Keď sa Buddyho Richa spýtali, ako ladí svoje bubny, odpovedal s iróniou jeho vlastnou: „Ja bubny vôbec neladím, ja len naťahujem blany“. Tak takéto jednoduché to zas nie je... Pre mnohých ladenie bubnov zahaľuje rúško tajnosti. Pokúsim sa ho odhaliť čo najviac.
Na začiatok dobrá správa: Pri súčasnej technologickej úrovni dostať z vašich bubnov dobrý zvuk je oveľa ľahšie ako v minulosti. Dnešná nesmierne bohatá ponuka bicích blán umožňuje bubeníkom ich sound maximálne prispôsobiť k hráčskym situáciám a k ich vkusu. Na druhej strane v súčasnosti v nahrávacích štúdiách prevláda názor, že bicí sound na nosičoch by mal čo najviac kopírovať zvuk, ktorý zaznie na živých koncertoch. Zvukový inžinier a producer Craig Randall, ktorý roky zvučil známe hudobné kluby, medzi inými aj slávny newyorkský Limelight, hovorí o tom takto: „V minulosti bola tendencia kontrolovať zvuk bicích a vznikol tak zvukový model, ktorý bol uniformizovaný, uhladený. Dnes sa technici snažia o bubnový zvuk, ktorý je verný ozajstnému zvuku bicích a je snaha o zachovanie individuálnych odlišností zvuku rôznych bubeníkov.“
Odlišnosti v ladení u jednotlivých štýlových žánroch samozrejme ostávajú. Ináč ladí jazzový bubeník a ináč heavy metalista. Zvuk bicích teda predurčuje už aj druh hudby, ktorý bubeník hrá, ale napríklad v štúdiových podmienkach niekedy farbu bubnového partu určí aj tempo, v akom je nahraná skladba. Vynikajúci bubeník Carter Beauford ladí v štúdiu svoje bicie „na skladbu“, čiže vlastne každá skladba je nahratá z iným ladením.
Základný zvuk bicích sa skladá z niekoľkých jeho vlastností: výška zvuku, farba, dĺžka rezonancie, artikulácia (atack) a prieraznosť. Tvorbu zvuku bicích ovplyvňuje aj rezonáncia (chvejenie) časti bicích, ako horná a dolná blana, telo bubna, mechanické časti. A na sound samozrejme má vplyv aj okolie, kde bicie zaznejú (veľkosť miestnosti, druh podlahy, závesy a počet osôb nachádzajúcich sa v miestnosti). S týchto faktorov sú najdôležitejšie samotné korpusy bicích a blany.
Pri výbere blán takisto zohľadňujeme ich niektoré parametre. Ich hrúbka sa označuje s výrazom „ply thickness“ alebo „weight“. Firmy hrúbku spravidla udávajú v takzvaných „mils“ alebo (hlavne v anglicku) v „gauge“. Vo všeobecnosti hrubšie blany vyžadujú silnejší úder pre dosiahnutie dostatočnej vibrácie a tým aj zvuku. Dvojité blany majú označenie: Double Ply Heads. Na zvuk blán má vplyv aj ich povrch. Číre blany, oproti napríklad pieskovým sa vyznačujú s vysokým stupňom rezonácie. Blany označené „Dot“ majú v strede nalepený krúžok, ktorí slúži na zmierňovanie vibrácie, tým sa vyfiltrujú zvuky strednej frekvencie a zmierňuje sa aj ostrosť. Iné skupiny blán tvoria takzvané „damping-ring heads“. Priekopníkom u týchto blán bola firma Remo a ich Pinstripe séria. Sú to dvojité blany na kraji zlepené. Iné blany majú prichytený krúžok po kraji z toho istého materiálu, ako je samostatná blana (napríklad Evansovské blany na veľký bubon, Genera EQ séria alebo Poverstroke 3 od Remo). Takmer všetky firmy vyrábajú dnes blany, ktoré simulujú zvuk prírodných blán (Remo: Fiberskyn, Renaissance, Aquarian: Vintage, Attack: Calflike). Treba spomenúť aj takzvané olejové blany (Hydraulics), ktoré sú paradoxne najsuchšie znejúce blany vôbec. Pri zvuku malého bubna sú dôležité spodné, takzvané rezonančné, blany. Ich hrúbka sa pohybuje medzi 2 až 5 mil.
Jedno zo základných pravidiel pri ladení bicích je, že pri naťahovacích skrutkách majú byť blany napnuté rovnako. Pri takomto naladení blany vydávajú plno znejúci tón, zaznejú najhlasnejšie a najdlhšie. Niektorí bubeníci ale radi podlaďujú pri jednej alebo dvoch skrutkách. Obyčajne v blízkosti miesta, kde na bubon udierajú. Dôsledkom toho zaznie nižší zvuk, zmenšuje sa preznievanie bubna (takzvaný ring) a zabraňuje sa harmonickej interakcii s inými bubnami sady. Podladenie pri strunníku malého bubna obyčajne pomáha aj pri odstránení bzučania, ktoré vzniká ako následok chvejenia spôsobeného napríklad basovou gitarou.
