Hudba pomenovaná funk uchvátila svet v sedemdesiatych rokoch. V našich zemepisných šírkach dlho platilo, že keď spoluhráči chceli od bubeníka akýsi funkový základ, spravidla sa ozval šestnástkový obojručný rytmus na hajtke s druhou a so štvrtou na malom bubne, používaný v disko hudbe. Prípadne jeho osmičková verzia. V tých časoch, keď som zazrel notový zápis à la David Garibaldi, nedôverčivo som krútil hlavou a radšej som to neriešil. Bola to chyba. Dnes už viem, že ten „ozajstný“ funk rytmus je vrchol bubeníckeho umenia.
Korene funku treba hľadať v čiernej soulovej a rhythm and bluesovej muzike. Treba pripomenúť memphiských bubeníkov na čele s Al Jacksonom, bubeníkov vydavateľstva Motown a hlavne rytmický team okolo Jamesa Browna. Tento spevák-producer značne ovplyvnil dianie americkej hudby.
Ako sa stane zo soulových základov funk? Bubeník s umeleckým menom Zoro, expert na čiernu hudbu, to charakterizuje takto: „Ja rátam zrod funkovej hudby od roku 1964, keď James Brown vydal skladbu: Out Of Sight. Tu sa už objavili štýlové znaky, ktoré sa postupne stali určujúcimi pri tejto muzike. Hlavný rozdiel oproti minulosti bol v mixáži skladieb: zvuk bicích a basovej gitary zosilnel. Základný groove sa stal určujúcim elementom. Podľa vzoru nahrávok bubeníci a basisti začali aj na živých koncertoch hrať výraznejšie a silnejšie“.
A už tu máme kľúčové slovo: groove. V podstate ide o rytmický patern vytváraný rytmickou sekciou a ostatnými nástrojmi, ale vec vôbec nie je taká jednoduchá. Našiel som množstvo článkov zaoberajúcich sa s touto problematikou a resumé je také, že pojem „groove“ je značne subjektívna záležitosť. Mne sa páči definícia, ktorá celkom vystihuje pojem groove: „to čo robí hudbu dýchajúcou“.
Pri funky rytmoch je charakteristické použitie takzvaných „ghost notes“. Sú to slabé údery v rámci rytmického paterna, vyplňujúce medzery medzi hlavnými údermi. Najčastejšie sa uskutočnia na malom bubne a ich sila má byť len minimálna, údery majú znieť na hranici počuteľnosti. Funkové paterny sa často vyznačujú aj tým, že na prvú (ťažkú) dobu nezaznie veľký bubon. To zas vyžaduje pevne nasadenú basovú linku. Takú skutočne hral v skupine Jamesa Browna basgitarista Fred Thomas. Dvoch bubeníkov z tohoto zoskupenia považujú za starých otcov funkového bubnovania. Clyde Stubblefield a John „Jabo“ Starks sú žijúcimi legendami tohto žánru.
Bubeník Harvey Mason, ktorý sám patrí medzi prominentov funk bubnovania, takto pekne o nich hovorí: „Clyde a Jabo boli mojimi prvými hrdinami. Vyrastal som očarený a hypnotizovaný ich tvorbou. Tie linky som vnímal ako bibliu funkového hrania.“ Iný velikán, Dennis Chambers sledoval dianie okolo Jamesa Browna od útleho veku: „Začal som ich vnímať, keď som mal tak päť – šesť rokov. Jednoducho medzi rokmi 1965–75 som kúpil každú platňu, ktorú vydali. Učil som sa z nich tvoriť groove. Okrem Clyda a Jaboa bol tam aj bubeník menom Melvin Parker. Bubeníci Jamesa Browna markantne zmenili kurz soulového hrania na bicích a to platí aj o basistoch.“ Celé to mal pod kontrolou samotný James Brown, ktorý okrem toho, že spieval, skladal a aranžoval, to riadil aj producersky. Bol medzi prvými, kto zakomponoval do svojich koncertov aj bicie sólo, umožnil tak bubeníkom vyniknúť, získať väčší rešpekt u muzikantov.
Jabo Starks sa preslávil s takými skladbami ako Sex Machine, Make It Funky a Super Bad. Clyde Stubblefield sa môže popýšiť s groove-mi napríklad v skladbách Cold Sweat a Funnky Drummer. Clyde je považovaný za najviac samplovaného bubeníka na svete, čo je asi naozaj tak. Veď len jeho najslávnejší groove z Funnky Drummer má okolo tisíc (!) samplovaných verzií (Kto to asi zrátal?). Tento patern sa stal akýmsi klišé medzi samplovanými rytmami, najviac si ho požičali muzikanti hip hop a drum and bass, ale siahli po ňom aj také hviezdy ako Sinéad O´Connor (I Am Stretched on Your Grave), Madonna (Justify My Love) a George Michael (Waiting for That Day).
Na otázku, ako to robí, Clyde Subblefield odpovedal takto: „Snažím sa o tom vôbec nerozmýšľať, hrám, ako to zo mňa ide. Hrať groove je náš život. Je to naše dýchanie. Groove sme my sami...“
Bubeník z Red Hot Chili Peppers, inklinujúci k funku, Chad Smith hovorí: „Clyde Stubblefield je najviac funky človek žijúce na tejto planéte. Hneď zatým je Jabo Starks a potom nasleduje Zigaboo Modeliste.“ To posledné meno už nás prenesie do sedemdesiatych rokov.
