 40 do 210 úderov za minútu. Používajú sa dva druhy označenia: MM (Mälzel’s metronóm) a BPM (beat per minute) a udáva sa aj číslo rýchlosti za minútu.

V hudobnej pedagogike hrá metronóm dôležitú rolu, hoci v našich školách sú v ich využití značné rezervy. V americkej pedagogike jednoznačne prevažuje a sú školy, kde bez tohto prístroja - obrazne povedané - sa nezahrá ani nota. Je pravda, že v poslednom období niektorý tamojší bubenícki pedagógovia často nahrádzajú metronóm s konkrétnymi nahrávkami z CD alebo mp3, často z mobilného telefónu. Keď som bol na návšteve na hudobnej akadémii v Grázi, aby som skúmal tamojšie bubenícke pedagogické metódy, najviac ma zaujala skutočnosť, ako pohotovo vedeli zahrať mladí študenti spolu s big bandovým, alebo s iným podkladom. Prichádzali na hodiny so svojimi empétrojkami a podklad počúvali z reproduktorov, nie zo sluchátok. Na tej úrovni už vôbec neriešili presnosť, tá bola samozrejmosťou. Práve preto, lebo všetci mali slušné „predškolenie“ práve s metronómom.

Človek nie je stroj, nikto nedokáže, až na pár géniusov, absolútne presne zahrať. Ale treba k tomu smerovať, treba sa o to usilovať. Dnes je v štúdiách bežná požiadavka hrať so znakom (click) z metronómu. Skúsenosti personálu v štúdiách sú také, že začínajúce hudobné kapely, pri spoločnom nahrávaní sa rytmicky rozpadávajú po štyroch taktoch... Pritom súčasná hudobná pedagogika s metronómovou predprípravou ráta, keďže sa rozšírili takzvané „play along“ nahrávky ako mimoriadne účinné pomôcky. Mladý hráč sa pomocou play alongu dostane do situácie blízkej k živému hraniu

Cieľom pri cvičení s týmto prístrojom je vypestovať si takzvaný vnútorný, interný, metronóm, ktorý sa čo najviac približuje k ozajstnému. Odborníci sa zhodujú v tom, že mimoriadne účinná metóda cvičenia je hrať spolu s metronómom v extrémne pomalých tempách. Túto metódu preberajú aj niektoré play along podklady, kde cvičený groove je zaznamenaný aj v pomalšom tempe. Na druhej strane pomocou metronómu sa dokážeme skontrolovane vypracovať aj k virtuozite, pri postupnom zvyšovaní tempa.

Samozrejme nájdu sa aj odporcovia metronómu. Sám Beethoven po počiatočnom nadšení sa obrátil chrbtom tomuto prístroju. Aj iný velikáni hudby, ako Johannes Brams a Richard Wagner, ho ignorovali a považovali ho za prístroj, ktorý zabraňuje uplatňovaniu rytmickej voľnosti v hudbe, ktorý sa nazýva agogika. Odporcovia tvrdia, že s metronómom hudobník naberá zlozvyk, akési „metronomické“, strojové cítenie, v dôsledku čoho nedokáže dokonale realizovať také rytmické zmeny v rámci skladieb, ako je spomaľovanie a zrýchľovanie (ritartando, accelerando) alebo voľné hranie (rubato). Túto teóriu však väčšina odborníkov popiera, no súhlasí s tým, že k zvládnutiu tých rytmických zmien treba tiež dôsledne vycvičiť. Resumé je také, že dobrý muzikant musí ovládať dokonale rytmické zmeny a pritom dokázať udržať aj pevnú pulzáciu.

Veľmi zriedka sa metronóm využíva priamo v produkcii, ako to urobil avantgardný hudobný skladateľ György Ligeti, ktorý v roku 1962 napísal dielo, kde malo zaznieť sto metronómov. (Poéme Symphonique for 100 Metronomes). Paul McCartney nechá zaznieť metronóm v dvoch svojich skladbách: v Blackbird s Beatles a na svojom ôsmom sólovom albume (Flowers in the Dirt) v piesni Distracktion (je to tam poriadne zašité).

O metronóme sa objavilo mnoho publikácií a odborných článkov. Muzikológ Jozephine Menuez napísal knihu s názvom Etude už v roku 1932, kde sa zaoberal aj s témou metronómu. Práve odtiaľ pochádza aktuálna bubenícka múdrosť.