Autora jednej dôležitej inovácie nepoznáme. Jedná sa o mechaniku šliapacích činelov: hi-hat. Podľa rozprávania bubeníka-kapelníka Vica Bertona sa od polovice dvadsiatych rokov používali dva druhy šliapacích šľapacích činelov. Pri Snoe Shoe, boli činely umiestnené horizontálne, podobne ako neskôr u hi-hat, ale nízko pri zemi. Pri Low Boy činely narážali na seba vertikálne, tak isto nízko. Tieto dva druhy sa používali súčasne, až pokiaľ sa okolo roku 1930 objavil systém, ktorý umožnil okrem šliapnutia využiť činely aj na hranie s paličkami. Pôvodný názov hi-hat (vysoký klobúk) bol natoľko výstižný, že prežil dodnes.
Vynájdenie hi-hatky často spájajú s menom Jo Jonesa, fenomenálneho bubeníka z big bandovej éry. Papa Jo Jones, ako ho familiárne nazývali, zrejme HH nevymyslel, ale určite bol prvý, ktorý ho kreatívne zapracoval do svojej hry. Toto potvrdzuje aj zážitok Louisa Bellsona: "Stalo sa to na Newport Jazz Festivale. V nedeľu sa konalo "bubenícke popoludnie ". Okrem mňa tam boli Buddy Rich, Joe Morello, Roy Haynes, Elvin Jones, proste všetci. Každý z nás zahral svoje najlepšie triky, potom nasledoval Papa Jo Jones. Doniesol len hi-hatku a paličky a vyhral nám oči!" Kladný vzťah k hi-hatkám mal aj jeho nasledovník Max Roach. Jeho virtuózne sóla na tomto nástroji sú zachované na dobových filmových a video nahrávkach.
Koncom sedemdesiatych rokov prerazili na trhu japonské bubnové firmy so svojimi mohutnými stojanmi. V tomto smere najagilnejšie boli Tama a Pearl, ktoré ponúkli hardware dvakrát tak masívny ako vtedy vedúca americká firma Ludwig a za polovičnú cenu. Faktom je, že ako prvá s mohutnými stojanmi vyrukovala americká firma Rogers. Okrem toho, že ich výrobky boli hrubšie, ako dovtedy bolo zvyčajné, mali dôležitý prvok: uzatváracie spojenia. Tieto sa stali známe pod značkou Merilock (zo slov: memory a lock) a keďže sú nesmierne praktické, veľmi rýchlo ich prebrali ostatní výrobcovia. Merilock skonštruoval amatérsky bubeník menom Dave Donahoe a práve jeho hardware inšpiroval už spomenuté japonské firmy. Paradoxne, iná vedúca japonská firma, Yamaha odkopírovala starší model držiaka tomov Rogersu. Jedná sa o model Swiv-O-Matic, z ktorého vznikol známy yamahácky držiak: guľa so šesťhrannou oskou.
Mlado zosnulý bubeník skupiny Toto Jeff Porkaro sa nezapísal len ako štýlový hráč a "majiteľ" groova zo skladby Rossana. Spolu so svojím technikom (Paul Jamieson) vymysleli bubnový rack, ktorý sa objavil v katalógu Pearl pod značkou DR-1 Drum Rack. Myšlienka takéhoto upevnenia bubnov siaha až do dvadsiatych rokov a nezávisle od Porkara aj iné firmy (Collarlock, neskôr Gibraltar) vyvinuli podobné uchytenie.
V bubnovom priemysle odbúrať zaužívané konvencie je niekedy veľmi ťažké. Môže to potvrdiť aj Don Lombardy, majiteľ firmy Drum Workshop. Keď sa rozhodli vyrábať bubny, ponechali si guľaté mušle pre ladiace skrutky, ako pozostatok od firmy Camco, od ktorej výrobné zariadenia odkúpili. "Tie guľaté mušle vyvolali veľký odpor, lebo boli natoľko odlišné. Vyžiadalo si to päť rokov tvrdého marketingu, kým som ich nakoniec presadil." Mimochodom, podobné guľaté mušle používala aj dnes už neexistujúca anglická firma Hayman.
Asi najväčší boom v oblasti bubnovej inovácie sa podarilo s výrobkom RIMS, s revolučne odlišným závesom tomov, ktorý umožňuje väčšiu rezonanciu bubnov. Stalo sa to ešte v roku 1960, keď bubeník Gary Gauger odmontoval svoj ludwigácky tom, aby ho naladil. Po naladení, držiac tom v jednej ruke dostal z neho bohato znejúci, krásne guľatý zvuk, ktorý sa ale stratil po zavesení na držiak. Vtedy začal experimentovať s vlastným závesom, patentovať sa mu to podarilo až o 17 rokov neskôr. Gauger svoj vynález ponúkol najprv firme Remo. Odmietli ho, skúsil to u firiem Slingerland a Ludwig, ale nikto nevidel v produkte perspektívu. Pomohli mu samotní bubeníci. Prvým známym bubeníkom, ktorý si objednal u neho jeho systém, bol štúdiový hráč Rus Kunkel. Čo chvíľu si ho objednal Jim Keltner, potom Kenny Aronoff a Harvey Mason. Nakoniec RIMS začala vyrábať firma PureCassion, ktorá zrealizovala aj Gaugerov iný vynález: bezkorpusové bicie.
Tieto bicie "bez tela" sú dnes známe ako Flats a u nich sa uplatňuje iný vynález, ktorý ešte možno len čaká na väčšie uplatnenie. Jedná sa o ladenie Arbiter AT (Advanced Tuning). Autorom patentu je anglický bubeník Ivor Arbiter.
