Vybral som si ako novú tému latinskoamerickú hudbu. Až potom, ako som sa rozhliadol v tej tematike, som zistil, na aké „pole neorané“ som narazil. No ale výzvy sú o tom, aby sme ich naplnili.
Možno nepoviem nič nové, keď skonštatujem, že latinskoamerická hudba má korene v Afrike. Avšak čiastočne aj jazzová. Rozdiel je len vtom, že v latine ten africký vplyv je markantnejší, viac vystopovateľný.
Prečo je pre nás bubeníkov tak dôležitý ten africký pôvod? Preto, lebo najzrejmejším aspektom typickej hudby čiernej Afriky je prvoradosť rytmu. Všetka africká hudba spočíva na rytmickej báze, ktorá zahŕňa bohaté a zložité polyrytmy. Z toho vyplýva, že najvýznamnejšími africkými nástrojmi sú bicie nástroje. V africkej hudbe aj na nástrojoch, ktoré nie sú práve bicími, sa hrá bicím spôsobom, a pritom tanec a tlieskanie sú rovnako významné ako spev.
Zasídlenie amerického kontinentu otrokmi z Afriky prebiehalo zhruba v tom istom období, či už v severnej alebo južnej časti. Tak v čom je ten rozdiel? Keď sa zotročení Afričania dostali cez Atlantický oceán, tí, ktorý sa usadili v Latinskej Amerike - španielskej, portugalskej či francúzskej -, mali viac šťastia ako ich bratia v Severnej Amerike. Ich páni boli tolerantnejší a napríklad nehodnotili sexuálne vzťahy s nimi s takou hrôzou, ako cítili Anglosasi. Tí pokladali Afričana za menejcenného tvora. Mestici sa asimilovali a postupne prijali hudbu svojich pánov a prispeli k nej svojimi možnosťami. Latinskoamerická hudba sa tak stala fascinujúcou zmesou španielskych, portugalských, indiánskych a černošských prvkov. Brazílsky muzikológ F. R. Valle v tejto súvislosti vyhlásil, že „z troch hlavných línií, ktoré formulujú brazílsku rasu, mala africká vetva nesporne najväčší vplyv na našu hudbu“.
Latina do jazzu sa dostala o dosť skorej a oveľa markantnejšie ako do rockovej hudby. Veľký podiel na rozmachu latin jazzu v Amerike má kubánsky spevák Frank Machito, a to priamo a nepriamo. On so svojim orchestrom sa objavil v New Yorku už v roku 1937. Čoskoro sa spojil trubkárom menom Mario Bauza, ktorý začal menedžovať orchester, hoci vtedy ešte sa jeho funkcia nazývala „riaditeľ projektu“. On bol ten, ktorý v roku 1943 napísal prvý latino hit v histórii, s názvom Tanga. Táto skladba už niesla znaky latin jazzu: popri latinskom charaktere mala aj improvizované časti. Bola postavená na rytmickej vzorke tzv. clave (3/2 a 2/3), tieto vzorky definoval taktiež Mario Bauza. Ďalším charakteristickým znakom latin jazzu je, že neswinguje, hrá sa priamo (straight) a latinský charakter vytvárajú perkusie ako konga, bonga, timbále atď.
K rozmachu latin jazzu dopomohol ošiaľ okolo hudby mambo, ktorá uchvátila Newyorčanov v päťdesiatych rokoch. Kultovým domovom tejto hudby bol dlhé roky Palladium Ballroom, ktorý sa nachádzal na rohu 53. ulice a Broadway. Bol otvorený v roku 1947 a bol prvým klubom, ktorý dal možnosť prezentácií latinskej hudby. Nedeľňajšie latino programy mali obrovský ohlas. Najväčšie hviezdy v Palladiume boli Machito, Tito Puente a hudobník-kapelník z Puerto Rica Tito Rodrigez. Tito Puente bol aj vyhlásený za kráľa mambo, hoci v tejto pozícii mal aj zdatného konkurenta v osobe Pereza Prada, ktorého taktiež označovali za kráľa tohto štýlu. On bol ale spevák, kapelník, a keďže nebubnoval, takže aj tak nie je náš človek...
Je príznačné, a z hľadiska vývoja latin jazzu bolo asi dôležité, že od Palladiumu len niekoľko domov ďalej sa nachádzal slávny jazzový klub Birdland, kde vtom čase účinkovali také osobnosti ako Dizzy Gillespie, John Coltrain a Charlie Parker. Pre inšpiráciu nemuseli ďaleko chodiť. Sám Tito Puente často zahral s jazzmanmi z Birlandu a tým sa pričinil o vznik hybridného štýlu cubop. Samozrejme Palladium nebol jediným domovom latinskej hudby v New Yorku, čoskoro sa otvárali ďalšie kluby s podobným profilom ako El Cubanacán, Tropicana, Havana-Madrid Club, La Campana a mnoho iných.
