„Muzikkšeft“ - Bubenícke postrehy LVI

Postarší z vás ešte určite pamätajú na obdobie, keď v obchodoch s hudobnými nástrojmi našli by sme z bicích nanajvýš značku Amati a z gitár trebárs Jolanu a podobné značky z dielne v Hradci Královom. Boli to časy, keď pre mnohých hudobníkov-nadšencov bolo jediným kontaktom so svetovými značkami hudobných nástrojov čítanie inzerátov.

Obchod s hudobnými nástrojmi - čarovné to miesto. Bolo už aj vtedy, roky dozadu, keď som postával pred výkladom bratislavského obchodu na Leningradskej ulici. Dokázal som neuveriteľne dlho obdivovať - vtedy ešte - elektrické gitary. Tu som kúpil aj moju prvú španielku, presne za 165 korún československých. Neskôr, keď som na to našetril, opatril som ju aj snímačom (stál 74 Kčs). Keď som presedlal na bicie, chodil som obdivovať bubny do Budapešti. Boli to cielené, jednodňové zájazdy, pričom som stihol pobehať všetky tri tamojšie obchody s hudobnými, u nich už vtedy aj so západnými, nástrojmi. Tam som videl z blízka prvé Ludwigy, priesvitné bicie krásnej dymovej farby značky Sonor, aj kovové bubny, podobné, na akých hrával aj John Bonham.

Tam som kúpil svoju prvú “svetovú” šľapku na veľký bubon značky Premier. Nemal som dosť peňazí, tak som obchodníkovi dal aj svôj starý mikrofón Shure.

Po nežnej revolúcii sa chodilo do Wiener Neudorfu, do rozsiahlej haly obchodu Muzikproduktiv. Hodiny som dokázal stráviť medzi bicími a perkusiami. Tu som objednal aj svoje obľúbené Yamahy. Keďže som mal presnú predstavu o značke, rozmeroch a farbe, kúpiť som mohol len malý bubon a malý tom. Na ostatné som musel čakať až niekoľko mesiacov, kým dorazil kontajner z Japonska do Európy.

Vo vyspelejších krajinách obchody s hudobnými nástrojmi fungujú na trochu inej báze ako u nás. Asi najslávnejší obchod v bubnovom biznise sa nachádza v New York City a majiteľom je nadšenec menom Frank Ippolito.

Ešte v roku 1975 Bob Henrit napísal článok o obchode pomenovanom Professional Percussion Center, ktorý sa stal vlastne prototypom predajne pre bicie. Autor tohto článku mimo iného napísal aj toto: “Je na svete jedno miesto (jediné na svete) kde, pri trochu trpezlivosti, môžeš stretnúť najlepších bubeníkov sveta. Jediný, ktorý tam doteraz zo slávnych nebol, je Ringo Starr. Ostatný, ako Max Roach, Buddy Rich, Elvin Jones, Ginger Baker, Billy Cobham, Steve Gadd, Bernard Purdie, Lennie White a mnoho ďalších, už nakupovali v Professional Percussion Center.”

Obchod stojí na rohu Ôsmej “avenjú” a Päťdesiatej ulice, vo viacposchodovej starej budove, kde kedysi fungovala škola bicích. Učili tu vtedy aj Gene Krupa a Cozzy Cole. Svoje bubenícke centrum Frank Ippolito zriadil na začiatku šesťdesiatych rokov. Vlastne prebral a rozšíril už fungujúci obchod. Frank Ippolito bol sám celkom slušný bubeník, ktorý zahral aj v povojnovej verzii big bandu Glena Millera. Obchod zaberal tri poschodia, na prvom bol samotný predajný priestor, ďalšie poschodie bolo napakované od podlahy po strop s bubnami a s príslušenstvom. Na treťom sa nachádzali “ojazdené” nástroje. K obchodu patrili aj dve štúdia (triedy), kde učili prominentní bubeníci. V čase písania toho článku tam práve učil Elvin Jones a Jim Chapin, inokedy trebárs Billy Cobham a Tonny Williams.

Bubeník a pedagóg John Riley to zažil na vlastnej koži. “Bol som ešte skoro decko, práve som začínal s bubnovaním. Došiel som do obchodu Franka Ippolita, chcel som si kúpiť vibrafón. Bolo to magické miesto, všetko voňalo bubeníctvom. Poslali ma na tretie poschodie, bola tam aj sedačka a zapnutý televízor. Starší pán čiernej pleti sedel na sedačke, pozeral televízor a cvičil na pade. Ten pán sa volal Papa Jo Jones...”

Svoje zážitky porozprával aj Billy Ward. “Na začiatku sedemdesiatich rokov som prišiel do New York City a navštívil som ,muzikkšeft‘ Franka Ippolita. Chcel som nakúpiť nejaké činely “káčka” od Zildjian. Keď som si ich vybral, Frank sa ma spýtal, či nechcem zobrať hodinu bicích. V ponuke boli Elvin Jones a Tonny Williams - úžasné nie? Najprv som si vybral Tonnyho, ale potom som si zmenil voľbu. Tonny bol síce skvelý bubeník, ale spôsob, akým hral Elvin Jones, bol nesmierne mystický, chcel som to poznať.”

