Hudba bola osou jeho života, i keď sa jej ako interpret nikdy nevenoval profesionálne. V mladosti hrával na husle v rôznych folklórnych súboroch a na gitare vo vlastnej folkovej skupine, jeho pôvodnou profesiou ale bolo stavebné inžinierstvo.
Genéza
Strunové nástroje ho fascinovali od detstva. V prvej triede začal chodiť do ĽŠU, ale keď v štrnástich rokoch dorástol na celé husle, neodborný lacný nástroj zo starinárstva v ňom pôvodné nadšenie pre hru takmer udusil. Nová motivácia prišla až spolu s kvalitnými husľami od majstra Jána Podešvu z Brna. V tej dobe sa Stanislav, známy skôr ako Petko Marinov (1954), na vlastnej koži presvedčil o čarovnej moci nástroja inšpirovať a podnietiť muzikantský rast. Jeho ďalšiu dráhu určila snaha odhaliť tajomstvo zdroja kvalitného zvuku. V mladosti ako samouk experimentoval so stavbou a úpravami huslí. Počas úspešného štúdia na SVŠT prerušil predposledný ročník, len aby sa mohol venovať svojmu koníčku. Po vojne sa vrátil na vysokú školu, kde ako odborný asistent vyučoval pružnosť, pevnosť, mechaniku a dynamiku. Jeho dizertačná práca súvisela s akustikou. Do vysokoškolského laboratória nosil rozličné vzorky dreva, premeriaval ich fyzikálne charakteristiky a posudzoval ich z hľadiska akustickej kvality materiálu. Pretože neveril tradičným chiméram o zázračnom vplyve laku na zvuk, hľadal exaktné odpovede pri porovnávaní materiálových charakteristík rôznych druhov dreva (modul pružnosti v ťahu, v tlaku, v šmyku, Poissonova konštanta, akustická konštanta...). Pri týchto meraniach zistil, že medzi jednotlivými vzorkami sú obrovské rozdiely. Roku 1981 sa zapísal na externé štúdium stavby huslí a sláčikov do Lubov u Chebu. Po troch rokoch dochádzania si osvojil potrebné základy remesla, ale do tajov akustiky prenikal viac ako samouk, resp. pri stretnutiach s majstrami, ktorí občas útržkovite prezradili niečo zo svojich metód. Zaujímal sa o rozličné štúdie a publikácie z oblasti akustiky. Patrila k nim aj prelomová práca americkej vedkyne Carleen Hutchins z osemdesiatych rokov. Bádaním na starých nástrojoch, ale aj na nových prototypoch zistila, že existuje niekoľko vlastných frekvencií rezonančných dosiek, ktoré sú pre vyváženosť zvukového spektra nástroja rozhodujúce - pozdĺžne kmitanie, priečne a torzné kmitanie. Tieto tri vlastné frekvencie majú najväčšiu amplitúdu kmitania a preto sa najviac zúčastňujú na výslednom zvuku. Hutchinsová definovala, aké frekvencie sú vhodné, ako aj to, že majú byť usporiadané v oktávach. Na základe jej teórie a s malou pomocou relatívne dostupných prístrojov (napr. tónového generátora) môže i výrobca s priemernými sluchovými schopnosťami vytvoriť zvukovo vyvážený nástroj. Charakter jeho zvuku však môže byť chabý a matný. Tajomstvo dobrého zvuku preto nespočíva iba v ladení dosiek podľa metódy Mrs. Hutchins, ale ukryté je predovšetkým v samotnom dreve. Údajne najlepší smrek na hornú rezonančnú dosku pochádza z niekoľkých údolí v dolomitských talianskych Alpách, odkiaľ ho dokázateľne bral i sám Antonio Stradivari. Pre zvuk huslí je nemenej dôležitý aj materiál spodnej dosky, kde je doteraz nedostižný javor z Bosny.
Petko Marinov sa až do zmeny spoločenského systému zaoberal výrobou a príležitostným predajom iba popri svojom hlavnom zamestnaní na vysokej škole. Roku 1990 si založil živnosť, aby sa koníčku mohol venovať naplno. K pridruženým obchodným aktivitám sa postupne pridali aj zastúpenia značiek. Z rýdzo husľového okruhu sa postupne rozšírili na akustické gitary a neskôr i na ďalšie nástroje. Výrobné aktivity sa presťahovali do chalupy na juhozápadnom úpätí Devínskej Kobyly. Miesto s bohatou históriou a silným geniom loci dalo meno aj gitarám Dowina, ktorých prototypy vznikajú práve v dielni nad Devínom. Tu prebieha vývoj, experimenty s rebrovaním, tu sa suší a skladuje vzácne rezonančné drevo, za ktorým Petko Marinov cestuje po svete.
Drevo
Smrek vyberá priamo v dolomitských Alpách a céder, pochádzajúci napr. z pacifického pobrežia Kanady, chodí vyberať do centrálneho veľkoskladu v Španielsku. Prevažná väčšina výrobcov si odtiaľ rezonančné drevo necháva poslať na diaľku, iba na základe jeho cenového zatriedenia. Pre Petka Marinova je osobný výber kvalitného rezonančného dreva výzvou a zároveň veľkým dobrodružstvom. Aby bol úspešný, je treba veľa skúseností, praxe, ale aj času a trpezlivosti. Dobrého dreva býva z celého preskúšaného objemu asi iba 5%. Výber je mnohodenný proces, počas ktorého desať hodín denne preklepáva a počúva dosky, váži ich a ohýba. Kvalitné rezonančné drevo má byť čo najľahšie a najpevnejšie.
