Skončili sme u Josepha „Zigaboo“ Modelista. Čiže u kapely Meters, ktorej členovia pochádzali z okolia New Orleansu a Louisiany. Prerazili v 69. s inštrumentálnym funkom, kde dominovala gitara s organom a sviežo novátorský rytmický základ. „Keď som počul v skladbe Cissy Strut Zigiho bubnovanie, naozaj ma to odrovnalo“ – spomína si Dennis Chambers. „Ten chlapec hral hajtku úplne odlišne, ako to bolo predtým zvykom. Myslím na jej nepravidelné otváranie a zatváranie medzi ťažkými dobami. Bolo to ešte predtým, ako Bernard „Pretty“ Purdie podobné vyrábal v slávnej skladbe Rock Steady. Hneď som sa do toho štýlu bubnovania zaľúbil.“
Spomínanú Rock Steady Purdie nahral ako spoluhráč Arethy Franklinovej a tento bubnový part sa stal akýmsi vzorom pre groovie hranie. Ináč to vidí bubeník Mike Clark. On sa preslávil na albume Thrust, ktorý nahral Herbie Hancock. Clark sa tu predstavil ako skvelý funky hráč, s citom pre groove. Keď hovorí o svojich vzoroch ,neunikne mu meno Bernard „Pretty“ Purdie: „Prvýkrát som ho počul na živej platni Kinga Curtisa. Zaujali ma bicie v skladbe Memphis Soul Stew. Ten groove zmenil históriu funk bubnovania navždy. Purdie tam hrá ghostové údery, ktoré sa potom stali základom tohto štýlu.“
Začiatkom sedemdesiatych rokov ako keby sa vrece roztrhlo s funkovými kapelami. Medzi štýlotvorných zaraďujeme Sly and the Family Stone a formácie okolo charizmatickej osobnosti menom George Clinton. Dnes 67ročný Clinton začínal ako dvorný skladateľ u vydavateľa čiernej muziky Tamla Motown. Keď sa osamostatnil, postupne vydával albumy pod značkou Parliament- -Funkadelic (často nazývanou P-Funk), All-Stars, The Brides of Funkenstein. Je zaujímavé, že všetky svoje projekty realizoval s inými vydavateľstvami. Do jeho P-Funk nastúpil Dennis Chambers ako osemnásťročný. Tu sa stretol po prvýkrát s požiadavkou, aby nehral presne na dobu, ale aby hral „in the pocket“. Clinton chcel po ňom vlastne len to, aby zaťažil druhú a štvrtú dobu. Dennis hovorí aj o tom, aký veľký vplyv mal naňho Clintonov skorší, dnes už nežijúci bubeník Raymond „Teki“ Fulwood.
Iný jeho vzor sa volal David Garibaldi: „Jeho prístup k funk muzike bol značne osobitný.“ Garibaldi sa stal známy ako bubeník formácie Tower Of Power. Pôsobil ako novátor vo funkovej hudbe, hojne využíval lineárne bubnové paterny. Mal vplyv na celé generácie bubeníkov a ešte ani dnes ho nemôžu obísť mladí hráči, hlavne tí, ktorí smerujú k fussion music. Jeho tvorba je asi najlepšie zdokumentovaná v knihe Code of Funk (s dvoma CD) a na DVD Tower of Groove.
Funk bubnovanie má veľmi blízko k štýlu jazz-fusion. Pri oboch je základom šestnástkový rytmus, oba vyžadujú cit pre groove a oba štýly poskytujú priestor na improvizáciu. Preto v mnohých fusion nahrávkach môžeme počuť bezvadné funky elementy. Napríklad u Herbie Hancocka: pred spomenutým albumom Thrust vydal ešte úspešnejší, pod názvom Head Hunters. Tento sa stal najpredávanejším albumom v jazzovej histórii. So svojimi bicími k tomu výrazne prispel vynikajúci Harvey Mason – spomeňte na skvelý groove v skladbe Chameleon.
Časopis Modern Drummer každý rok vyzve svojich čitateľov (bubeníkov), aby v rôznych kategóriách hlasovali o najlepšom bubeníkovi roka. Za rok 2008 v kategórii Traditional R & B and Funk bolo poradie nasledovné:
1. Steve Jordan, 2. Bernard „Pretty“ Purdie, 3. David Garibaldi, 4. Stanton Moore, 5. Zoro. Ako vidíme, nič nové pod slnkom. Zoro, ktorého som spomínal ako vynikajúceho interpreta čiernej hudby, nahral viac ako tritisíc skladieb tohto rázu. Celé jeho umenie sa dá odkukať na DVD: The Commandments of R & B Drumming. Stanton Moore hrá v štýle Second Line Drumming, čo je archaická forma černošského bubnovania z oblasti New Orleansu. (Že by to mohla byť jedna z budúcich tém tohto seriálu?) Funkoví pionieri ako Purdie a Garibaldi sú stále aktívni, čo svedčí o životaschopnosti tohto žánru.
Ostáva Steve Jordan. O ňom sa hovorí, že je človek s najlepším backbeatom. Slovo „backbeat“ znamená jednoducho ťažkú dobu, uskutočnenú najčastejšie na malom bubne, na druhú a štvrtú dobu.
Jordan by si určite zaslúžil väčšiu pozornosť nielen ako bubeník, ale aj ako producent, spevák a skladateľ. Bubnovať začal u Stevie Wondera a nie je možné na tomto priestore vymenovať celú plejádu jeho slávnych spoluhráčov. Na ukážku predsa niekoľko mien: Bob Dylan, Cheryl Crow, Herbie Hancock, John Scofield, Eric Clapton, Bruce Springsteen, Chuck Berry atď. Zabubnoval si aj na albume skupiny Rolling Stones (Dirty Work ,1986), keď Charlie Watts sa pre svoju chorobu nemohol zúčastniť nahrávania.
