Bluesman Erich "Boboš" Procházka sa narodil r. 1961 v Šamoríne. Jeho doménou je ústna harmonika. Začínal v Samaria Blues Bande, hrával s Jozefom Barinom, v skupinách Hartus, Exit, Electric Blues Band a od r. 1999 vystupuje s vlastnou formáciou Frozen Dozen. V posledných dvoch sa uplatňuje tiež ako spevák. Priebežne hosťuje v rôznych stabilných aj improvizovaných zostavách - pravidelne napríklad s Jánom Liteckým Švedom - a jeho harmoniky sa ozývajú z desiatok, možno stoviek štúdiových nahrávok rozličných štýlov. Osobne sa najlepšie cíti v hudbe s epicentrom v chicagskom elektrickom blues päťdesiatych rokov. Jeho technicky bravúrnej hre nie je vlastná vyumelkovanosť, ale naopak, zemitosť a drive - atribúty vlastné harmonikárom okolo Muddyho Watersa. Bobošov hudobný rukopis svedčí o priamočiarom myslení, ktorého najlepšou signatúrou je poľahky identifikovateľný, masívny a bohatý tón.
Čo vidíš pri pohľade späť?
Prvú harmoničku som našiel doma asi ako 6-ročný. Okamžite mi zaimponovala, i keď som vtedy ešte o blues nevedel prakticky nič. Reálne som sa dostal k tej muzike ako 14ročný. Moja mama dostala od ROH lístky na koncert skupiny Hej s Helenou Blehárovou a Petrom Lipom. Keďže jej sa nechcelo, išiel som ja. Dodnes si pamätám ten okamih, keď Peter oznámil, že ďalšia skladba, ktorú zahrajú, bude blues. Bola to Tobacco Road a ja som vtedy pochopil, že to bude aj moja cesta. Začal som zháňať nahrávky ľudí, ktorí hrajú na harmoniku práve túto muziku. Prvým zdrojom boli platne bielych rockových muzikantov ovplyvnených hudbou blues, zásadne mi ale zamotala hlavu až hudba čiernych muzikantov ako Sony Boy Williamson II., Junior Wells, Carey Bell a "Little" Walter. Okamžite som zistil, že to je iný vesmír, ktorému nerozumiem a nemám šajnu o tom, čo títo ľudia robia. Nasledovalo teda obdobie, v ktorom som zisťoval, akým spôsobom dosahujú zvuk, ako hrajú a čo za nástroj vlastne používajú, pretože na mojej čínskej harmonike s priesvitným zeleným obalom to samozrejme vôbec nešlo. Keď sa ma dnes ľudia pýtajú, či som samouk, hovorím im že nie, pretože ja som si túto hudbu najprv naočkoval do hlavy, až potom som sa pokúšal čo najbližšie sa k jej zvuku priblížiť svojím nástrojom. Veľké objavovanie pokračovalo, keď som sa dostal k prvej bluesovej harmonike. Keďže všetci tvrdili, že základná bluesová tónina je E, môj Blues Harp z pražského tuzexu bol v E. Na to, že do E duru musím použiť harmoniku ladenú v A dur, som prišiel asi až o rok neskôr.
Pri tomto objavovaní si už mal nejaké vedomosti o harmónii a hudobnej teórii?
Bolo to skôr intuitívne. Začal som chodiť do hudobnej školy na husle a na klavír. Po piatich rokoch trápenia sa mi podarilo odrezať koniec prsta a už som sa tam potom nevrátil. Že na harmonike sú nejaké stupnice, ktoré sa dajú určitým spôsobom využiť, to som zistil asi po desiatich rokoch pódiového hrania. Všetko potrebné som našiel vo výbornej škole hry Steveho Bakera The Harp Handbook. Túto publikáciu dodnes odporúčam všetkým ľuďom, ktorí sa chcú naučiť hrať na ústnej harmonike. S jej pomocou som zistil, že harmónia a stupnice majú veľký význam, aby si človek mohol predstaviť v hlave nejakú architektúru sóla, aby vedel, čo sa deje a vedel, ktorá nota na harmonike s daným podkladom buďto funguje, alebo nefunguje.
