Matched grip dnes určite prevláda medzi bubeníkmi. A najviac nemecký spôsob. Z velikánov tak hrá Terry Bozzio a Billy Cobham. Spoločné majú to, že obaja ho striedajú s francúzskym gripom. Billy Cobham: "Ja som to odkukal od pána Vica Firtha. Ten je aj vynikajúci tympanový hráč, takže má tú techniku dokonale zvládnutú. Francúzsky grip využívam hlavne pri hraní jednotky (single stroke roll), obzvlášť na vysoko ladených tomoch funguje vynikajúco. Dvojky (double stroke roll) sa o niečo ľahšie hrajú s nemeckým alebo tradičným držaním paličiek."
Aj taký uznávaný bubeník-pedagóg ako Jim Chapin trvdí, že matched grip poskytuje viac citu pri hraní. Už aj preto, lebo tento spôsob držania využíva až trinásť svalov pri úderoch, oproti tomu traditional grip len štyri. Nehovoriac už o tom, že pri rovnakom držaní paličiek sa oveľa ľahšie dosahuje vyváženosť oboch rúk.
A predsa! Plejáda velikánov používa dnes traditional grip, medzi nimi aj rockoví hráči. Pozoruhodný je prípad slávneho bubeníka menom Neal Peart zo skupiny Rush. On ešte v roku 1993 na stránkach Modern Drummeru v rozsiahlom článku obhajuje prednosti matched gripu, ktorý v tom čase preferoval. Ten istý Neal Peart o dva roky neskôr na stránkach toho istého magazínu prezrádza, že začal používať výlučne traditional grip. Zmenu urobil na podnet vynikajúceho pedagóga Freddieho Grubera. Výsledkom bol podľa jeho vlastných slov totálne uvoľnený štýl hrania, pričom svoj pôvodný sound zachoval. O Virgilovi Donatiovi sa vie, že okrem toho že je dvojkopákovým kráľom, hrá výlučne traditional grip: "Ja som vyrastal s tradičným držaním a hoci búcham dosť tvrdo, nikdy by som nechcel hrať ináč. Napriek tomu ale traditional grip nie je spôsob, ktorý by som za každú cenu odporúčal mladým bubeníkom. Vyžaduje totiž nesmiernu trpezlivosť a usilovnosť pri osvojovaní si a jeho nevýhody prevyšujú prednosti. Týmto spôsobom sa napríklad ťažšie dosahujú silné, razantné údery. Ale pre mňa, ani neviem prečo, možno preto, lebo je menej používaný, vyzerá tento grip viac frajersky (hip). Navyše, tento spôsob ma nijak neobmedzuje, som totiž dostatočne usilovný pri cvičení."
Podobne s tradičnou technikou hrá legendárny Steve Gadd, Dave Weckl, Steve Smith a z mojich novších objavov napríklad Jojo Mayer.
Zástancovia traditional gripu na tento spôsob nedajú dopustiť. Jeho obhajoba patrí takmer do sféry špiritistickej: "S takýmto držaním paličiek sa vytvorí kruh, ktorý vedie cez telo bubeníka, čo umožňuje blahodarnú cirkuláciu energie, následkom čoho je bubnovanie plynulejšie." Napriek tomu, dnes už ani v Amerike neplatí, že jazzoví hráči sú výlučne obhajcami tradičného držania paličiek.
Keď Roy Burns v polovici šesťdesiatych rokov bol prvýkrát na predvádzačke (clinic) v Anglicku, počudoval sa, koľkí jazzoví bubeníci používali matched grip. Aj ich tamojší vysoko vážený bubeník Phil Seaman, ktorý mal prezývku "Buddy Rich Albiónu", hral takýmto spôsobom. Burnsovi to vtedy pripadalo zvláštne. Dnes už pohľad na jazzového škopkára s nemeckým gripom je bežný aj za oceánom. Tak hrá medzi inými Dave Stewart, výborný mainstreamový bicista, častý spoluhráč Johna Scofielda, či Allan Blade, mladý čierny jazzista.
Síce zriedka, ale dialo sa to aj v minulosti: slávny veterán Max Roach, po rokoch odohratých s tradičným držaním, tiež celkom zanevrel na tento spôsob. Už len staré fotografie a zriedkavé filmové nahrávky svedčia o tom, že kedysi tak hral.
Zaujímavo to riešil Tonny Williams. On patril k silným "búchačom", čo sám popieral, tvrdil, že nehrá load (silne), ale powerfull (razantne). Pri takomto štýle hrania mu nemecký grip viac vyhovoval. Dôraznosť ľavej ruky zvyšoval aj tým, že udieral s opačným koncom paličky. Jazzovejšie skladby pritom sprevádzal tradične, ale pri brejkoch zrazu prešiel na matched grip, potom sa pokojne vrátil k pôvodnému držaniu paličiek. Tento "čendž" vykonal plynule niekoľkokrát počas skladby.
Zdá sa mi, že v poslednej dobe sa medzi bubeníckou elitou vytvára trend používať rovnocenne oba spôsoby: tradičné držanie aj matched grip. Medzi vlajkonosičov tohto trendu patrí Denis Chamber, Jack De Johnett alebo stále nedocenený Rodney Holmes.
