Bubenícke postrehy XLIII - klasika = fajnová technika

Tak dva roky dozadu, vystúpila v koncertnom štúdiu Slovenského rozhlasu newyorská skupina The Chris Byars Quartet. Hrali štylizovaný jazzový mainstream v zostave saxofón, trombón, kontrabas a bicie, čiže bez harmonického nástroja. A ešte jedna zvláštnosť: vo stredne veľkej miestnosti hrali bez ozvučenia, číro akusticky. Bubeník mal čo robiť, aby neprehlušil kontrabas. Zvládol to perfektne, hral so značnými dynamickými odtieňmi, no na veľmi tichej hlasitostnej úrovni.

Už som niekde písal o tom, že Vic Firth, vynikajúci pedagóg klasických bicích nástrojov, učí svojich žiakov na malom bubne s metódou, že cvičenia hrajú pri kyvadlovom metronóme, čo ich donúti k veľmi tichým úderom. Vic Firth verí tomu, že im to zaručí výnimočnú technickú zručnosť. Iní významný „ajpedagóg“ Joe Morello zase bazíruje na tom, aby sa hrali kvartoly s rôznymi rukokladmi (striedavé, dvojky, paradiddle atď) tak, že všetky údery znejú naprosto rovnako, aby sa sluchom nedalo rozoznať rozdielnosť rukokladov.

Klasická výška bicích postráda všeličo, čo je potrebné pri hre jazzu a rocku, ale určite nie dynamickú precíznosť.

Najväčší etalon pre bubeníkov z klasiky je zrejme part na malý bubon od Mauriceho Ravela v skladbe Bolero. Jedná sa o dvojtaktovú kadenciu (viď ukážku) ktorá sa monotónne opakuje v skladbe viac ako štyristokrát! Závažnosť tohto bubnového kúsku nehľadajte v technickom prevedení, než v jeho dynamických premenách. V skladbe začína bubeník spolu s flautou, s hlasitosťou, ktorá sa označuje ako: pppp, čiže najtichšie, ako je len možné. Proste, strašne potichu. Toto prináša bubeníkom značné problémy, ktorým vzdorujú s rôznymi trikmi. Významný americký perkusionista klasickej hudby Anthony J. Cirone doporučuje namiesto striedavých úderov zmeniť rukoklad tak, aby hlavné bremeno niesla pravá ruka, ktorá je istejšia a pevnejšia. Jeden z trikov bubeníkov je, že pri tej super tichej pasáži držia paličky dolu pri hrote, veľmi blízko ku koncu. Ako sa zosilňuje skladba, postupne prechytávajú paličku vyššie a vyššie. Iné riešenie je, že tie party nehrajú s paličkami, ale s prstami, s ukazovákmi... Niekedy im to zahrajú práve voľní kolegovia z bicej sekcie, od nich potom preberú naspäť a pokračujú s paličkami.

Asi najznámejší bubeníci z klasiky sú George Lawrance Stone (autor knižky Stick Control) a Billy Gladstone. Meno druhého menovaného nesie aj štýl hraní (Gladstone Technique), ktorý dnes používa množstvo bubeníkov, aj keď o tom nevie. (K tejto technike sa ešte v budúcnosti vrátime.)

Billy Gladstone (1893-1961) sa narodil v Rumunsku, pôvodne sa volal William Goldstein. Pôsobil v rôznych divadlách, najdlhšie v newyorských Capitol Theatre a Radio City Music Hall. Napriek tomu, že hrával výlučne klasickú hudbu, študovali u neho také jazzové esá ako Shelly Manne, Joe Morello a Buddy Rich. O jeho živote je na trhu kniha (Chet Falzerano: Billy Gladstone), v ktorej citujú Buddyho Richa: „Môj „roll“ je asi najlepší na svete, v tejto veci nebudem predstierať skromnosť. Existuje ale jedna výnimka: Billy Gladstone.“ Joe Morello sa vyjadroval o ňom takto: „Bol úžasný bubeník - génius.“ Morello rozpráva aj o tom, ako ho raz Gladstone zobral so sebou do divadla a počas predstavenia My Fair Lady mohol v muzikantskom jarku pozorovať jeho hru z blízka. „Veľmi som chcel u neho študovať, veľmi som chcel jeho techniku obkukať. Striedavé údery (single stroke roll), ktoré on predvádzal, boli najrýchlejšie, aké som kedy videl. Pritom ich hral úplne uvoľnene. Sľúbil som mu sto dolárov na týždeň. Tak nakoniec ma začal učiť, ale nikdy nezobral ani cent...“

Morella učil aj George Lawrance Stone. „Preberali sme jeho slávny Stick Control. Asi tak, že prehrali sme napríklad prvé tri stránky knihy, ako je to písané, a potom sme začali klásť akcenty na rôzne časti patternov. Stone bol hráčom klasickej hudby, v tých časoch som chcel byť aj ja. Ale práve on ma presvedčil, aby som presedlal na jazzovú hudbu. Už vtedy som mal veľmi slabý zrak, Stone ma upozornil, že jednoducho nedovidím k dirigentovi... Bol som veľmi rozčarovaný, ťažko som to znášal. Chcel som hrať serióznu hudbu v smokingu, nie krčmovú muziku. Vtedy som to tak vnímal.“

Vráťme sa na začiatok nášho článku. Tiché hranie je často problém bubeníkov, hlavne jazzových hráčov. Zápasím stým aj ja sám, viac menej úspešne. Podľa mojich skúsenosti, teória je nesmierne jednoduchá: treba vycvičiť extrémne krátke (nízke) údery. Problém je v tom, že v tej krátkej dráhe treba ovplyvňovať dynamiku tak, aby hranie bolo silovo rozmanité. To je ozajstné umenie. Dosť mi pomohol „návod“, ktorý opísal bubeník John Rae. On hral swing aj latinu, niekedy aj s veľkými osobnosťami (Charlie Parker, George Shearing, Herbie Man, Joe Pass, Stan Gets), a o hraní tichých rytmov sa vyjadril takto: „Ja som si vypestoval techniku úderu, ktorý sa volá dead sticking. To znamená, že udieram činelu veľmi svojsky, tak, že pri úderoch pracuje len zápästie, prsty ostanú nehybné, akoby vylúčené z úderového procesu. Takto sa dá až o dve tretiny znížiť hlasitosť úderov. Žiaľ, dajú sa hrať takýmto spôsobom len niektoré rytmy, obtiažne sa hrajú takto napríklad rýchle up swingové podklady. Je dôležité k hlasitosti činela prispôsobiť aj ostatné končatiny.“