Existoval už vtedy na Slovensku nejaký zárodok dnešnej Bluesovej spoločnosti?
Blues sa venovalo pár ľudí, s ktorými sme sa začali kamarátiť. Boli to hlavne Janko Litecký Šveda a Ďuro Turtev. Po návrate z vojny som v osemdesiatom štvrtom v Šamoríne založil prvú kapelu. Významnú úlohu zohral bratislavský klub na Kominárskej ulici. Postupne sa naň nabaľovala čoraz väčšia bluesová komunita. V sobotu sa tu začínalo približne o pol šiestej podvečer a pokračovalo sa niekedy až do nedele doobeda. Hrávalo sa každý týždeň a vždy zostalo vonku nejakých päťdesiat ľudí, ktorí sa už nedostali vnu. Celé osemdesiate roky predstavovala Kominárska baštu bluesovej muziky.
Časy sa menia. Zostalo blues sprostredkovateľom takých sociálnych kontaktov aj dodnes?
John Mayall je autorom výroku: "Na blues je dobré to, že nikdy nevyjde z módy, pretože do módy nikdy ani neprišlo." Vždy to bude muzika pre pár ľudí, ktorí ale veľmi presne vedia, na čo prišli. Blues nikdy nemôže existovať bez spätnej väzby, bez ľudí, ktorí sú pripravení počúvať práve tú muziku, takže zákonite funguje aj jej sociálny fenomén. Viem, že nie jeden jazzista riešil problém, či, keď stojí na pódiu, hrá pre seba, alebo pre ľudí. Bluesový hudobník tento problém nikdy nerieši, pretože blues sa hrá vždy pre ľudí.
Prejdime na technické zázemie. Na čo si hrával v minulosti a čo používaš dnes?
V osemdesiatych rokoch boli ešte drevené klinčekové Bluesharpy a Marinbandy vynikajúce harmoniky. Neskôr som dosť ťažko niesol dobu, keď stratili pôvodnú kvalitu. Ondřej Konrád mi vtedy poradil čínske Vuangy, medzi ktorými bola moja obľúbená značka Silvertone. Po piatich rokoch som prešiel na harmoniky Hohner s meniteľnými plátkami - systém MS. Boli znesiteľné, ale nie celkom uspokojivé. Potom som začal hrávať na harmonikách Lee Oskar. Boli to príjemné umelohmotné nástroje, ktoré nepotrebovali zahrievanie ani zahrávanie, hrali okamžite a dobre. Môj spôsob hry je ale dosť drsný, takže úmrtnosť Oskarov predstavovala osem až desať nástrojov mesačne. Keby na nich neboli meniteľné plátky, nemohol by som si ich dovoliť. Potom som sa na jednom festivale v Maďarsku zoznámil s tamojším popredným harmonikárom Mátyásom Pribojskim, ktorý je zároveň distribútorom harmoník značky Hering. Vyskúšal som si ich a veľmi sa mi zapáčili. Sedeli mi presne aj ergonomicky, čo už sa nedalo povedať o množstve iných harmoník. Na veľtrhu vo Frankfurte som obišiel svetových výrobcov a vyskúšal všetko od Weltmeister až po Suzuki. Konkrétne Suzuki sú jedny z najkvalitnejších harmoník, aké sa vyrábajú, ale nesedeli mi, pretože sú veľmi vysoké. Pre mňa boli z hľadiska možností tvorby tónu nevhodné, iným však môžu z tých istých dôvodov vyhovovať. Z Heringov sa mi vtedy mimoriadne zapáčili dva modely, Black Blues a Hering Blues, hoci boli umelohmotné. Na ten pravý model, 1923 Vintage, som si však ešte rok počkal. Premiéru mal na minuloročnom Frankfurte. Letopočet 1923 znamená rok vzniku firmy. Hering tento model považuje za svoj najlepší, s čím musím súhlasiť. Telo je vyrobené z hľuzy banánovníka, čo je pre mňa záhada, pretože je to pomerne tvrdý materiál. Je stabilizovaný asi šiestimi druhmi oleja, aby drevo neliezlo do ladenia, aby sa nekrútilo, nevyliezalo von a neodieralo kožu z pier harmonikára. Všetko je to ručná práca. Neviem si predstaviť, že by v tejto chvíli bolo na trhu ešte niečo lepšie. Harmonika je ešte pomerne drahá, stojí asi 1500 Sk, ale okrem zvuku sa do nej oplatí investovať aj kvôli jej životnosti. Za takmer rok hrania, odkedy používam Heringy, mi zatiaľ neodišiel ani jeden!
