Rudimentálne hranie, ako som to už priblížil v predošlom článku, odjakživa patrilo k základom pedagogiky tohto nástroja v USA. A to aj v jazze a niekedy možno až prehnane. Jazzman Jeff Hamilton hovorí o tom, že keď začínal s bubnami, prvých päť! rokov nerobil nič iné, len prehrával rudimenty na malom bubne. Až potom sa dostal k sade, čo považujem za prehnané a asi aj zbytočné.
Prepojenie rudimentov s jazzom dobre dokumentuje kniha Charleya Wilcoxona Modern Rudimental Swing Solos for the Advanced Drummer. Tento materiál obsahuje opis tridsiatich štyroch sól založených len a len na rudimentoch. Veľkým propagátorom tejto knihy bol geniálny bopper Philly Joe Jones. Keď sa Austrálčan Virgil Donati objavil v Štátoch, spoznal sa s týmto veteránom a požiadal ho o hodiny: "Philly Joe Jones chcel , aby som zvládol Wilcoxonovu knihu. Je pravda , že až keď som sa predrel cez tento materiál, dokázal som rozpoznať tie lyrické rudimentálne prvky, z ktorých jeho sóla naozaj pozostávajú." Menej známy, ale uznávaný Winard Harper: "Neustále počúvame; cvičte rudimenty, sú dôležité. Ale načo nám budú a ako ich využiť? U pána Jonesa je všetko jasné. Keď počúvate jeho sóla, jasne rozoznáte, to je flam, to je press roll, to je ratamacue..."
A už sme u užitočnosti rudimentov! Najväčší prínos vidím v tom, že ich pomocou bubeník nadobudne suverenitu a istotu pri hraní. A tam vidím aj rozdiel medzi americkými a európskymi bubeníkmi, hoci dnes to už neplatí v takej miere, ako v minulosti. Rudimenty začínajú byť súčasťou aj našej pedagogiky, no možno ešte nie v dostatočnej miere. Keď sa Alana Dawsona počas jeho pedagogickej činnosti v Berklee opýtali, ako by obhájil užitočnosť rudimentov pred mladými hráčmi, ktorí sú často skeptickí, ako ich využiť v praktickom hraní, odpovedal takto: "Samozrejme nepoužijú všetky tie prvky v jedinej skladbe, na jednom hraní, možno nepoužijú ich za celý mesiac alebo dokonca ani v priebehu jedného roku. Ale tie vedomosti predstavujú istotu, ktorú máme v zásobe akoby uloženú v banke." Alan Dawson mal špeciálnu metódu hrania rudimentov, ktorú sám nazval The Ritual. Jednalo sa o jeho výber cvičení, ktoré obsahovali tradičné a netradičné rudimenty vo vlastnej kreácii, s vlastnými rukokladmi.
O tom istom Dennis Chamber: "Keď to myslíte s bubnovaním vážne, rudimentom sa nevyhnete. Nutne potrebujete základy ako long-stroke roll, double-stroke roll, five stroke roll, flams drags atď. Iné sa nedajú využiť pri sade a slúžia len k tomu, aby sme mali uvoľnené zápästie pri hraní. Pri sólovaní sú určite najdôležitejšie striedavé údery a dvojky. Tie som roky cvičil a snažil som sa, aby zneli úplne rovnako, čo je veľmi ťažké."
Pri velebení rudimentov nemôžeme obísť bubeníka, ktorý je veľký pracant, a o ktorom vieme, že cvičí asi všade, či už v kúpeľni, pri televízii alebo pri cestovaní. Tvrdí o sebe, že čím je starší, tým viac obľubuje cvičenie. Vinnie Colaiuta: "Od mojich štrnástich rokov som vyvíjal veľké úsilie na ovládanie rudimentov. A robím to vlastne dodnes."
Samozrejme rudimenty "postihujú" aj rockáčov. "Klasik" Carmine Appice napríklad napísal aj metodickú knihu s názvom Rudiments to Rock. "Potreboval som ich pre dosiahnutie určitej úrovne technických možností mojich rúk. Keby som neprešiel cez tieto cvičenia, nemohol by som pokračovať v získavaní väčšej techniky."
Treba zdôrazniť, že rudimenty nie sú všeliekom. Súhlasím s výrokom Jeffa Porcara, predčasne zosnulého bubeníka skupiny Toto, ktorý o svojich vzoroch povedal: "Nemám rád bubeníkov, ktorí sú síce rudimentálne nadupaní, ale nehrajú muzikálne." S touto myšlienkou sa zhodujú aj slová, ktoré vyslovil Jack DeJohnette: " Pri sólach hrám hudobné myšlienky a nerozmýšľam o rudimentoch a o paternoch".
Ako nato? Treba začať siedmimi cvičeniami, od ktorých sa odvíjajú všetky ostatné. Sú nasledovné: buzz roll (vírenie), single-stroke roll (striedavé údery), double-stroke roll (dvojky), five-stroke roll (päťky), single-paradiddle, flam, a drag,
Tak páni bubeníci, začnite s rudimentami už dnes!
