Trocha histórie: spočiatku boli traja, jeden hral na malý bubon, druhý na veľký a ďalší udieral činelové taniere o seba. Neskôr jednu činelu upevnili navrch veľkého bubna, obsluhovač s jednou rukou udieral do bubna, a s tou druhou stíhal hrať činelu (double drumming). Zásadnú zmenu spôsobilo vynájdenie mechanického nožného pedálu na konci devätnásteho storočia, na čom mala zásluhy aj firma Ludwig. Bicia sada bola na svete, hoci ešte ovešaná rôznymi hrkálkami, doplnkami, niekedy aj plyšovými macíkmi...
Od začiatku tridsiatych rokov minulého storočia sa bicia súprava ustálila aj vďaka niektorým prominentným hráčom, akým bol Gene Krupa na štvorbubnovú sadu, ktorá sa používa dodnes. Táto sada (veľký bubon, malý bubon, tom, kotol, plus činely) slúžila bubeníkom dobrých pár rokov. Až s nástupom progresívneho rocku a fussion jazzu sa začali sady dopĺňať o ďalšie bubny, hlavne o tomy.
Pri rozhodovaní, na akej sade hrať, je hlavným faktorom štýl hudby, aký pestujeme, ale aj individualita bubeníka. Isté je, že deväťdesiat päť percent svojej hry bubeník predvádza na veľkom bubne, malom bubne a na hajhetke. Keď hovoríme o rozšírených sadách, tak sa myslí (pokiaľ sa nejedná o dvojkopákového hráča) o ďalšie tomy, prípadne činely. Viac bubnov nám zaručuje viac tonality, ale určite nie viac rytmickej rozmanitosti. Skôr naopak, bubeník má tendenciu sa sústreďovať na farebnosť svojej hry, čo môže ísť na úkor rytmickej variability. Hrozí tu aj prílišné nahustenie muziky brejkami. Toto sa stalo, vtedy ešte mladému, Peterovi Erskinovi: "Keď som nahrával album s Maynardom Fergusonom, do štúdia som si vypožičal niekoľko tom-tomov rôznej veľkosti. Bolo zábavné hrať na nich, ale si myslím, že som znel ako decko. Všade, kde sa dal zahrať brejk, som aj zahral. Bolo to pre mňa niečo ako nová hračka pre deti. Dnes už viem, že s bubnami treba niekedy narábať úsporne. Nástroje vyberám výlučne podľa štýlu, ktorý práve idem hrať."
Veterán Louie Bellson bol medzi prvými, kto hral na "multiple" sade: "Keď tú haldu bubnov prvýkrát uvidel môj priateľ Buddy Rich, zatváril sa veľmi ironicky. Ale ja som tie bubny všetky používal! Tiež neuznávam, keď bubeník má dvadsať tom-tomov, a celý večer hrá len na základných bicích. Tým nechcem navádzať mladých, aby používali čo najviac nástrojov. Jedna vec, čo som sa od tých starých majstrov-bubeníkov naučil, je, že keď niečo nedokážeš zahrať na veľkom a malom bubne, na pár tomoch, na čineloch ride, crash a na hajhetke, je lepšie, keď to necháš. Keď používaš viac bubnov, musí to mať opodstatnenie. Taký Dave Weckl ich používal právom, keď mu Chick Corea písal muziku, ktorá to vyžadovala... Billy Cobham má more bubnov okolo seba, ale on ich naozaj využíva. Hudba musí ísť dopredu, hoci niektoré novinky sú len zdanlivo novinky. Dave Weckl začal stavať ďalší tom na ľavú stranu sady pri hajhetke. Ale Papa Jo Jones to robil už v roku 1932. Billy Cobham kreatívne dopĺňa svoje rytmy ľavou rukou. To isté už robil kedysi aj Chick Webb.
Dôležitý je sound, odhliadnuc od toho, z koľkých bubnov ho získavame. Keď som hrával v klube Apollo, pred budovou na rohu hrával pouličný bubeník, myslím, že sa nazýval Rhythm Willie. Mal na krku ústnu harmoniku, a doprevádzal sa na starom, ošúchanom kufre s metličkami a podomácky vyrobenými paličkami. A ten kufor mu znel lepšie ako sada bicích. Vždy bol obklopený davom ľudí a swingoval ako blázon..."
Tu je ešte názor bubeníka menom Andy Newmark, zástanca malých sád (jeho spoluhráčmi boli napríklad John Lennon, David Gilmour, Carly Simon, Brian Ferry a Sly and the Family Stone). "To, že najťažšie sa hrajú jednoduché, šlapajúce groovy, je milliónkrát vyslovené klišé, ale je to naozaj pravda. Keď to dokážeš, celá kapela sa cíti v bezpečí, preto hrať správny groove je veľká zodpovednosť. Je priam magické, keď takúto šlapajúcu lokomotívu po každých šestnástich alebo tridsiatich dvoch taktoch prerušíš s brejkami. A na to ti naozaj postačí základná sada."
Ponaučenie: bubeníka nerobí počet nástrojov, ale to, čo z nich dostane.
