Dnes to tak vyzerá, že činely nadobudli svoje štandardné rozmery na „večné časy a nikdy inak“. Nebolo tomu tak vždy. Armand Zildjian, pra-pravnuk zakladateľa firmy, sa narodil v roku 1921 a pamätal si aj iné obdobie.
„Keď mal prísť k nám nejaký slávny bubeník vyberať si činely, bol to pre mňa, ale aj pre celú rodinu sviatok. Dokonca otec mi dovolil vtedy vynechať aj školu. Rád som sa motal pri tom aj ja. Chodili k nám také osobnosti ako Chick Webb, Gene Krupa, Buddy Rich, Lionel Hampton a mnohí ďalší. Vtedajšie činely boli rádovo menšie. V tridsiatych rokoch Krupa aj Buddy Rich používali 14” rajdu. Najväčšie hajtky boli vtedy dvanástky. V tých časoch sme predali stovky hajtkových činelov v 10” a 11” rozmeroch. Pre dnešné ucho by asi zneli smiešne... Veľké bubny používali 26 až 28”. Po vojne sa to zmenilo: veľké bubny sa postupne zmenšili a činely rástli. Pamätám si, keď nás Krupa požiadal o 16” rajdu, mali sme problém vyrobiť ju na našich strojoch, boli sme nastavení na menšie nástroje. Ale čo by sme nespravili pre Krupu, on bol vtedy bohom medzi bubeníkmi. Buddy Rich mal možno viac talentu, bol viac virtuózny, ale Krupa bol Krupa... Prišli aj extrémne požiadavky: Stan Kenton mal v kapele bubeníka, bývalého boxera menom Stan Levely. Ten chcel od nás o 24” rájdku a o 22”krešku. Najväčšia rájdka, ktorú sme vôbec vyrobili, bola 30”.“
Armand Zildjian sám hral na bicích a trošku aj na trúbku. Zomrel v roku 2002, ale v jeho kancelárii je dodnes postavená sada, na ktorej kedysi hrával.
Základným materiálom činelov je prastará zliatina používaná pri odlievaní zvoncov, označená aj ako B20 (80 % mosadz, 20 % cín). O tejto zliatine je známe, že je nevľúdna a ťažko spracovateľná. Tajomstvo firiem tkvie práve v tom, ako sa s tým dokážu vysporiadať. Zildjian všetky svoje základné rady (K, A, Z) robí z takého materiálu, líšia sa len v spôsobe tepania. Podľa Armanda sa práve preto dajú jednotlivé rady pokojne kombinovať. Stále budú znieť ako jedna rodina. Toto môže byť kľúčom pri výbere kombinácií rôznych činelov.
Firma Paiste používa odjakživa vlastnú zliatinu, ktorá je rodinným tajomstvom. Nedávno začali vyrábať radu Twenty, tá sa po prvýkrát v histórii firmy vyrába z klasickej zliatiny B20.
Pri výrobe sa používajú aj iné zliatiny ako B12, B8 atď. Dá sa povedať, že zo zliatiny s menším obsahom cínu sa vyrábajú činely menej kvalitné, ale to je veľmi subjektívny úsudok a vždy je to otázka vkusu.
Dôležitá pracovná fáza pri výrobe je tepanie. Robia to u firiem najväčší machri-odborníci. Robí sa to aj strojom, ale u kvalitných rád sa činely vždy dolaďujú ručne. U firmy Mainl sa činely rady Bizanze dokonca ako polotovary posielajú na tepanie do Turecka. Nejaký čas aj ja som hral na čineloch Meinl z rady Amun a bol som nesmierne spokojný s ich zvukom. Tie sa vyrábajú z B12-ky a základom tej rady sú ručne tepané, vydarené exempláre. Podľa tých potom všetky vyrába počítačom riadený stroj.
O vlastnostiach činelov niečo prezrádza už aj ich vzhľad. Dá sa predpokladať, že väčšie taniere sú spravidla hlasnejšie ako menšie. Alebo, že tenšie znejú hlbšie ako činely hrubé, čo sa zdá byť čudné, ale je to tak.
Mimoriadne dôležitý údaj o čineloch je ich „volume“ rozsah. Tu sa nejedná o relatívnu hlasitosť, ale o rozsah hlasitosti, v ktorom je činel použiteľný. Môže sa napríklad stať, že rajda, na ktorú hráš, pri slabších úderoch už nezaznie uspokojivo. Alebo naopak, pri príliš silných úderoch stratí svoju zvukovú konkrétnosť a zlieva sa to dokopy. (Nehovoriac o tom, že nad rozsahom, ktorú udáva firma, činely už „radi“ praskajú.) Iné sú teda požiadavky na rájda citlivo hrajúceho jazzového bubeníka, ako na rockerský tanier, kde je hlavným cieľom prerážať zvuk cez ostatné, často značne hlasité nástroje.
Ako základná sada činelov sa považuje: rájdka (ride), kreška (crash) a dvojica nožných činelov (hi-hat). Takáto zostava je použiteľná v podstate v každej hudbe. Nie je náhoda, že takúto zostavu nájdete aj v takzvaných „pre pack“ krabiciach, určených pre začiatníkov. Dnes ich ponúka skoro každá firma, ale ako prvá v roku 1974 s tým vyrukovala firma Meinl.
Pri písaní na túto tému vo mne stále rezonovali slová veterána bubeníka Maxa Roacha. On na otázku mladého bubeníka, aké činely mu doporučuje, odpovedal nasledovne: „Je úplne jedno, na čom budeš hrať, svoj sound musíš mať v rukách. Charlie Parker raz nahral album so saxofónom z bakelitu. Málokto to postrehol...“ Možno je to tak. Ale nejaká kvalita by mala byť aj na stojanoch.