V čom spočíva rozdiel medzi drevenými a umelohmotnými harmonikami?
Plast je príjemný na hranie, ale veľmi anonymný. Už pri prvých Hohnerkách som zistil, že záleží na tom, ako drevenú harmoniku zahrám. Niekedy mi to trvalo tri mesiace, inokedy až pol roka, ale stálo to zato. Mal som jednu géčkovú Marinbandku, na ktorú som hral štyri roky. Bola jednoducho nezničiteľná, zniesla všetko. Umelohmotné harmoniky síce netreba zahrávať, ale ich životnosť je biedna.
Významný podiel na tzv. chicagskom zvuku majú určité druhy mikrofónov. Aká je história tohto spôsobu hry?
Po 2. svetovej vojne nastala veľká migrácia čiernych Američanov z juhu na sever. Tamojšie železiarne, jatky a automobilky potrebovali množstvo pracovných síl. Státisíce čiernych sa hrnuli zdola nahor a brali so sebou aj svoju muziku. Hore zistili, že tu majú aj elektriku a nenapadlo ich nič lepšie, než "narvať" ju aj do nástrojov. Harmonika by sa bez ozvučenia nemala šancu presadiť v hlučných tanečných bandoch, kde už väčšina nástrojov bola nejako amplifikovaná. Vtedy sa objavil génius menom Marion "Little" Walter Jacobs s tým najbiednejším mikrofónom Astatic, ktorý vtedy bežne slúžil na verejné hlásenia v nádražných halách, letiskách, alebo na lodiach. Priložil ho k harmonike a druhý koniec kábla zapichol do lampového komba Fender. Takto jednoducho vznikol v prvej polovici päťdesiatych rokov jeho nenapodobiteľný sound. Okrem hráčskych predností spočívala Walterova genialita aj v tom, že nepotreboval nič vyberať. Jednoducho chytil, čo mal prvé poruke a bolo.
Čo platí dnes ako štandard pre harmonikové mikrofóny?
V podstate sú dva, Shure a Astatic, obidva americké. Iróniou osudu značku Shure, konkrétne Green Bullet 520 používajú prevažne Európania. Väčšina Američanov používa Astatic. Green Bullet 520 je asi trojnásobne ťažší, zvukom je pieskovejší na stredoch. Jeho farba je krásna a jedinečná, ale nehrá čisto. Zvuk Astaticu sa nachádza kdesi medzi kornetom a tenorsaxofónom. Túto farbu Green Bullet nezahrá. Moja voľba bola od začiatku jasná. K svojmu mikrofónu som sa dopracoval asi v osemdesiatom ôsmom a od vtedy mám stále jeden a ten istý - Astatic BLTJ 30, pôvodnú verziu z dvadsiateho šiesteho roku.
K mikrofónu patrí aj kombo.
