O tom, ako to vyzerá, keď dvaja varia v jednej obývačke, a tiež o tom, čo v nás môžu vyvolať srandičky chlapcov z Marsu.
Po tom, ako Tóno Kubasák absolvoval klavír na bratislavskom konzervatóriu a kompozíciu na brnianskej JAMU, hrával na klávesové nástroje v zahraničných podnikoch, ale aj s početnými kapelami slovenskej popmusic. Je tiež autorom reklamnej hudby, producentom a majiteľom nahrávacieho štúdia.
Andreja Šebana má mnoho ľudí zafixovaného ako virtuózneho inštrumentalistu, ktorý dotváral hudobný imidž iných, napríklad Richarda Müllera, Petra Lipu alebo Deža Ursinyho. Andrej sa však, už od čias bluesrockového Demikátu, venoval aj vlastnej tvorbe. Až stretnutie s Ursinym ho motivovalo, aby si nanovo usporiadal svoju hierarchiu hodnôt a pozrel sa na vlastnú cestu aj z iného zorného uhla. Po Dežovej predčasnej smrti pôsobil Andrej skôr ako solitér. Zanevrel na reklamnú hudbu, hosťoval iba výnimočne a potom, ako začal textovať a spievať, bolo zrejmé, že do vyjazdených koľají sa už nezmestí. Keďže náhody prajú pripraveným, nové hudobné partnerstvo na seba nedalo dlho čakať.
Stretnutie dvojice Šeban-Kubasák nie je náhodné. Obaja profesionálni hudobníci príležitostne spolupracovali už od osemdesiatych rokov. Stretli sa v estrádnej skupine na pódiu Štúdia S, Kubasák neskôr hostil Šebana v svojom štúdiu pri výrobe reklám a scénickej hudby. Vznikla tu i základná verzia Andrejovho pesničkového albumu Bezvetrie. Potom sa určitý čas nevideli. Andrej absolvoval solitérne obdobie, počas ktorého sa mu nazbieralo štrnásť minidiskov s novými nápadmi. Keď uvažoval o partnerovi, ktorý by jeho ideám pomohol dať tú správnu formu, do úvahy pripadal jedine Tóno Kubasák. Po dvoch rokoch im pod spoločnou hlavičkou Space Boys vyšiel album s názvom Poly Music (Hevhetia, 2005).
Ako vo vás uzrela myšlienka na spoločný projekt?
TK: Sám som sa pred pár rokmi pohrával s myšlienkou nahrať platňu, ktorá by zodpovedala mojim predstavám o hudbe. Keďže Andreja som vnímal ako najinvenčnejšieho muzikanta v širokom okolí, zvažoval som možnosť našej spolupráce. Krátko nato ale prišiel sám od seba, bez toho že by niečo tušil. Vyhodil mi na stôl stoosemdesiatsedem loopov a spýtal sa, čo s tým.
Aký je na platni vzájomný podiel práce?
TK: Keby som niečo začal nahrávať sám, výsledok by možno vzdialene pripomínal to, čo sme stvorili, keby nahrával sám Andrej, asi by to dopadlo celkom inakšie. Jeho pôvodná predstava bola spočiatku odlišná, ale konkrétnu víziu nemal na začiatku nikto z nás. Finálny produkt sa sformoval až počas dvojročnej spoločnej cesty. Čo sa týka rozdelenia úloh, je zrejmé, že ja na gitare nehrám ani nespievam, takže Andrej tu vystupuje viac v popredí. Keby sme ale spätne hľadali, kto na čo prišiel, bolo by to na knihu. Po určitom spoločne strávenom čase sme sa dostali do štádia, kedy jeden mohol začať vetu a druhý by ju dokončil za neho.
Celá platňa vyzerá, že obsahuje určitý dej. Bol to zámer?
AŠ: Hneď ako som doniesol pôvodný materiál, Tóno tomu začal dávať hlavu a pätu tak, že sme najprv hovorili o dramaturgii väčšieho celku. Vtedy sme si zadefinovali aj princíp "poly-music". Vydali sme sa za určitým cieľom a po ceste sa nám ukázali aj nové možnosti. Spolu s nahrávaním sa vyvíjal i koncept, ale pôvodný zámer vytvoriť väčší celok sme dodržali. Hneď na začiatku sme zrušili aj akékoľvek predpojatosti, čo by nám na to povedala nejaká vydavateľská firma alebo rádio. Odmietli sme ten tlak, ktorý existuje najmä v komerčnej oblasti, kde sa všetko prispôsobuje nejakej estetike a názoru ľudí, ktorí častokrát s hudbou nemajú nič spoločné.
