Vystupoval na festivale, ktorý sa konal vlastne za humnami Bratislavy, v maďarskom Győri. Cesta autom tam trvala necelú hodinu. Konal sa už deviaty ročník (9. Győri Ütős Fesztivál) tohto perfektného, no dobre utajeného stretnutia perkusionistov. Toto podujatie si asi treba udržať pod drobnohľadom, všeličo zaujímavého môže ešte v budúcnosti priniesť. Vlani tam vystúpil napríklad Jo Jo Mayer a Tom Brechtlen...
Billy hral na krásnych strieborne-perleťových Yamahách (Maple Custom Absolute), mal svoj signovaný snare drum a činely Sabian. Bol milý, hoci naša komunikácia sa viac podobala na priateľskú debatu, ako na vážne interview. Dovolil mi sadnúť si za svoje bicie a keď som sa začudoval nad tým, ako vysoko sedí, odvetil: „Správne sedieť za bubnami je pre mňa kľúčová otázka. Musím vidieť a musím byť videný. Keď sedím pohodlne, vtedy všetko funguje. Naopak, nesprávna poloha dokonca negatívne ovplyvňuje aj rytmické cítenie.“
Ako to?
U mňa je to tak – a možno aj ostatní bubeníci so mnou súhlasia – že existujú rytmické regióny, tempá, ktoré sa ťažšie udržiavajú. Tempá, ktoré keď hráš, cítiš sa nesvoj a máš tendenciu zrýchľovať alebo spomaľovať. Vtedy, aby som sa dokázal dokonale sústrediť, potrebujem absolútnu pohodu. Mne vyhovuje sedieť vysoko aj preto, lebo takto dosiahnem na všetky moje nástroje, ktorých nie je málo.
Ste jeden z najuznávanejších bubeníkov na svete. Potrebujete ešte cvičiť? Keď áno, tak koľko?
Ja cvičím dvadsaťštyri hodín denne, sedem dní v týždni. Či už fyzicky, alebo v myšlienkach, čo považujem za tiež dôležité. Ja už tak žijem: v mojej hlave stále počujem pulzovanie rytmov.
Medzi bubeníkmi neexistuje zhoda v tom, nakoľko sú potrebné v rockovej a jazzovej hudbe základné rudimenty. Ako ich využívate vy?
Ja som jednoznačne za, predsa je to abeceda bubeníka. Pri ich praktickom využití musíte používať predstavivosť. Zoberme si napríklad paradiddle: rozdeľme údery medzi malým bubnom a povedzme malým tomom, pritom zachovajme základný rukoklad. Takto skúsme aj iné kombinácie. Možností je neúrekom.
Počas vašej kariéry ste hrali s nespočetnými kapelami, muzikantmi. Ja sa ešte dobre pamätám, aký rozruch ste spôsobili, keď ste sa objavili v skupine Mahavishnu Orchestra, ktorú vymyslel John McLaughlin. Ako spomínate na to obdobie, keď ste sa vlastne stali svetoznámym?
Pozrite. Bola to pre mňa vtedy dobrá lekcia, to beriem, za to som vďačný. Ale veľmi ťažko sa spolupracuje s človekom, ktorý neakceptuje moje názory a pritom využíva moje vedomosti na dosiahnutie svojich cieľov. To je pre mňa neprípustné... Hovorme o niečom inom.
Ja som vás videl pred rokmi v Bratislave v sprievodnej skupine Petera Gabriela, čo ma vtedy dosť prekvapilo. Ako k tej spolupráci došlo?
Áno, spomínam si. Manu Katché nemohol absolvovať jedno turné s Peterom, tak mi zavolali. Človeče, to boli hlučné koncerty... Hrali sme napríklad open air festival pred osemdesiatpäťtisícovým davom. Šatňa bola tri a pol míle vzdialená od javiska... Boli to „funny“ skúsenosti. Nedá sa povedať, že to bola moja muzika, ale cítil som sa tam dobre.
Vy ste roky strávili v Európe, aký rozdiel vidíte medzi obecenstvom tu a u vás doma v USA?
Je to naopak, tu som doma a tam chodím ako hosť! Ja už tu žijem dovedna tridsať rokov (vo Švajčiarsku; pozn. autora) a rozdiel vidím len v tom, aký rozdiel je medzi životným štýlom v Európe a za oceánom. Myslím si, že Európania sú vnímaví a otvorení umeniu.
Ste nesmierne vyťažený hudobník. Koľko koncertov absolvujete za rok?
To ste ma prekvapili, len odhadujem na dvesto až dvestopäťdesiat vystúpení. Vlastne hrám celý rok.
Zrejme pritom veľa presedíte v lietadlách. Akú muziku počúvate pri cestovaní?
Ja som už taký zarytý kozmopolita, s hudbou je to tak isto, vypočujem si všeličo. Zhodou okolností v poslednej dobe som si vyhrabal nejaké staré nahrávky. Bol to album Johna Coltrana, ktorý nahral s vlastnou manželkou s Alice Coltrane. Nedávno som si znovu vypočul aj album s názvom
Industrial Zen. Je to práve od Johna McLaughlina. V niektorých skladbách sa tu spomína Dalajláma, ktorý je dnes stredobodom pozornosti...
Billy Cobham odohral svoj koncert úplne sám. Zažil som najdlhšie bubnové sólo vo svojom živote (päťdesiat minút), do čoho sa zmestila hra so štyrmi paličkami, s holými rukami aj postojačky. Napriek tomu, že jeho sóla mám dostatočne napočúvané, nenudil som sa ani chvíľu.