Frank Ippolito ukázal svetu, ako sa dajú organizovať bubenícke centrá, jeho obchod sa stal vzorom pre tisíce podobných bubeníckych stredísk. Nielen predávali a učili, ale aj opravovali a konštruovali bicie. Dlhé roky bol zamestnancom obchodu bubnový mág All Duffy. On bol ten, ktorý skonštruoval prvý pedál pre veľký bubon s reťazovým prevodom. Objavil sa pod značkou Camko, neskôr patent odkúpila Tama.

Bob Henrit svoj článok z roku 1975 ukončuje takto: “Proffesional Percussion Center je, a verím, že dlho bude, najlepší obchod s bubnami na svete.”

Žiaľ u nás zatiaľ veľa napodobovateľov nenašiel. Ja, pre vlastnú potrebu a celkom svojvoľne, rozdeľujem hudobníkov na “ozajstných muzikantov” a na tých ostatných. Ozajstní muzikanti sú tí, ktorý keď sa ocitnú v muzikkšefte, prežívajú celkom zvláštnu eufóriu, akoby sa našli v inom svete...

Portrét: Russel Batiste

Keď som skúmal pozadie neworleanského štýlu, natrafil som na tohto pána. Stojí to zato spoznať ho. Narodil sa roku 1965, kde inde, ako v New Orleans. Okrem bicích hrá aj klávesy, saxofón, gitaru a basu. Verejne začal účinkovať v rodinnej skupine, keď mal sedem rokov. Jeho najznámejším pôsobiskom je kapela The Funky Meters, ktorá je vlastne reinkarnáciou slávnych Meters, no so ženským spievajúcim hlasom, ktorý pochádza od speváčky Charmaine Neville. Táto skupina, v súčasnosti už bez speváčky, účinkuje aj pod menom Porter Batiste Soltz alebo PBS, kedže jeho spoluhráčmi sú Brian Soltz na gitare a George Porter Jr. na base. Doposiaľ vydali dva albumy, posledné (Moodoo) je z roku 2008.

Je dobrodružné pátrať po tom, na akých bicích Russel Batiste hraje. Na fotozáberoch a na videoklipoch som našiel rôzne značky, ako Yamaha, Slingerlend a DW. Najzaujímavejšie sú jeho bubny značky Maryland Drum. Vyrábala ich dnes už neexistujúca firma Maryland Drum Company. Napriek tomu sa sem tam ešte objavia v ponukách. Našiel som tam jazzovú verziu (Timepiece Drums) aj ich pop-rockový model (Charcoal Satin). Pôvodný majiteľ Maryland Drum Company Keith Larsen výrobu pozastavil, keď sa nevedel dohodnúť so svojim partnerom, s ktorým spolu vlastnili firmu. Otvoril obchod s bicími pod názvom Mid Atlantic Drum Shop a onedlho dal na trh bicie, ktoré vyrába s vlastnou firmou Baltimore Drum Company. Tie sú vlastne identické, aké boli jeho predošlé nástroje (viď web).

Russel Batiste používa podľa svedectva starších fotografií činely Sabian, na novších záberoch hrá na značke Bosphorus .

Inštruktáž: Neil Peart - Anatomy of a Drum Solo

Základom tejto inštruktáže je doposiaľ nepublikované sólo, ktoré Neil Peart zahral ešte v roku 2004 na frankurtskom Muzikmesse. Peart rozpitváva, analyzuje a vedie diskusiu o svojej hre, o technických riešeniach a o filozofii hrania bubnových sól. Na dvoch platniach, okrem spomínaného sóla, sú aj ďalšie a nájdete tam aj dva koncerty skupiny Rush, ktoré sú nasnímané z bubeníckeho hľadiska. Bubenícky technik Lorne Wheaton predstaví megasúpravu, na ktoré hrá Neal. A na tomto DVD hrá veľa, ale aj veľa vysvetľuje, teda dobrá angličtina je dosť potrebná.

O bubnových sólach Neil Peart hovorí: “Väčšina ľudí má rada bubnové sóla. Na druhej strane ale zahrať sólo na koncerte skoro každý bubeník považuje skoro ako povinnosť. Pritom nemuzikálne, bez kreativity postavené sólo môže byť poriadne blbé... Nie každý bubeník je schopný zahrať zmysluplné sólo. Počul som takých, ktorý excelentne odšliapali podklady, ešte aj brejky zahrali celkom vkusne, no sóla nezvládali. Stretol som sa aj s opakom, jeden môj známy roky lepšie zvládal sóla ako sprievodné hranie. Nakoniec ale tento svoj nedostatok dokázal odstrániť.”

Trvanie: 200 minút

Vydavatel: Hudson Music