TK: Nemal to byť taký ten tradičný produkt, keď chceš trafiť určitú skupinu, prípadne chceš, aby sa to niečomu úspešnému podobalo. Keďže sme neboli viazaní tým, že to musí znieť ako čosi iné, povedomé, podarilo sa nám vyprodukovať aj pár originálnych zvukov. Takisto sme sa snažili zabudnúť na vertikálne myslenie v harmónii. Celá platňa nemá, s výnimkou poslednej pesničky, s tonalitou a s modalitou nič spoločné a prinajmenšom polovica vecí je v dodekafónii.
AŠ: Otázky techniky tvorby sú zaujímavé možno len pre úzky okruh ľudí. Ani Schönberg si neželal, aby sa ľudia zaoberali tým, ako vzniká jeho hudba, ale aby si pískali jeho melódie, tak ako si pískajú Čajkovského.
TK: Napríklad Bachovu hudbu si obľúbili milióny ľudí a koľko z nich vie, čo je to kontrapunkt, čo je to dux a komes? Podstatné je, aké pocity vyžarujú z jeho hudby. Väčšinu ľudí nezaujíma, že Bach bol v svojej dobe vlastne geniálny spiatočník. Bol to ale pritom prvý človek, ktorý si uvedomil, že má k dispozícii dvanásť tónov. Schönberg bol až druhý a keby bol rovnakého formátu ako Bach, vážna hudba dvadsiateho storočia by vyzerala ináč. Podľa môjho názoru súčasná hudba už niekoľko desaťročí stojí a musia prísť nejakí chlapci z Marsu a niečo s tým urobiť. My sme sa o to aspoň pokúsili.
Ako vzniklo spojenie dodekafonických postupov so zmyslom pre humor a iróniu?
AŠ: To, čo som Tónovi pôvodne priniesol, nemalo ešte s dodekafóniou nič spoločné.
TK: Zo všetkých tých loopov sú použité iba tri, hneď v prvej skladbe.
AŠ: Tóno mi po vypočutí povedal, že tam, kam som sa sám dopracoval, je dosť veľa atonality a doporučil mi vyskúšať dodekafonické postupy. Zhodou okolností som robil o dodekafónii diplomovú prácu, čiže teoreticky som vedel, ako to funguje. Začal som sa o to zaujímať aj preto, že s človekom to robí zvláštne veci, najmä keď sa zbaví pocitu, že dodekafónia je omyl hudobnej histórie. Spolu s tým súvisí aj preorientovanie z vertikálneho na horizontálne (harmonické) myslenie. V tomto duchu som doma pripravoval témy. Pracoval som s dodekafonickým radom tónov, ale tak, aby z toho vyšiel nejaký hudobný typus, napríklad jazz alebo reggae. V tomto štádiu sme začali uvažovať, čo s tým ďalej a vtedy prichádzali aj tie humorné momenty. Bolo to aj z toho dôvodu, že ľudia chodia na hudbu s hlbokou vráskou v strede čela. Tvária sa, že sa tam niečo hlboké odohráva a vyžadujú aj od ostatných, aby k tomu pristupovali rovnako seriózne, čo je samo osebe komické. Hudba z môjho pohľadu potrebuje práve to odľahčenie, aby sa ľudia uvoľnili a začali sa usmievať, aby pochopili, že na nich nie sú kladené nejaké nároky, a že by nebodaj mali mať pocit, že tomu nerozumejú. Nie je dôležité, ako bola hudba urobená, ale rozhodujúci je dopad, aký má na ľudí, či už sa po nej rozplačú alebo rozosmejú. Keďže obidvom sú nám tieto odľahčené polohy blízke, nerobilo nám problém povymýšľať si k tomu základu rôzne postavičky a príbehy z tých prostredí, kde to poznáme.