Kvalita materiálu závisí aj od prostredia, v ktorom vyrastá. Vysoko cenené drevo z tzv. Husľového lesa (Foreste di Violini) v talianskych Dolomitoch rastie v chudobnej pôde na prudkom severnom svahu. V optimálnej výške 1700 až 2200 metrov tam často hnijú stovky kubíkov zázračného dreva iba preto, že domáci ho v extrémnom svahu nedokážu dopraviť dole. Pritom drevo, ktoré rastie neďaleko odtiaľ, vo vlahom a úrodnom údolí, je na rezonančné dosky nepoužiteľné. Smreky z Husľového lesa sú vysoké 30-35 metrov, nie sú veľmi hrubé a nemajú vetvy až do výšky dvadsiatich metrov. Stromy sú tu rovné ako pravítko s pravidelnými letokruhmi a bez sukov. Pravidelne bývajú namáhané silnými vetrami. V tomto prostredí prirodzeným výberom prežijú iba tí najsilnejší jedinci s najpevnejším a najľahším drevom, ktoré sa vďaka tomu dobre osvedčí na rezonančných doskách. I z tohto materiálu má však výnimočné rezonančné vlastnosti iba malá časť, zvyšok je "iba" výborný. V prípade kanadského cédra sa, podľa pána Marinova, jedná o vyrovnanejšiu kvalitu. Výberom pri zohľadnení akustických vlastností prejde zhruba každá piata doska. O absolútnom akustickom potenciáli ale vypovedá fakt, že céder používa na cenovo dostupnejšie gitary ako Dowina Woody a Chardonnay, pričom pre nástroje vyšších tried, Rioja či Perla di Carpathia, má vyhradený práve dolomitský smrek.
Podľa jeho skúseností má na zvuk gitary rozhodujúci vplyv, cca 70-80%, rezonančná doska s rebrovaním. Nasleduje krk a až potom zadná doska. Pri výrobe však nie je možné postupovať mechanicky. Prvá vec je umenie, ako vybrať čo najlepší materiál, druhá, ako zvoliť hrúbky, tretia, aké použiť rebrovanie, ale tiež kde a koľko z neho ubrať, aby sa vyladili požadované frekvencie budúceho nástroja. Každá doska, pri zohľadnení ideálnych pomerov, má odlišnú hrúbku. Vďaka sofistikovanej širokopásmovej brúske (aká sa nachádza už i v devínskej dielni) možno dosiahnuť želanú hrúbku dosiek veľmi rýchlo. Podiel ľudskej práce a odborného know how pri výrobe je však nenahraditeľný.
Koprodukcia
Petko Marinov sa v súčasnosti venuje hlavne koprodukčnej výrobe akustických gitár. Vyberá materiál, zadáva vlastný dizajn, know how a osobne sa zúčastňuje výroby prvých kusov, podľa ktorých potom v sériovej produkcii pokračujú zamestnanci ázijských fabrík (Marris, Dowina Woody). V prípade gitár Dowina Chardonnay a vyšších tried však Petko spolu s dvomi asistentmi vypracováva kompletné rezonančné dosky ručne. I v tomto prípade ale nástroje kompletizujú iní. "Podmienkou je, aby to vedeli robiť dobre a mali na to potrebné strojové zariadenie. My takéto zariadenie nemáme, ani nechceme mať, pretože to už znamená postaviť celú fabriku." Špičkovo vybavené továrne špecializované na sériovú výrobu gitár sa nachádzajú hlavne v Kórei, ale čoraz častejšie i v Číne. "Navštívil som veľa fabrík na výrobu gitár v USA, Európe a Ázii a vždy som sa snažil všímať si detaily a koncept ich systému výroby. Fabriky, s ktorými spolupracujem, majú zo mňa ten úžitok, že okrem práce, ktorú im prinášam, ich oboznamujem aj s technologickými postupmi, ktoré som videl inde. Pretože pracujú z nášho dreva, prípadne priamo s našimi hotovými hornými doskami, nie je nutné sa s nimi deliť o poznatky z akustiky a tajomstva zvuku," hovorí.
Ako zadávateľ s vlastným názorom na to, aká metóda vedie k cieľu, má skúsenosti s tým, že mnohí ázijskí majstri vo fabrikách sa veľmi ľahko urazia. "Chýbajú medzi nimi odborníci s vedomosťami o akustike. Keď im človek povie svoj názor, môžu to pochopiť ako osobnú invektívu. Inak sú rýchli, zruční a na rozdiel od nášho etnika pri práci takmer nepoznajú únavu."
Vďaka zápalu pre vec a racionálnemu prístupu dosiahol možno viac, než by iní stihli za dva životy. O svojej profesionálnej rozpoltenosti nehovorí s veľkou hrdosťou, ale možno práve rovnocenná schopnosť ovládnuť pravidlá obchodu a stavby nástrojov, poodhaliť fyzikálne tajomstvá akustiky a rozpoznať vlastnými zmyslami kvalitu dreva mu pomohli premeniť detskú fascináciu strunnými nástrojmi na povolanie. Stanislav Petko Marinov si už splnil mnoho prianí, ktorých povaha vo väčšine prípadov nebola materiálna. I dnes je jeho hlavnou ambíciou poskytnúť mladým hudobníkom podobnú inšpiráciu a podnety pre rast, aké zažil vďaka prvým kvalitným husliam v detstve aj on sám.
