Miloval Beatles, ale zároveň cítil potrebu spievať pôvodné pesničky. Začínal koncom šesťdesiatych rokov v skupine Modus.
Spočiatku sám neskladal, interpretoval hlavne pesničky Janka Lehotského. Postupne ale začal obohacovať repertoár aj vlastnými, úspešnými pokusmi. Roku 1980 vychádza jeho prvý autorský album Doktor sen a Meky zakladá vlastnú skupinu Limit.
Aká konštelácia hviezd sprevádzala váš prechod na sólovú dráhu?
S nápadom, že by som mal natočiť sólový album, prišiel textár Kamil Peteraj. Keď postrehol, že skladám, ale neuplatňujem to príliš v Moduse, vyžiadal si podklady na otextovanie a zároveň aj vybavil v Opuse nahrávanie. V šuplíku mi vtedy ležali pesničky ako V slepých uličkách, Balada o poľných vtákoch. Keď sa potom Janko rozhodol, že spolu s Lacom Lučeničom a Dušanom Hájkom by sme už nemali byť členmi Modusu, mal som zrazu hotový album a základ pre koncertný repertoár Limitu. Veľkú úlohu zohral aj Laci Lučenič, ktorý za mnou chodil s gitarou a upozorňoval ma na to, že termín natáčania sa blíži a treba začať pracovať. V tej dobe som ešte nemal žiadnu predstavu, ako treba postupovať. Pre mňa nebol problém zvyknúť si na skladanie pesničiek. To som robil stále, nevedel som ale čo s tým.
Ako vznikajú vaše pesničky?
Rôzne, ale v zásade tak, že pri komponovaní kombinujem klavír s gitarou. Každý z týchto nástrojov inšpiruje trochu inakšie. Napríklad na klavíri som zložil Atlantídu. Takýto typ pesničky by som pravdepodobne na gitare nezložil. Pesničky, ako Najkrajšia si, keď si češeš vlasy, sa zase dajú zložiť iba na gitare. Na aký nástroj hrám, také melódie prichádzajú. Ďalšiu podobu získavajú pesničky pri aranžovaní, ale je dobre, ak je už pri jednom nástroji jasné, či obsahujú melodický nápad alebo nie. Existujú aj iné postupy, keď zapnete všetky mašinky, urobíte si riadny podklad a pritom zároveň skladáte pesničku. Vtedy si ale nemôžete byť istý, že či tam to podstatné zostane, aj keď povypínate všetky podporné pomôcky. Zdanie pesničky môže vzbudiť len spojenie všetkých tých mašiniek dohromady. Ale ani proti takémuto skladateľskému procesu nič nemám. Je to zas len ďalší postup a každý spôsob, ktorý vás vytrhne z klišé, je plus.
Nahráte všetko, čo zložíte?
Mám doma rôzne skladby, niektoré úplne bizarné, ktoré som dodnes nenahral. Vyčleňujú sa textami alebo spôsobom, akým som k nim dospel. Možno ich niekedy nahrám, možno k tomu nikdy nedôjde. Hovorím to preto, že skladanie pesničiek by asi nemalo prebiehať iba kvôli tomu, že človek potrebuje niečo nahrať a vydať. Robím to hlavne pre to, že ma baví hľadať nové melódie, alebo napísať text. Sám neskladám v strese k určitému termínu. Pesničky sa mi prirodzene hromadia a keď je stanovený termín nahrávania, povyberám z nich tie, ktoré sa mi javia, že ich chcem aj nahrať. Niektoré pritom zostanú mojou osobnou záležitosťou a nikdy ani neuzrú svetlo sveta.
Na akých gitarách hrávate?
Z tých akustických mám tri základné. Sú to značky Taylor, Martin a Gibson. Pri nahrávaní posledného albumu sme najčastejšie používali práve Taylor, pretože v štúdiu sa ukázalo, že má výborný zvuk. Priniesol som si ju z Chicaga, kde sme hrali na festivale pre krajanov. Vyberal mi ju tam môj gitarista Honza Ponocný a musím ho pochváliť, pretože ju vybral veľmi dobre. Keď vás gitara presvedčí aj pri nahrávaní, potom ste šťastný človek, pretože máte dobrý nástroj, viete, že už nemusíte experimentovať s desiatimi mikrofónmi a táto gitara bude rovno znieť tak, ako vám to vyhovuje.
Akým spôsobom si pri skladaní zaznamenávate svoje nápady?
Veľmi jednoducho, na kazeťák. Viem, že teraz prichádzajú aj novšie a lepšie spôsoby záznamu, ale veľmi dôležité je, aspoň v mojom prípade, aby sa to dalo zaznamenať aj rýchlo. Keď dostanete inšpiráciu a máte práve pocit, že teraz je to tam, nemôžete začať hodinu niečo zapájať. Zaujme vás nejaký konektor a nálada je fuč. Uprednostňujem preto rýchlosť a pohotovosť, trebárs aj na úkor kvality.
Oproti notovému záznamu má nahrávka aj tú výhodu, že je z nej zreteľná nálada. Ak si aj niečo zapíšete do nôt, neskôr sa môže stať, že si ani neviete vysvetliť, čo na tom bolo také vzácne. Keď to ale máte aj s emóciami, tak je vám to hneď jasné.
Kde skladáte?
