V seriáli Bubeníckych postrehov som napísal vyše sedemdesiat dielov. Je to obrovský počet tém, ktoré sa točia okolo bicích. A predsa sa nájdu nové a nové. Na ukážku vám dnes naznačím hneď tri. Zároveň budú posledné, o ktorých vám chcem písať v rámci tohto seriálu.
V prvom rade by som sa chcel zmieniť o prístroji, ktorý je vlastne logickým vyústením vedeckých snáh okolo mobilných telefónov. Jedná sa o Drum Trainer, čo je vreckový „pomáhač“ pri cvičení. Niektoré fungujú len ako vylepšený metronóm, iné majú bližšie skôr k automatickému bubeníkovi. Prvý takýto miniatúrny drumtrainer som zazrel v ponuke firmy iPhone. Na displeji sa vám znázorní bubenícky pattern, ktorý po spustení zaznie vo verných bubnových zvukoch. Pritom každý element v rámci patternu sa dá vymeniť, jednoducho pohybom prstov nad displejom, čo ponúka množstvo variácií každého patternu. Dnes niektoré prístroje a ich obsah sú späté s menami prominentných bubeníkov a očakávam, že takýchto signovaných programov pribudne. Vlastný drumtrainer má napríklad Benny Greb alebo funkový expert Rick Latham.
Na trhu už jestvujú tréneri kombinovaní, určený pre bubeníkov a pre gitaristov. V každom prípade je jasné, že aj tade vedie cesta k modernej pedagogike.
Teraz o niečom inom. Pred pár rokmi Malcolm Gladwell napísal knihu s názvom Outliers, kde dáva do súvislosti talent s množstvom času, koľko niekto v danej oblasti vykoná, praktizuje. Došiel k záveru, že osobnosti, ktoré v rôznych oblastiach boli úspešné, majú za sebou minimálne desať tisíc hodín „makačky“. Ako príklad uvádza The Beatles, ktorí v ranných časoch v Hamburgu hrali denne osem hodín, sedem dni v týždni. Možno Gladwell má pravdu, ale zabúda na jeden dôležitý faktor, a to je fanatizmus. Bez toho tých desať tisíc hodín je len prostriedok k úspechu. Amatérsky bubeník a profesionálny holič menom Eddie Tuduri, ktorého služby Vinnie Colaiuta často využíval, rozprával, že počas toho, keď strihal jeho vlasy, slávny bubeník nonstop cvičieval na pade. Iný výborný bubeník, pedagóg John Riley, stále má vo svojom aute pripravený cvičný pad pre prípad, že sa dostane do dopravnej zápchy.
Nikdy som nepísal o nasledujúcej téme, pritom je mi až nepríjemne dôverná. Chcem hovoriť o tréme (anglicky: stage fright), čo je dosť častý jav u muzikantov. A ja hovorievam, že nechodí na tomto svete veľa bubeníkov, ktorí viac trpia s týmto hendikepom ako ja. Samozrejme bojoval som, a dodnes bojujem, proti prílišnej nervozite, ktorá mi nedovolí dokonale ukázať nadrené kúsky. Niekedy áno, niekedy nie, podľa momentálnej psychickej dispozície. Dodnes sa pamätám na moment, keď som prečítal v jednom odbornom texte o tréme nasledujúcu vetu: „Človek postihnutý s týmto hendikepom až chorobne, by nemal vystupovať verejne a mal by sa venovať napríklad pedagogickým činnostiam.“ Bol som ako obarený... Nemám robiť to, čo najviac milujem? Samozrejme „dobrú radu“ som neposlúchol. Hrať učím, ale z iných dôvodov. Myslím si, že mám danosť odovzdávať svoje vedomosti iným a z učenia mám takú istú radosť ako z hrania.
Na tomto mieste by som chcel poďakovať vedeniu Muzikusu, že mi poskytlo priestor pre moje postrehy, toto je posledný diel, dúfam že som vás ako-tak zaujal...
Na miesto bubeníckej múdrosti by som chcel mladým (a nielen mladým) bubeníkom odkázať toto:
Dovoľte mi uviesť príklad zo športového prostredia. FC Barcelona je skvelý futbalový mančaft, ktorý obdivuje celý svet. Ja bývam už niekoľko mesiacov v malej dedinke v blízkosti Bratislavy, kde je aj futbalové ihrisko. Nie len ihrisko, ale aj futbalové mužstvo. Majú pekné dresy (asi náhodou, práve vo farbách Barcelony), kopačky a hrajú s kvalitnými loptami. Ihrisko je útulné, trávnik udržiavaný. Chodí im fandiť početne neveľké, ale nesmierne oddané obecenstvo, ktoré je vďačné za každú peknú akciu. Nehovoriac o tom, akú salvu radosti vyvolá každý domáci gól... Majte radi hudbu, majte radi bicie. Všade, na každej úrovni.
