Mám rád občasné husté hranie na veľkom bubne, ale ešte viac uznávam jeho zriedkavejšie používanie v rámci rytmov. A k tomu ešte zbožňujem nuansy s hajhetkou, ktoré umne vyplňujú už spomenuté pauzy v rytmických paternoch. Asi preto ma dlho neoslovila myšlienka dvojkopáku. Prvýkrát som vyslovil uznanie smerom k dvom veľkým bubnom po vypočutí skladby One od skupiny Metalica. Lars Ulrich vymyslel naozaj funkčný a esteticky pôsobivý bubenícky riff.
Model dvoch veľkých bubnov pochádza, ako množstvo iných vecí, od jazzistov. Ešte len osemnásťročný Louie Bellson v roku 1946 dal dokopy prvú dvojkopákovú sadu, vďaka čomu sa dostal do stredobodu pozornosti muzikantskej obce. Niektorí pamätníci onej doby síce tvrdia, že pán menom Ray Mc Kinley používal dva veľké bubny vo svojej boogie-woogie kapele oveľa skôr, ale faktom je aj to, že ideu veľmi rýchlo zavrhol, keďže s výsledkom nebol spokojný. Prvá nahrávka s dvoma veľkými bubnami uzrela svetlo sveta v roku 1952, skladbu Skin Deep nahral práve Louie Bellson s orchestrom Duka Ellingtona. Povedľa Bellsona, ktorý, mimochodom, hrá na dvojkopáku dodnes, sa skoro objavili aj jeho nasledovatelia ako Ed Schaughnessy a Sam Woodyard.
V rockovej hudbe sa prvýkrát objavil s dvojkopákom bohémsky bubeník skupiny The Who, legendárny Keith Moon. O jeho prvenstvo ale vedie spory iná bubenícka legenda, Ginger Baker: "Je fakt, že Moon začal hrať o niečo skôr na dvoch kopákoch, ale myšlienka bola moja. Pri jednej príležitosti som mu rozprával o svojich plánoch používať dva veľké bubny. Ja som ich mal objednané z Ameriky od firmy Ludwig, Keith ich zohnal rýchlejšie doma v Anglicku, od firmy Premier". Toto všetko sa odohralo v roku 1967, a v tom istom čase aj v USA sa začala rozširovať táto koncepcia. Jedným z pionierov tohto spôsobu hrania bol Carmine Appice z Vanilla Fugde. Medzi nasledovníkmi boli neskôr na rockovom poli Alex Van Halen, Niel Peart (Rush), Tommy Aldrige (Whitesnake), Tico Torres (Bon Jovi), Greg Bizonette (David Lee Roth Band) etc. Dvojkopáková mánia sa začala, donekonečna by sa dalo pokračovať s vymenovaním nasledovateľov.
V jazz-rockovej muzike bol vzorom bubeník Jon Hiseman zo skupiny Colloseum. Priam ako bomba pôsobila trojkopáková sada fusion majstra bicích Billho Cobhama. Jeho mega-sadu napodobnil ani nie tak dávno Mick Portnoy z Dream Theater. Dal som si tú námahu a zrátal som jeho arzenál bicích. Používa: dvadsať bubnov, z toho tri veľké bubny, dvadsaťpäť činelov (vrátane triple HH), plus rôzne perkusie. Proste ťažko tak udrieť, aby ste niečo netrafili... Portnoy používa toto monštrum bubnov ako dve samostatné, rôzne ladené sady s dvomi sedadlami: "Prvú super tvrdú dvojkopákovú hru vyprodukoval Billy Cobham na nahrávke Quadrant 4 na albume Spectrum. Aj vďaka tejto nahrávke sa stal zo mňa totálne dvojkopákový hráč, a to sa nikdy nezmení. Do konca, keď hrám na sade s jedným veľkým bubnom, používam dvojpedál. Pamätám sa, keď Neil Peart z Rush prešiel na jeden veľký bubon, ako jeho fanúšik som bol z toho veľmi rozčarovaný. Vtedy ma napadla myšlienka, že dám dokopy sadu, ktorá bude obsahovať obe verzie: na ľavej strane mám dvojkopákovú sadu, keď presadnem na pravú stranu mám len jednu dvadsiatku. Túto mega sadu som zostavil kvôli nahrávaniu posledného dvojalbumu Dream Theater s názvom Six Degrees Of Inner Turbulence. Samozrejme používam ju aj pri živých koncertoch. Je známe, že hrávam aj v ďalších skupinách (Liquid Tension Experiment, Transatlantic), tam hrávam na menších zostavách."
Austrálsky bubeník Virgil Donati je známy fanatickým prístupom k svojmu nástroju. On proste okrem toho, že spí, stravuje sa a pravidelným behaním a cvičením si chráni svoje zdravie, všetok čas venuje bubnovaniu a muzike. Preslávil sa svojou dvojkopákovou hrou, bol prvý, ktorý na vysokej úrovni adaptoval double stroke roll (dvojky) na nožnú techniku. "Nemám žiadne tajomstvo, okrem toho, že tvrdo pracujem. Dvojky som cvičil denne s metronómom veľmi pomaly, tak polhodinu. Potom som postupne zvyšoval rýchlosť na metronóme od 100 bpm. Dnes, keď som vo forme, ich zahrám až v 220 bpm."
