Bratislavské jazzové dni priniesli hneď v piatkovom rozbehu príjemné prekvapenie, keď v porovnaní s minulým ročníkom už prvá účinkujúca kapela poriadne "nakopla" publikum a zanechala na pódiu pekne horúcu plochu pre ďalších účinkujúcich. Uceleným inštrumentálnym výkonom ukázala, ako vyzerá explozívny podtatranský fusion a že nie len mdlou poprockovou produkciou je živá slovenská hudobná scéna. Podarilo sa mi dostihnúť pôvodcu jedinečných basových liniek, u ktorého by ste vďaka jeho osobitosti ťažko hľadali paralely s nejakou konkrétnou osobnosťou, vládnucou (nielen) hlbokým tónom. Dámy a páni, ex basista Bluesweiseru, dvorný basgitarista Jany Daňovej, súčasný tvrdič tónov kapely Supple People a predovšetkým motor fusion kvarteta Fuse Jazz - Juraj Gregorík.
Juraj, na domovských stránkach Fuse Jazzu uvádzaš, že si začínal na basgitaru na ĽŠU v dychovke. Mňa by zaujímalo, za akých okolností si sa dopracoval k fusion. Bolo to ako u mnohých od rocku cez funky k jazzu, alebo si smeroval sa pohyboval od rockovej méty k jazzovému prejavu? Alebo to bolo všetko úplne inak?
Naozaj to bolo ako u mnohých iných muzikantov. Ako 13-14ročný som počúval hlavne rockové a metalové skupiny ako Van Halen, Metallica, Helloween, Iron Maiden apod., ktoré ma vtedy fascinovali nielen svojou energiou, ale predovšetkým výraznou rytmikou. Neskôr ma veľmi ovplyvnila skupina Level 42, ktorú mám veľmi rád až dodnes, najmä koncert A Physical Presence z roku 1985. A čo sa týka jazzu, veľmi ma ovplyvnil Chick Corea a jeho Electric Band - hlavne dosky Eye of the beholder a Beneath the mask. Všetci v kapele máme radi Electric Band a im príbuzné skupiny, ale nikdy sme ich nekopírovali.
Tvoj štýl hry je dosť osobitý, ťažko ho jednoznačne charakterizovať spôsobom "ten hrá behy ako Patitucci", alebo "ten slapuje ako Marcus Miller". Kto boli tvoji učitelia a kto tvoje vzory v priebehu tvojej hudobníckej kariéry, ktorý z nich mal na teba najväčší, nazvime to zásadný vplyv?
Dá sa povedať, že zásadný vplyv na mňa mali a stále majú všetci moji obľúbení basgitaristi. Každý z nich ma niečo naučil a učí dodnes. Keď som začínal, tak to bol Mark King (Level 42); a to nielen kvôli slapu, hlavne ma upútal nápaditými basovými linkami a ich vkusným použitím v rámci harmónie. Samozrejme, že som sa neskôr dostal k nahrávkam aj iných basistov, ktorých mám veľmi rád - Jaco Pastorius, John Patitucci, Anthony Jackson, Alain Caron, Victor Bailey, Will Lee a ďalší.
Si členom viacerých hudobných telies a popri tom, pokiaľ dobre počítam, stále študuješ na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Navyše sa zdá, že aj ako hosťujúci hráč sa celkom dobre živíš, spolupráca napr. s Petrom Lipom predsa nie je v slovenskom merítku malá méta. Ako sa ti to darí všetko zosúladiť, mám teraz na mysli nielen čas, ale aj žánrovú rozmanitosť?
Stále sa mám čo učiť. Hrať rôzne žánre je pre mňa veľká škola a som strašne rád, že mám tú možnosť. Teším sa z každého tónu. ("You must put love in the music", ako vraví Victor Wooten, pozn. autora.)
V akom rozpoložení je ťa možné najčastejšie zastihnúť, keď vymýšľaš svoje basové invencie? Preferuješ jamovanie s kapelou, alebo je možné ťa nájsť aj doma s basgitarou, ako prelúduješ doslova "pre kvety vo váze"? A čo štúdio ako tvorivé prostredie? Máš nejaký osvedčený recept, alebo aspoň nosnú ideu, akou hľadáš basovú linku pre konkrétnu skladbu?
Mám veľmi rád jamovanie a tie najlepšie nápady zväčša prídu úplne náhodou, resp. vyplynú zo situácie. Basista musí počúvať spoluhráčov a musí ich dopĺňať a podporovať. Najväčšiu radosť mám, keď kapela šľape ako jednoliaty celok.
Je o tebe známe, že vo Fuse Jazz si priateľom šiestich strún. Musím povedať, že ich využívaš dosť husto, nedá mi nespomenúť okrem Jazzových dní aj koncert s hosťujúcim Radovanom Tariškom, keď si sediac na barovej stoličke pri slapovom sóle slušne "pozametal hmatník", pritom to neznelo ako samoúčelný exces. Tajomstvom mi však zostávajú tie tvoje nástroje s priechodzím krkom. Mohol by si menovať nástroje, na ktoré v súčasnoti hráš? Koketuješ občas aj so štyrmi strunami, bezpražcom, siahneš občas aj po "jednookej variante", teda päťstrunke? A čo kontrabas?