Hocikde. Niektoré z pesničiek na novom albume som napísal na dovolenke v Tatrách. Využíval som príležitosti, keď sa napríklad deti lyžovali a ja som zostal na izbe na chvíľu sám len s gitarou. V Tatrách som predtým napísal aj text k skladbe Mám rád z Modrého albumu. Nemusím byť kvôli skladaniu nutne doma a nepotrebujem na to ani štúdio, stačí gitara a malý záznamník, aby nezlyhala pamäť. Niektoré pesničky sú hotové hneď na páske, iné neskôr dorábam alebo prerábam. Každá pesnička má svoj príbeh.
Podľa čoho si vyberáte spomedzi nápadov tie pravé?
Kazety s poznámkami ležia v šuplíku a pribúdajú k nim ďalšie, až kým mi niekto z vydavateľstva nepovie, že by už bolo načase nahrať zase niečo nové. Vtedy si spomeniem na ten šuplík, z ktorého treba všetko vybrať, celé si to vypočuť a urobiť zodpovedný výber. Nevýhodou pri tom je, že musím posudzovať sám seba. To môže byť dosť subjektívne. Na druhej strane, keby ste do toho nechali vstupovať niekoho ďalšieho, zo sto ľudí by vám každý mohol povedať niečo iné. Väčšinou to prebieha tou najprirodzenejšou cestou. Keď sú pri výbere okolo mňa moji najbližší, niekedy ma presvedčia ich reakcie, alebo poznámky utrúsené len tak, mimochodom, z kuchyne. Na základe toho sa ešte raz vrátim k piesni, ktorú by som inak možno sám zatratil. Nikdy som si napríklad nemyslel, že skladba Čo bolí, to prebolí by sa mala stať hitom. Nepresviedčam sa ale o tom, či pesnička má u mojich blízkych nejakú rezonanciu tak, že by sme sa na tom dohodli. Mám rád vety, ktoré prídu pomimo. Akonáhle niekoho prinútite "poď si vypočuť novú skladbu", už sa tak trochu vnucujete a ani on by vám asi nepovedal niečo v zmysle, že "to je dobrá blbosť". Ak vám to aj niekto pochváli, asi tomu nebudete prikladať až taký význam.
Vyžadujete pri skladaní kľud?
Nie vždy. Niekedy môžu okolo mňa chodiť ľudia, môžu sa aj rozprávať a ja skladám. Napríklad pesničku Čaj o piatej som zložil v dobe, keď bol u nás nejaký odborník na Apple. Zapájali sme nový počítač a keďže manželka tomu rozumie lepšie ako ja, riešila to s ním a ja som si zobral gitaru do kuchyne, pozeral som sa, ako to robia a urobil pri tom túto skladbu. Bol som hotový skôr než oni. Ešte som si vtedy hovoril, že je dôležité zaznamenať si skladbu, aj keď sa vám nechce. Niekedy vám až po čase svitne, že niečo, čo ste predtým považovali iba za nejakú rozcvičku, je vlastne hotová vec. Keď sa teraz vraciam k vzniku tejto pesničky, marí sa mi, že to bola práve Katka, ktorá povedala, že túto tému by mal otextovať Milan Lasica. Každopádne je to práve ona, ktorá svojimi názormi najviac ovplyvňuje moje rozhodnutia pri skladaní. Je to hlavne preto, že ju mám doma a že je pritom, keď veci vznikajú. Dnes sa už nechodím radiť ku kolegom muzikantom. Novú pesničku už núkam producentom, s ktorými chcem spolupracovať, slovami: "Pozri na to, keď ťa to zaujme, tak to urob, keď nie, nevadí."
Možnosti počítačov vedú muzikantov k individuálnej práci. Necnie sa vám za obdobiami, kedy kapely viac cvičili?
Spolupracujem s viacerými producentmi, aj preto pesničky na CD Dúhy vznikali tak i tak. Niekedy je dobré zobrať si na pomoc mašinky a niekedy je zas dobré na všetky vymoženosti sa vykašlať a jednoducho si zahrať. Napríklad skladbu Čaj o piatej hrala naživo celá kapela. Nahrávali sme to u Davida Kollera v štúdiu a to bol rovnaký zážitok, ako keď sme nahrávali môj prvý album Doktor sen. Cvičenie s kapelou zažívam vždy, keď sa chystáme niekam hrať. Stabilné zostavy naživo hrajúcich kapiel budú dôležité určite aj v budúcnosti. Tým, ako ľudia spolu hrajú, vytvárajú si svoj identický a osobitý sound, čo je veľká prednosť.
Do piesní, ktoré spievate na poslednej platni, vám textári naservírovali čaj hneď na niekoľko spôsobov. O ktorý by ste sa podelili s čitateľmi?
Odporučil by som im receptu môjho strýka z Londýna. Kúpite si kvalitný anglický čaj, do zohriatej šálky obvyklých rozmerov nasypete poriadnu dávku (polievková lyžica) a zajete vriacou vodou. Prikryjete špeciálnou čajovou čiapkou a necháte lúhovať päť minút. Po precedení dochutíte mliekom, v ideálnom prípade teplým, a podľa potreby aj cukrom. Takýto silný nápoj vás ráno iste preberie a nemá nič spoločného zo známou vetou "slabý ako čaj".
P.S.: Nalačno by som to príliš často nepil...
