Viete čo sú bubenícke corps? - Bubenícke postrehy XLV

Na vlastné oči som videl bubenícky „orchester“ (vtedy som ešte nevedel, že sa volajú Corps), na slnečnom amsterdamskom námestí. Množstvo ligotavých bubnov, hrajúce strojovo pokope a farebné, parádne uniformy ma uchvátili, bola to lahôdka pre uši, ale aj oči. Netušil som, že tieto zoskupenia majú svoje korene za oceánom.

Američania nemajú prastarú históriu, no za ich pomerne krátkej existencie dokázali vytvoriť mnoho, dnes už tradičných, kreácii. Také sú bubenícko-dychové orchestre, ktoré sa nazývajú drum & bugle corps, prípadne drums corps alebo zjednodušene corps. Keby sme pri pátraní o ich minulosti zašli hlboko späť do histórie, dostali by sme sa až k európskym vojenským orchestrom. Aj v Amerike majú korene vo vojenských súboroch, o čom svedčí, že tieto zoskupení do roku 1970 financovala oficiálna Americká légia. Dnes sú to väčšinou neziskové organizácie odkázané na sponzoring.

Čo sú vlastne corps? Sú to mnohočlenné orchestre, ktoré majú tri sekcie: bicích nástrojov, dychových nástrojov a nástrojov na efekty, ktoré spoločne nazývajú guards.

Život v corps je prísne organizovaný, tieto orchestre vystupujú výlučne cez letnú sezónu, najčastejšie na veľkých štadiónoch ako vedľajší akt súťaže amerického futbalu. Od roku 1972 sú zastrešené organizáciou Drum Corps International (DCI), ktoré určuje pravidlá ich pôsobenia. Tá orchestre začleňuje do dvoch skupín: world class (orchestri s členmi nad 150) a open class (všetky zoskupenia od 30 až 150 členov). DCI im doporučuje aj rozsah ich programu, čo je každoročne nový a mal by trvať 11 až 13 minút. Na túto krátku, ale veľkolepú show sa chystajú corps cez celú zimnú sezónu. Sú dva typy orchestrov, jedny fungujú celoročne, iné cez zimnú sezónu viackrát organizujú tábory, tzv. camps, a takýmto spôsobom pripravujú svoj nový program. Známi corps The Cavaliers existujú od roku 1948. Vedie ich inštruktor na bicích Jim Cambell: „Máme okolo 128 členov, sú to mladíci vo veku 16 až 21 rokov, mnohý z nich sú v súkromnom živote učitelia bicích. Fungujeme tak, že cez zimnú sezónu organizujeme sústredenie (camps), počas ktorých intenzívne pracujeme. Zvyčajne doobeda cvičíme pochod a pohybové formácie, poobede sa zaoberáme s muzikou. Tieto stretnutie sa konajú cez víkendy. Prvé začínajú v novembri, na tých obyčajne cvičíme základnú techniku, tu sa ukáže, ktorí noví hráči sa dokážu začleniť do súboru. Dôležitá osoba je pri corps tzv. koordinátor, ktorý drží kontakt medzi sekciami bicích, dychov a pohybovým inštruktorom. Samotný program začíname cvičiť až v máji. S novým programom sa potom cez leto vyberieme na šnúru, ktorú absolvujeme v dvoch etapách, a samozrejme sa sústreďujeme na každoročné majstrovstvá corps, ktoré sa konajú koncom leta.“

Repertoár, ktorý hrajú, je veľmi rozmanitý a vzhľadom na nástrojové obsadenie týchto orchestrov, v konečnom dôsledku celkom bizarný. Napríklad jeden z popredných týchto zoskupení Santa Clara Vanguard na toto leto pripravuje spracovanú verziu skladby od Béla Bartóka (Concerto for Orchestra and Music for Strings). Okrem spracovaní klasiky sa bežne vyberajú aj témy jazzové a popové (objavil som medzi repertoárom aj Smells Like Teen Spirit od Nirvan a One od U2). Diela často komponujú „na mieru“ pre konkrétnych corps.

Pre nás asi najviac zaujímavá je sekcia bicích. Zaužívané sú štyri druhy bicích nástrojov: Malé bubny (snare drums), zvyčajne je ich šesť až osem kusov a trochu sa líšia od malých bubnov používaných v rockovej a popovej hudbe. Potom sú tam tenorové bubny (tenor drums), ktoré sa nazývajú aj guads. Sú to vlastne štvorice bubnov rôzneho ladenia (multi-tenors), ktoré buď sú na stojanoch alebo pri pochode zavesené na pleciach bubeníkov. Sú tam aj veľké bubny (bass drums) rôznej veľkosti, takýchto bubnov je v corps spravidla päť alebo šesť. K týmto bicím sa pripájajú hráči na činely, čo ale nie je pravidlo, v niektorých orchestroch tie absentujú. V niektorých corps je súčasťou nástrojového obsadenia aj niekoľko bicích sád.

K sekcii bubnov sa pripájajú melodické bicie nástroje, ako xylofón, vibrafón, zvonkohra, niekedy aj laditeľné medené tympany.

Organizácia DCI každoročne organizuje súťaž corps (DCI Wold Chanpionship) v rámci ktorých vyhodnocuje aj jednotlivých hráčov v kategóriách všetkých nástrojov. Tak sa každý rok dozvieme o aktuálnych majstroch či už medzi orchestrami ako aj najlepšími hráčmi na malý bubon, na tenorové bubny ale napríklad aj na bicej sade. Vyhodnocuje sa aj najlepšia sekcia na veľkých bubnoch a na čineloch.

Urobil som malú štatistiku, na akých nástrojov hrajú bubeníci corps. Najviac figurujú značky bubnov Yamaha, Pearl, a Premier. Z činelov jasne kraľujú Zildjian a Sabian, medzi paličkami Vic First a Pro-Mark. Najčastejšie používané blany sú Remo a Evans. Takže nič nového pod slnkom...

Pedagóg menom Mark McTaggart, ktorý má skúsenosti s hráčmi corps, napísal odbornú prácu, kde hľadá odpoveď na otázku, či hra v týchto orchestroch napomáha pri hre na bicej sade. Našiel argumenty pre aj proti. Ako pozitívum vyzdvihol veľký dôraz kladený na osvojenie si rudimentov a štýlovú rozmanitosť, ktorým sa stretne bubeník v corps. Pochvaľoval si aj to, že bubeníci obyčajne hrajú ľavú ruku s tradičným spôsobom (čo platí len pre snare, na tenorových držia matched). Na druhej strane poukázal na to, že v corps sa hrá presne „na dobu“, čo v iných muzikách skôr vadí, ako je na osoh. Naviac, v týchto orchestroch hráč nemá šancu vycvičiť koordináciu svojich končatín. Píše aj o tom, že väčšina inštruktorov týchto telies nikdy nehrali inú muziku, tak že sú jednostranne zameraný.