Mám dve basgitary: 4strunovú Ibanez Musician, ktorú mi kamarát kúpil v záložni za smiešny peniaz, a 6strunovú Neuser. Časom si kúpim bezpražcovú a kopec iných potrebných vecí, ale všetko chce svoj čas a hlavne peniaze. Hrať na kontrabas si zatiaľ netrúfam, no veľmi ho milujem. Vždy, keď hráme skladbu, v ktorej by mal znieť kontrabas, snažím sa urobiť si v rámci možností aj podobný zvuk na basgitare. Samozrejme, že mením tón a postavenie pravej ruky.
Od nástrojov k aparátom - akú značku preferuješ, aká je tvoja obľúbená zostava? Na fotografiách zo štúdia je ťa občas vidno s hlavou od Hartke... Si zástancom dosť obšírneho mienenia, že najlepšie sa dá vyťažiť z veže tvorenej basovou hlavou, 4 x 10" boxom s hornou a k tomu na prikŕmenie 1 x 15"? Pokiaľ ma pamäť neklame, na Jazzových dňoch ti pristavili v tejto zostave ich erárny Trace Elliot a vyzeral si spokojný. Ako sa ti naň hralo?
Bohužiaľ, musím sa priznať, že som veľa aparátov nevyskúšal, ale najviac sa mi páčil Eden. Trace Elliot, na ktorom som hral na BJD, som už pár krát použil v štúdiu v Slovenskom rozhlase a tam som si ho trošku otestoval. So zvukom na BJD som bol naozaj spokojný.
Niektorí "význační" koketujú na prikŕmenie zvuku s nejakým basovým efektom. Victor Wooten má svoj ultrainteligentný harmonizér, Doug Wimbish (Living Colour, Jungle Funk) rád "uletí" so zvukom pomocou pitch shifteru, Marcus Miller poskromne dochutí svoje palcovačky nejakým tým chorusom... Ako sa k efektom stavia Juraj Gregorík, má nejakého svojho obľúbenca? Alebo zastáva ortodoxný postoj basa - kábel - aparát?
Ja taktiež koketujem s myšlienkou "prikŕmiť" si zvuk nejakým dobrým efektom, ale určite ho budem používať vkusne a nenásilne. (...muzikantské tajnosti? pozn. autora)
Ako "uskladňuješ" svoje nápady? Nosíš čerstvo vymyslené groovy v hlave a nechávaš ich zrieť, alebo si občas niečo poznačíš na notový papier? Používaš nejaký diktafón či sekvencer?
Väčšina groovov vzniká spontánne pri jamovaní a pri skúšaní nových skladieb. Všetko je otázkou vývoja a je rozhodne lepšie nechať určité veci dozrieť.
Posuňme sa od techniky zas o kúsok ďalej. V súčasnosti sa na scéne okrem žánrovej neviazanosti fusion objavujú aj ďalšie trendy, ktoré v tej či onej forme v sebe spájajú jazz a iné hudobné smery. Jedným z príkladov by mohli byť minuloroční účastníci Jazzových dní, francúzi Mei Tei Shô. Tu sa na hutných funk-rockových až hip-hopových groovoch húpe saxofón s jasne jazzovým prejavom, to znamená jazzman medzi rockovými hudobníkmi. Inú formu viditeľnú hlavne v USA predstavuje hudobná a technická rozhľadenosť pôvodne jazzových či fusion hudobníkov v službách rockovej hudby, neraz dosť ráznej, ako je tomu napríklad u Limp Bizkit, kde basgitarista Sam Rivers a bubeník John Otto sú pôdobne jazzoví hráči so záľubou v rockovej explozivite. Ako sa na tieto trendy dívaš ty, koketuješ s nejakou podobnou myšlienkou?
Nebránim sa v hudbe novým progresívnym trendom a môj rozhľad by bol dosť obmedzený, keby som sa zaujímal len o jeden žáner. Je mi v podstate jedno akú hudby počúvam, ale kritériom je, aby bola muzikantsky plnohodnotná.
Býva zvykom pýtať sa na ciele a ambície, ja však postavím otázku trochu inak. Keby si mal Juraj Gregorík zahrať na basu v kapele svojich snov a ideálov, kto by v nej mal hrať?
Doterajším mojim splneným snom je naša kapela z ktorej sa veľmi teším, ale keby som si mohol zahrať s muzikantmi svetového formátu tak by to boli: bicie - Vinnie Colaiuta, klavír - Mitchel Forman, gitara - John Scofield, Saxofón - Kenny Garrett.
Na záver dajme pár rád začínajúcim basgitaristom...
Počúvajte a sťahujte nahrávky tých najlepších basistov, ale vždy zostaňte sami sebou.
Vďaka za rozhovor, nech je Fuse Jazz aj naďalej oným ľadoborcom vo vodách fusion na Slovensku a nech ním inšpirovaní vyplávajú v jeho stopách ďalší osobití borci, a to platí nielen o basgitaristoch. Veľa šťastia.