Keď si bubeník sadne za svoj nástroj a s ladiacim kľúčom sa snaží vyladiť prijateľný zvuk len manipulovaním s hornou blanou, obyčajne nepochodí. Zvuk sa totiž tvorí medzi hornými a dolnými blanami. Ale o tom už nabudúce.
Bubenícka múdrosť
„Dnešný mladý hráči sú z hľadiska bubeníckej techniky oveľa vyspelejší, ako sme boli my v ich veku.“ (Dave Weckl)
Inštruktáž: Turn It Up & Lay It Down
Bubeník-producer Spencer Strand odštartoval sériu takzvaných „play along“, CD nahrávok, ktoré majú pomáhať bubeníkom dostávať sa do reálnych hráčskych situácií. Prvé dve CD sú basové linky s rôznymi groovmi, na ostatných sú nahraté kompletné kapely bez bicích. Môžete si vyberať z rôznych žánrov, ako rock, funk, jazz. Jedno CD je zamerané len na prechody (fills) iné na dvojkopákové hranie. Doteraz bolo vydané deväť play along CD. K niektorým nosičom (žiaľ nie všetkým) sú vydané aj sprievodné knihy, ktoré výrazne pomáhajú k pochopeniu zákonitostí a štýlových znakov vybraného žánru. Je aj možnosť dostať tieto nosiče vo forme mp3. Na internete som si mohol prečítať poriadne dlhý zoznam inštitúcií (napríklad známa bubnová škola Drummers Collective), kde všade tieto pomôcky pri učení používajú a vychvaľujú. Určite posúžia aj našim bubeníkom.
Portrét: Louie Bellson
Žial, aj dnešný portrét je napísaný v minulom čase. Vo veku 84 rokov zomrel bigbandový veterán Louie Bellson. Patril k veľkej trojice bubeníkov (Krupa, Rich a on), ktorých značne ovplyvnilo veľkokapelové bubnovanie. Bol aj kreátorom dvojkopákového hrania. S odstupom času tento svoj počin hodnotil až priveľmi skromne: „Chcel som v tom čase urobiť niečo neobvyklého.“
Jeho otec obchodoval s hudobnými nástrojmi, takže mladý Louie mohol skoro načrieť do sveta inštrumentov. Od svojich siedmich rokov sa učil stepovať a v trinástich sa oddal bicím. Dosť skoro skočil do hlbokej vody, keď ako sedemnasť ročný sa stal členom kapely Bennyho Goodmana. V roku 1946 zostavil prvú dvojkopákovú sadu. Krátko nato zakotvil na nejaký čas u Tommyho Dorseya a tu sa stal so svojou „hustou“ nožnou technikou hlavnou atrakciou kapely. Bellson, považovaný za otca dvojkopákovej techniky, sa sám vyjadroval, že nikdy nemal problémy hrať na dva veľké bubny - jednoducho adoptoval vedomosti, získané pri stepování. Jeho dvojkopáková sada, neobvyklá na tú dobu, sa stala atrakciou na koncertoch. Bellson nahral prvé dvojkopákové bubnové sólo v jazzovej histórii (Skin Deep). Duke Ellington o ňom vyhlásil: „Nebol len jeden z najlepších bubeníkom sveta, ale aj jeden z najlepších hudobníkom všetkých čias.“
Bellsonova kariéra trvala vyše šesťdesiat rokov, keďže hral už od pätnástych rokov. Podieľal sa na viac ako dvesto nahrávkach. Zložil a aranžoval vyše tisíc skladieb. Venoval sa viacerým žánrom, vrátane džezu, swingu, baletu, orchestrálnych a symfonických skladieb. Na konte má aj niekoľko kníh o bubnoch a perkusiách. Šesťkrát ho nominovali na ocenenie Grammy, v roku 1994 mu udelili cenu American Jazz Masters od Národnej nadácie pre umenie (National Endowment for the Arts). O štyri roky neskôr ho spolu s Royom Haynesom, Elvinom Jonesom a Maxom Roachom vyhlásili za „žijúcu legendu hudby“, keď získal cenu American Drummers Achievement. Minulý rok vydal svoj posledný album Louie & Clark Expedition 2, ktorý nahral spolu s trubkárom Clarkom Terrym.
Louie Bellson zomrel vo veku 84 rokov 14. februára. Príčinou smrti boli zdravotné komplikácie spojené s Parkinsonovou chorobou a zlomeninou krčku stehennej kosti.
Aktuálna sada
Bellson hral na rôznych značkách bubnov, no poslednom čase dával prednosť firme Remo sérii Encore v zlatom prevedení.
1 5 ½ x 14“ snare drum
2 8” koncert tom”
3 10” koncert tom
4 9 x 13” tom
5 16 x 16” floor tom
6 16 x 16” floor tom
7 16 x 24” bass drum
8 16 x 24” bass drum
9 14” roto tom
10 16” roto tom
Činely: Zildjian
A 13” K/Z high hat
B 17” A medium crash
C 18” K ride s tromi nitmi
D 21” A rock ride
E 18” A medium crash
Paličky: Remo Louie Bellson model
