Píše sa rok 1980, do kultového klubu "véčko" v Bratislave sa na jedno vystúpenie vracia stratený syn slovenského jazzu Laco Deczi so svojou Jazz Celulou.
Pozornosť bubeníckej obce sa upriami na mladého, vtedy 17ročného škopkára. Ten bubeník sa volal Dave Weckl, a dovtedy nikto o ňom nepočul. To, čo predvádzal, očarilo každého. Super talent, konštatovali jeho domáci kolegovia. Keď takto hrá neznámy mladý Američan, ako sú na tom tí najväčší? Dnes už vieme, že všetko je inak. Ten neznámy mladík je už dnes jeden z najuznávanejších bubeníkov na svete, a aj keď nikto nezapochybuje o jeho talente, vieme, že za jeho výkonmi je obrovské množstvo driny. Ešte v osemdesiatom šiestom pre prestížny Modern Drummer povedal: "Moje najproduktívnejšie obdobie bolo, keď som začal študovať jazzové záležitosti na University of Bridgeport. Spočiatku som tam nikoho nepoznal, nemal som žiadne kontakty, len som sa venoval bubnovaniu. Postupoval som podľa prísneho cvičného plánu. Cez trojmesačné letné prázdniny som sa zavrel na škole, a cvičil denne desať až pätnásť hodín. Takto som strávil dve letá a pritom ani cez školský rok som nikdy nešiel pod šesť, sedem hodín. Bol som naozaj skoncentrovaný, stále som sa nahrával na magneťák, a pritom som bol večne nespokojný so sebou. Zdalo sa mi, že zniem detinsky, a so všetkými silami som to chcel odstrániť."
Mladý Tony Williams taktiež nezaháľal. Cvičiť chodil každé ráno do pivnice ich rodinného domu v pyžame priamo z postele. "V rokoch 1956 až 1962 som cvičil osem hodín denne. Z tých čias sa na nič nepamätám len na bubnovanie."
Koľko teda musíme drieť, aby sme ustáli konkurenciu, a aby sme sa mohli nazvať bubeníkom? Je isté, že hodina nestačí. Všeobecne sa uznáva, že jedna hodina stačí len na udržanie toho, čo sme sa už naučili. Všetko nad je v prospech pokroku. Samozrejme, keď už ovládame remeslo, stačí aj menej času. U profesionálov je to obvykle 3-4 hodiny denne. Takže autor publikácie František Hönig Bubeníkem za tři hodiny (denně) nie je ďaleko od pravdy. Iná vec je, že ako ten čas využiť. Poznáte to. Sadnete si za bubny, začnete búchať, len tak bláznite, a keď sa zbadáte, čas vyhradený na cvičenie je už preč... Samotný čas však nevyrieši nič, kvalita musí byť nadriadená kvantite. Ale o tom budeme hovoriť neskôr.
Pána, s menom Vic Firth poznáme po jeho veľmi kvalitných a nemenej úspešných paličkách. Dobrý biznismen, ale aj vynikajúci perkusionista, bubeník a pedagóg. Jedno z jeho základných cvičení na malom bubne je zo známej publikácie Stick Control. Prvých trinásť cvičení musia jeho žiaci ovládať tak, že všetky údery majú znieť úplne rovnako, bez ohľadu nato, s ktorou rukou sú zahrané. Toto vyžaduje nesmierny cit a samozrejme usilovné cvičenie. No a pán Vic Firth je naozaj nekompromisný pedagóg, očakáva od svojich žiakov minimálne päť hodín tréningu denne. Ináč ich odmieta učiť.
Cvičiť nie je len drina, ale aj veľká zábava. Pre mňa určite, ale takto rozmýšľa napríklad aj Steve Smith: "Som šťastný, že som bubeník, hlavne pre samotný proces cvičenia a napredovania. Ja naozaj zbožňujem cvičiť." Austrálsky virtuóz Virgil Donati hovorí takto: "Je pekná vec ťažko pracovať, a stále sa zlepšovať. Pocit, že sa stále zdokonaľujem, je nádherný. Je to dôvod k žitiu."
Na záver poučka, ktorej hlavnou postavou je nebubeník, fenomenálny saxofonista John Coltrane. Hovorí o ňom bicista Elvin Jones, v jeho profilovom filme: "On v podstate nikdy neprestal cvičiť a hrať. Neviem teda, čo robil doma za tých šesť rokov, čo sme spolu hrali, ale hádam so svojím saxofónom aj spal. Kdekoľvek sme hrali, či to bolo na koncerte alebo v nejakom jazzovom klube, čakal na pauzu, a akonáhle sa dostal do šatne, vytiahol svoj magneťák a cvičil do konca prestávky. Vrátil sa na pódium, odohral a už utekal cvičiť. A takto to robil každý deň, celé roky. Nikde som nevidel nikoho tak zapáleného, nikoho s takým obrovským úsilím zameraného na hľadanie dokonalosti."
Najbližšie si povieme niečo o tom, ako cvičiť.
