Keď sa v roku 1964 The Beatles objavili v USA v populárnej telelevíznej relácii Ed Sullivan Show, vzbudili značný rozruch a v základoch zmenili smer rockovej hudby. A samozrejme ich pôsobenie rozpútalo značnú polemiku. V rozruchu hlasov pre a kontra sa zároveň odštartovala aj iná, pre verejnosť menej známa diskusia. Jednalo sa o spôsobe, ako bubnoval Ringo Starr, ktorý bol odlišný až v takej miere, že po krátkom čase dokonca zapríčinil zmenu v paradigme v bubnovaní v USA. Medzi iným sa jednalo aj o jeho držanie paličiek. K tomu treba vedieť, že do tej doby v americkom bubnovaní prevládalo držanie paličiek, ktoré sa nazýva "traditional grip". Tento spôsob má korene u pochodových bubeníkov, kde bol bubon pri kráčaní naklonený na jednu stranu, v dôsledku čoho sa ustálilo odlišné držanie paličiek pravej a ľavej ruky. Ringo ale hral spôsobom, čo sa dnes odborne nazýva "matched grip", pričom sa predpokladá držanie paličiek rovnako. Toto si v tých časoch vyslúžilo značnú kritiku. Istý učiteľ bicích dokonca nazval hru Ringa barbarskou a spochybnil, či britský bubeník dokáže zahrať nejaký poriadny virbel... Pritom sa nedá tvrdiť, že Ringo bol prvým bubeníkom, ktorého videli takto hrať za veľkou mlákou, skúšal to už aj napríklad Art Blakey, Sam Woodyard alebo Chico Hamilton. Tradícia ale ešte bola prisilná. Oproti tomu dnes, po štyroch dekádach, môžeme konštatovať, že medzi bubeníkmi prevláda matched grip aj za oceánom.
Na rozdiel od tradičného gripu, matched grip môžeme rozdeliť na tri podskupiny podľa pozícií rúk: nemecký grip, francúzsky grip a americký grip.
Pri nemeckom spôsobe sa paličky držia medzi palcom a ukazovákom tak, že dlaň je otočená smerom dolu. Naopak, pri francúzskom, alebo timpánovom držaní je dlaň otočená smerom hore, pritom obe ruky sú tesne pri sebe. Pozícia ruky pri takzvanom americkom gripe je niekde na polceste medzi nemeckým a francúzskym gripom.
Po nástupe britskej invázie v populárnej hudbe sa v USA matched grip stal vzorom predovšetkým pre rockových bubeníkov, jazzoví hráči naďalej uprednostňovali klasické držanie paličiek. Vyskytli sa samozrejme aj výnimky, napríklad Charlie Watts z Rolling Stones. On v šesťdesiatych rokoch hral nejaký čas matched grip, potom prešiel na klasické držanie a tak hrá dodnes. Iný prominentný "rockáč", ktorý hral tradičným spôsobom, bol Stewart Coppeland zo skupiny Police.
Opätovný rozmach "rockového" držania paličiek nastal pri nástupe fusion music na začiatku sedemdesiatych rokov. Táto hybridná, rockom značne ovplyvnená hudba získala mnoho priaznivcov z jazzovej bubeníckej obce pre matched grip. Pritom sa vynorili aj odborné názory, že tento spôsob umožňuje väčšie technické možnosti pre bubeníkov.
Túto teóriu potvrdzujú aj výsledky testov, ktoré organizoval ešte v roku 1982 bubenícky magazín Modern Drummer. Pre experiment vybrali dvoch 12ročných mladíkov viac-menej rovnakého rastu. Obaja v dĺžke ôsmich týždňov prehrávali rôzne cvičenia, pritom jeden používal klasický spôsob a ten druhý držal paličky nemeckým gripom. Výsledok bol jednoznačný: ten, ktorý držal paličky rovnakým spôsobom, si ľahšie a rýchlejšie osvojil predpísané cvičenie ako jeho súper používajúci traditional grip. Ako pokračovanie testu porovnávali dospelých profesionálov. Tu sa dôraz kládol na súhru medzi jednotlivými nástrojmi súpravy a na silu, razantnosť úderu. Výsledky aj tu ukázali prednosti matched gripu. Konklúzia bola taká, že traja profíci zo štyroch pri testoch preukázali väčšiu rýchlosť a razantnosť pri tomto držaní paličiek.
V tom istom článku sa k téme vyjadrovali aj pedagógovia. Napríklad vynikajúci bubeník a učiteľ Ed Shaughnessy: "Počas mojej viac ako dvadsaťročnej učiteľskej praxe sa preukázalo, že žiaci hrajúci s matched grip ľahšie a rýchlejšie napredovali. Tento rozdiel bol vypuklejší u tých bubeníkov, ktorí k študovaniu bicej sady pribrali aj ďalšie perkusie, ako vibrafón, marimbu alebo tympány."
Z hore uvedených skúseností by sme sa mohli domnievať, že matched grip postupne úplne vytlačí klasické držanie paličiek. Nie je tomu tak. Ale o tom nabudúce.