TK: Z niektorých úsekov môžu ľudia nadobudnúť pocit, že iba zosmiešňujeme iných, my si ale pritom uťahujeme aj sami zo seba. Keby sme si zjednodušili prácu, zobrali niečí hlas, napasovali ho na nejaký loop, a robili si z toho lacným spôsobom prdel, potom by sa možno niekto mohol právom "zavzdušniť". Keď dáme dohromady celý JazzKlab v dodekafónii, môžeme si navzájom zložiť klobúky a poironizovať pritom speváka alebo gitarové sólo. Než sme sa k tomu dopracovali, trvalo nám možno pol roka, kým sme odišli z tejto Zeme, kým sme zabudli na hudobné schémy, ako je vertikálne myslenie, na akordy a punkcie, a vrátili sme sa k tomu zvrchu ako chlapci z Marsu. Pozeráme sa na to, čo sa tu deje s úsmevom, neprišli sme túto Zem zničiť.
Nestala sa medzi tým zo Zeme Planéta opíc?
TK: V poslednej skladbe možno aj trochu vidieť tú fakľu Sochy slobody, ktorá tam trčí zasypaná pieskom.
AŠ: Mám pocit, že na tejto našej scéne chýba skutočný zážitok. Keď sa niekomu niečo nepáči na koncerte, neprejaví to, radšej všetci vlažne a nijakovsky tlieskajú. Chýbajú mi tu naozajstné reakcie, nie v zmysle nejakej agresivity, ale odvahy vypískať to, bez ohľadu kto práve na pódiu stojí, a naopak, keď sa mi niečo páči, tak tomu dám naozajstnú podporu. Odídeš z koncertu a podľa tých reakcií ani nevieš, či bol niekto dobrý alebo zlý. Nikdy sa to neprevalí k jednoznačnému postoju - toto nie a toto áno. Aj preto sme chceli tými vecami niečo vyprovokovať.
TK: Okrem toho sme si dovolili povedať aj niečo o drogách, naťuknúť si témy ako KSČ, ŠTB alebo BOH. Tá najsurovejšia dodekafónia TotalBrutal symbolizuje pre nás jeden deň zo života - ako sa ráno zobudíš, ako ťa ten život mláti, vrátiš sa domov, kde ťa čaká hádka so ženou, zaspávaš, odchádzaš a ešte sa ti všelijako vracajú zážitky. Boli sme potom príjemne prekvapení, čo všetko si pod tým ľudia predstavujú a aké rôzne emócie to v nich vyvoláva. Po odbornej stránke sa môžeme navzájom potľapkať po pleci a o tej náročnosti budú vedieť možno ešte ďalší dvaja ľudia, skutočný úspech ale je, že to v ľuďoch budí reakcie a uvoľňuje predstavy - bez ohľadu na to, ako sú blízko alebo ďaleko od muziky.
Čo by mohla vaša platňa zmeniť, aký vplyv by mohla dosiahnuť?
AŠ: Vzhľadom na to, kde sa nachádzame - bez ohľadu na to, či je to dobre alebo nie - sa vo vzduchu vznáša otázka, či to bude status quo, alebo sa niečo pohne a zmení. Zatiaľ je to napínavé v tom, že veci sa stále menia a nie vždy k lepšiemu. My sme možno ukázali na dvere, ktoré by rozšírili pocit z toho, čo všetko sa v hudbe robí. Z nášho pohľadu sa dianie v hudbe skôr zužovalo do nejakých všeobecne akceptovaných schém a všetky okrajové veci takmer vymizli. Možno, že sa nám podarilo tento úzky priestor opäť trochu rozšíriť a bodaj by bolo podobných podnetov čo najviac, aby sa nám vrátil pocit, že žijeme v širokom priestore a nie v nejakom úzkom koridore.
TK: To ale nebol náš pôvodný zámer. Pre nás bola veľmi príjemným zážitkom aj samotná cesta. Niekedy som mal pocit, že po nej ideme tesne vedľa seba. Nie vždy bolo jasné, kam ideme, niekedy sme sa len tak spustili z kopca a pozerali, kam nás to zavedie. Album nie je produkt, ale výsledok určitého stavu myslenia, vzájomného pocitu a postojov k veciam, ktoré nás obklopujú. Na dva roky sme si u mňa v obývačke vytvorili nejaký svet, ktorého obraz je dnes zachytený v hudbe. Každý, kto chce, doň môže vstúpiť a vytvoriť si svoju mienku.
