Bubenícke postrehy XXI - Čo tak si zasólovať I.

Bubenícke postrehy XXI - Čo tak si zasólovať I.
Bubenícke postrehy XXI - Čo tak si zasólovať I.

Aj keď bicie patria medzi najstaršie hudobné nástroje, spočiatku sa im v zábavnej a tak aj jazzovej hudbe veľmi nedarilo. Boli odsúdené ostať v pozadí a pri nahrávaní v "tých" pionierskych časoch boli dokonca celkom ignorované. Rané jazzové sóla sa tvorili v duchu pochodového jazzu. Prvou ozajstnou osobnosťou jazzového bubnovania bol Warren "Baby" Dodds. Narodil sa v roku 1898 a  vlastne spájal archaické a moderné jazzové bubnovanie. Bol svedkom rodenia sa jazzu, napriek tomu jeho hra je pomerne dobre zadokumentovaná. V roku 1946 nahral vinylovú platňu s názvom Talking and Drum Solos, ktorá je dodnes na trhu v remasterovanej podobe na dvoch CD platniach. Sú tam ukážky z jeho hry s jeho vlastným komentárom. Je to zrejme prvá inštruktážna audio škola v histórii bubeníctva...

 

Prelom v pohľade na bicie sa spája s menom amerického bubeníka poľského pôvodu Gene Krupa. Z historického hľadiska bolo dôležité jeho vystúpenie v roku 1935 v chicagskom hoteli Congress s kombom, vtedy mladého Bennyho Goodmana. Toto vystúpenie nielenže bolo míľnikom jazzovej hudby, ale na roky predurčilo aj vývoj bubnovania. Zlatým klincom ominózneho koncertu bola skladba Sing, Sing, Sing, ktorá je významná tým, že Krupa v nej zahral prvé bubnové sólo maratónovej dĺžky v jazzovej histórii. Odvtedy sa datujú dlhé, na swing tak charakteristické bicie sóla, ktoré upriamili pozornosť na bubeníkov. Neskôr sa takéto dlhé sóla udomácnili aj v rockovej hudbe.

 

Keď hovoríme o klasických jazzových sólach, nemôžeme nespomenúť bubnové sólo v skladbe Take Five. Nahral ju Dave Brubeck so svojím kvartetom a s tým sólom v päť-štvrťovom takte sa môže pýšiť Joe Morello. Jedná sa pravdepodobne o najznámejšie jazzové sólo vôbec.

Paradoxne, jedno z prvých bubnových sól v rockovej hudbe tiež nahral jazzový bubeník. Jedná sa o skladbu Topsy (part I. a II.) z vyše miliónovým predajom z roku 1958. Bicie tam hral vynikajúci čierny swingár Cozy Cole a bolo významné tým, že na jeho sóla sa dalo aj tancovať. Nebola to úplná novinka, Gene Krupa už predtým nahral swingové skladby podobnými melodickými bicími: svojho času kvôli Wire Brush StompDrum Boogie padlo veľa drobňákov do juke boxov. Podobnosť týchto skladieb s Topsy nebola zrejme náhodná, Krupa a Cole boli priatelia. Dokonca, od roku 1953 prevádzkovali spoločnú školu pre bicistov v New Yorku (The Krupa And Cole Drum School). Táto škola fungovala až do roku 1973, keď Krupa podľahol leukémii.

 

V roku 1961 sa objavila platňa Let There Be Drums, ktorú nahral bubeník Sandy Nelson a z ktorého sa stal celosvetový hit. Neskôr sa sám Nelson priznal, že ho k tej skladbe inšpiroval Cozy Cole. Je zaujímavé, že túto skladbu použil aj Roger Taylor so skupinou Queen v ich živých koncertoch na demonštráciu svojej bubeníckej techniky.

 

Podobnú inštrumentálku nahrala gitarová skupina Surfaris s názvom Wipe Out (1963). Tieto dielka majú spoločné to, že hlavným motívom sú bicie paterny, založené obyčajne na rudimentoch. Základným znakom je séria bubnových sól, ktoré spájajú krátke nástrojové, najčastejšie gitarové medzihry. Aj bubeník Ron Wilson vo Wipe Out hráva prastarú pochodovú kadenciu, zrýchlenú a umne variovanú. Táto skladba bola svojho času nesmierne populárna, čoskoro po jej objavení ju zaradila do svojho repertoáru aj iná slávna gitarová skupina The Ventures. Tam, v pasážach pre bicie exceloval bubeník Mel Taylor.

 

Tak asi od polovice šesťdesiatych rokov sa začali objavovať dlhé bubenícke exhibície na rockových koncertoch. Presne ako dve dekády pred tým u big bandov. Bubenícke bloky sa stali neodmysliteľnými súčasťami rockových koncertov, čo trvá vlastne dodnes.

 

Z množstva takých aktov spomeniem len slávne sólo Gingera Bakera zo skupiny Cream v skladbe Toad. Alebo neskoršie, Bonhamovu zdušno-dynamickú vizitku v koncertnej verzii Whole Lotta Love so Zeppelínmi. Na mňa, ešte v tých bigbeatových časoch značne zapôsobil Michael Shrieve, vtedy člen skupiny Santana. Jeho sólo, ktoré spáchal ako 19ročný na slávnom festivale Woodstock v skladbe Soul Sacrifice, je nadčasové.

Činia sa samozrejme aj dnešní majstri paličiek. Mojimi aktuálnymi favoritmi sú Rodney Holmes a Jojo Mayer. Čeknite si ich.

Nabudúce viac o samotných sólach.

Psáno pro časopis Muzikus