Mojím prvým zosilňovačom bol Vox AC-30 a používal som k nemu starý mikrofón AKG 190. Na túto kombináciu dodnes rád spomínam. Potom som dlhšie používal kópiu Sessionettu od Petra Jurkoviča, čo bol môj prvý a posledný tranzistorový zosilňovač. Za dvadsaťpäť rokov hrania som vystriedal desiatky aparátov s rôznym usporiadaním reproduktorov: 2x 12", 4x 10" atď. Mal som Ampega, rôzne druhy Fendrov, najviac zosilňovačov jedného typu, konkrétne asi 12, sa u mňa vystriedalo v podobe modelu Fender Twin Reverb. Vynikajúci bol Music Man 130. Všetky boli dobré, ale všetky mohli byť z nejakého dôvodu ešte lepšie. Posledného Twina mi opravoval Juraj Budinský. Urobil to tak dobre, že som ho požiadal, aby mi vyrobil harmonikový aparát zložený z hlavy a bedne 4x12". Ten sa vyznačoval výnimočným akustickým tlakom a mohutným, temným tónom. Používal som ho až donedávna, pokým ma kolega Mátyás nezoznámil so špecializovaným brazílskym zosilňovačom Meteoro MSP 50 Harp Blues Amp. Bolo to opäť vo Frankfurte, kde je štandardná hladina hluku okolo 100 dB, ale ten aparát sa tam presadil tak, akoby sme boli v tichom opustenom kostole. Okamžite ma zaujal. Zistil som, že sa nevyrába sériovo. Bolo naň treba niekoľko mesiacov počkať, ale oplatilo sa. Je nesmierne flexibilný a citlivý. Pri vybudených lampách rozlišuje medzi tichým a dynamickým hraním. Dokáže hrať potichu a keď sa do toho opriem, hrá tak, že vlajú nohavice. Je to signature model brazílskeho harmonikára menom Sergio Duarte, ktorý osobne stál pri jeho vývoji, podobne ako som ja kedysi stál pri Budínskom. Než môj model vznikol k spokojnosti nás oboch, doťahovali sme sa približne rok.
V poslednom období používaš aj chromatickú harmoniku. Ako si sa dopracoval k tomuto ďalšiemu vývojovému stupňu?
Všetci už hrávajú aj na chromatickú harmoniku, ale bluesoví harmonikári, a ja nemám iné ambície, ju používajú väčšinou bluesovým spôsobom. To znamená, že keď je chromatika v C, veľmi príjemná a dostupná stupnica je dórska od tónu D, čo je podobné, ako keď sa hrá na normálnej diatonike v tretej polohe. Tak používa chromatiku asi 90 % všetkých muzikantov, pokiaľ sa nevenujú jazzu a priľahlým disciplínam. Optimálna tónina, v ktorej ešte hodlám chromatiku použiť, je aj G. Okrem toho sa mi páči, že ide ešte o oktávu nižšie pod normálnu diatoniku. Dobré kombinácie vznikajú, aj keď sa v jednej pesničke použijú obidva nástroje.
Aj pri chromatike si zachoval vernosť svojej obľúbenej značke.
Je to tiež hand-made Hering a platí o ňom v kocke to isté, čo aj pri diatonike - dokonale zvládnutý produkt, ktorý vyrábajú majstri s absolútnym sluchom zatvorení v zvukotesných kukaniach. Remeslo sa tam dedí z otca na syna, tak ako to bolo u Hohnera do osemdesiateho roku.
Kam sa uberá vývoj hry na ústnu harmoniku?
Končí sa žánrová vyhranenosť. Prichádzajú remeselne nabúchaní borci, ktorí hrajú všetko a dobre - Howard Levy, Carlos Del Junco, J. J. Milteau a desiatky ďalších hrajú blues, world music, blízkovýchodné stupnice, čokoľvek. Nastáva globalizácia, ale v tom dobrom zmysle. Všetko sa slobodne mieša dohromady a je to veľmi príjemné. Páči sa mi to tiež, ale zostávam pritom verný blues, tak ako ho definoval už v päťdesiatych rokoch Muddy Waters. Od tohto chicagskeho základu sa moje kruhy rozširujú ďalej, ako keď hodíš kameň do vody.
Ako ovplyvňuje harmonika človeka, ktorý na ňu hráva?
Je to možno jeden z najintímnejších nástrojov. Nikdy sa nepožičiava a vytvára sa s ním vzťah, ktorý je vždy na dve strany. Až dnes, po vyše dvadsiatich rokoch, chápem Butterfieldov výrok, že nie on si vybral harmoniku, ale ona si vybrala jeho. Pomaly mi dochádza, čo presne tým povedal.