Portrét: Tito Puente
Pri jeho hodnotení sa kritici nestránia superlatívov: Tito Puente, the King of Latin Music - kráľ latinskej hudby. Tvrdia aj to, že v posledných päťdesiatych rokoch bol asi najdôležitejšou osobou v latinskej hudbe. Jeho štyridsaťročné pôsobenie ako kapelníka sa dá prirovnať len k takým kapelníkom-gigantom, akými boli Duke Ellington, Count Basie a Dizzy Gillespie. Počas svojho života napísal nespočetné množstvo skladieb a aranžmánov a nahral neuveriteľný počet - sto sedemnásť! - albumov.
On bol ten, kto postavil timbále pred orchestrom a urobil z nich sólový nástroj. Tito Puente je pre timbále ten, kto pre biciu sadu Budy Rich. Hral na timbáloch skutočne virtuózne, ale okrem toho ovládal saxofón, vibrafón, piano aj biciu sadu. Nechtiac sa zamotal aj do rockovej hudby: jeho skladbu Oye Como Va, napísanú v roku 1963 doviedol Carlos Santana na svetové hitparády.
José Rizo, uznávaná autorita latinskej hudby, kapelník a moderátor rozhlasového programu Jazz on the Latin Side, považuje jeho album s názvom Puente in Percussion za najzaujímavejší počin v histórii latinskej hudby.
Tito sa narodil (1923) v Manhattane vo štvrti zvanej Španielsky Harlem. Tu sa usadili jeho rodičia, ktorý opustili rodný San Juan, aby po piatich dňoch veslovania cez more sa dostali do krajiny neobmedzených možností. Pôvodne sa volal Ernest Anthony Puente, rodičia ho oslovovali Ernestito, z toho pramení jeho familiárne pomenovanie. Študoval hru na piano a perkusie, neskôr aj sadu. Jeho vzorom bol bubeník Gene Krupa, dokonca raz na detskej súťaži talentov vyhral desať dolárov za vernú interpretáciu bubnového partu skladby Sing, Sing, Sing. Bol aj členom mládežníckeho tanečného súboru, svoje pohybové zdatnosti využíval pri hre na timbáloch, pri ich obsluhe nikdy nechýbal až frenetický pohyb, ale ani humor. Hral v rôznych poloprofesionálnych orchestroch, až sa dostal do skupiny speváka Machita. Tu striedal sadu s timbálmi, a už tu začal svoje sóla na timbáloch predvádzať na pódiu pred orchestrom, čo sa stalo s´častí jeho imidžu.
V roku 1941 ho povolali do armády, slúžil u námorníkov, bol členom lodného orchestra, ktorému ku koncu vojny aj šéfoval. Po vojenčine, po pri hraní sa rozhodol ďalej študovať na slávnej škole Juilliard School of Music.
Tito Puente v roku 1956 nahral už vychválenú platňu s názvom Puente in Percussion. Je to čisto perkusívna platňa, pričom mu pomáhajú Willie Bobo a Mongo Santamaria. Ďalším dôležitým míľnikom v jeho kariére bol album s názvom Dance Mania (1958). Táto platňa bola vybraná s čitateľmi New York Times medzi najlepšie nahrávky dvadsiatého storočia. Tito získal prvú cenu Grammy v roku 1979 za album Homenaje a Beny Moré, ktorú venoval pamiatke obľúbeného kubánskeho speváka, gitaristy a skladateľa menom Beny Moré. Pri úspešnej kapelníckej a sólistickej činnosti zahral aj vo filme The Mambo Kings Play Songs of Love, čo mu zaručilo ešte širšiu popularitu. Mal ľahkú úlohu, vo filme hral sám seba. V nadväznosti na tento film svoj stý album vydal pod názvom The Mambo King.
Svoje kapely prezentoval pod menami Latin Orchestra, Latin Jazz Ensemble a najčastejšie The Golden Latin Jazz All-Stars. V jeho orchestroch si zahrala hromada vynikajúcich hudobníkov, špička latinskoamerickej hudby. Trebárs perkusionista Mongo Santamaria, z bubeníkov spomeniem len dve mená: Ignacio Berroa a Horacio „El Negro“ Hernandes.
Okrem hudobníkov hrajúcich latinu spolupracoval aj s interpretmi iných žánrov (Tower of Power, Placido Domingo, Gloria Estefan).
Zomrel vo veku 77 rokov, dostal srdcovú porážku pri bežnej preventívnej lekárskej prehliadke. Pritom mal nespočetné množstvo plánov, chystal európske turné a chcel spolupracovať na projekte Latin Crossing, ktorý mal realizovať Steve Winwood.
Inštruktáž: Tito Puente’s - Drumming with the Mambo King
Kniha (176 strán) a CD sú zamerané na hru na bicej sade a timbáloch. Obsahuje krátku históriu latinskej hudby, prináša materiáli mapujúce päťdesiatročnú kariéru tohto kráľa muziky mambo.
Trvanie: CD 72 minút
Vydavatel: Hudson Music
Bubenícka múdrosť
Nič nie je zadarmo, treba pracovať na sebe. Aj ja som pracoval dosť, a keď som uspokojil aspoň jedného poslucháča, už som bol úspešný. (Tito Puente)
Groovie placc: Uvádzame základné clave akcenty:
