Túto zľahka utrúsenú poznámku Janka Lehotského by si nejeden komponujúci muzikant mohol nechať zarámovať a zavesiť tak, aby mu na ňu padol zrak vždy, keď nedostatok invencie nahrádza dobiehaním najnovších trendov alebo inou povrchnou štylizáciou. Ak je na začiatku dobrý vkus a človek - či už tvorivý, alebo načúvajúci - sa podľa neho sformuje už na prahu dospelosti, má sa o čo podvedome oprieť po celý život. Žiadne barličky, ale posilnený zmysel pre rovnováhu! Naviac, v prípade hudobného skladateľa či inštrumentalistu, sa kvalitný vzťah k jeho vzoru vôbec nevylučuje s originalitou vlastného rukopisu. Tak ako má, resp. mal, Steve Ray Vaughan svojho Hendrixa, Victor Bailey svojho Jaca alebo Eric Clapton svojho Roberta Johnsona, tak sa životom dnešného hostiteľa v muzikantskej kuchyni, Janka Lehotského, tiahne jeho vzťah k Ray Charlesovi.
Usadáme v pivničnej skúšobni rodinného domu, ktorú z polovice vypĺňajú dobové klávesy, klávesové a basové kombá. Druhú polovicu miestnosti vyplňuje namiesto bicej (údajne) zanedbávaná fitnes posilňovacia súprava. Po oživení elektrikou moju pozornosť budí príjemne plný zvuk komba Roland Jazz Chorus v prevedení 4x 10" a povedomé Fender piano, ktoré upútalo moje detské uši ešte v období pred Modusom (Veľký sen mora) a svoje si odohralo aj v zlatej ére slovpopu na prelome 70. a 80. rokov. To je stále to isté?
Mal som ešte jedno kedysi dávno. Na tom bolo napísané Original Fender. Toto je Rhodes.
Ako sa vyrovnávaš s prechodom na megapixle a kilobajty?
Nenašiel som ešte dosť dobré kopyto na to, aby som sa s tým celkom vyrovnal, ale pripravený som dobre - mám špajzu plnú rôznych pixiel. Ako programátor života som ale dosť pozadu, pretože stále sa držím toho pôvodného manuálu, kde cítim, že mám ešte určité rezervy. Všetky nové veci sú iste dobré a uľahčujú robotu, hlavne je ale dôležité, že všetky tieto bajty a pixle dostať už aj u nás na Fučíkovej ulici.
Ako svoj analógový manuál uplatňuješ v dnešnej digitálnej dobe?
Na to neviem dať návod ani sám sebe, nie to ešte iným. Moja tvorba nebola ničím zvláštna, vždy som ale vychádzal z improvizácie. Moje začiatky boli spojené, široko povedané, s jazzom, so swingom a s veľkými bigbandami, ktoré rád počúvam dodnes a kde improvizácia stále pretrváva. Mám určité neujasnené plány... Bol by som rád, keby sa mi ešte podarilo zorganizovať svoju hudbu v polohe s klasickými, akustickými nástrojmi, kde by lyrickejšie pesničky boli podané s pomocou veľkého sláčikového orchestra. Je to drahá vec, ale tak potichu o nej uvažujem, aspoň do tej miery ako mi to umožňuje tento krkolomný život. V súčasnosti sa stále množia skupiny, ktoré sú nabité energiou a takým urýchľovadlom, ktoré podporuje tento kolobeh života. Keď budem cítiť, že sa tu vytvára nejaká "škulina", ktorú by som mohol vyplniť, tak by som sa zmobilizoval.
Taká "škulina" sa už vytvára, myslím, prirodzenou cestou. Premnožením "urýchlených" skupín vzniká deficit na druhej strane, čo v praxi dokazuje kľudnejšia hudba ľudí ako Dan Bárta, alebo Dlhé diely. Poslucháči sú už pripravení na kvalitu aj v decentnejšom podaní.
Treba si hlavne nájsť taký svoj bezmocný kľud. Je to úžasné, keď sa poslucháči vedia ponoriť, keď sa vedia dostať do tej záhrady, kde by mohli s tým človekom pobudnúť a ľahkým spôsobom nad tým porozmýšľať. Dôležité je, aby sme neboli v tejto hektickej dobe nekľudní, čo myslím nastane, až keď sa staneme platnými európskymi poslucháčmi (smiech), ktorí budú mať dostatočné "nadhľady".
Ty si ako skladateľ intuitívny, alebo pritom používaš aj nejaké naštudované baletné pravidlá?
Tá intuícia je k tomu tiež potrebná - človek v živote by mal predvídať určité veci, ale tak, aby ich nemal nalinajkované, aby to nebola nejaká šablóna. Samozrejme rukopis je veľmi prijateľný, keď poznám z diaľky Rolling Stones, keď poznám Olympic, alebo možno aj moje pesničky. Znamená to vytvoriť si tú svoju spomínanú záhradu a žiť v nej, zalievať si tie stereo záhony, ktoré sa ale mojím pričinením môžu aj udusiť, alebo uschnúť. Každý sa môže naučiť hrať na klavír, každý môže hrať po niekom inom. Niektorí, ktorí sa príliš učia od iných, z toho môžu zblbnúť, potom si už len požičiavajú a to ich myslenie je tiež iba také požičané.
V súčasnosti čoraz častejšie vznikajú projekty v uzatvorenom prostredí (s pomocou počítača) a najatí muzikanti prichádzajú až do štúdia.
Takí profesionálni muzikanti to berú ako zákazku, snažia sa byť presní, na to, čo by sa im dalo vytknúť, si dávajú pozor a potom odídu, pretože vedia, že nebudú na tom ostrove s tým komponistom celý život a nerozdajú sa.
Keby aj boli, tak by zase mohli zovšednieť a zlenivieť. Čo by si ty očakával od ideálneho štúdiového muzikanta?
Keď nevymyslí k danej skladbe sám niečo adekvátne, tak potom od neho vyžadujem to, čo vymyslím ja, čiže by mal vedieť reprodukovať moje pocity. Mal by mať tiež intuíciu a vedieť odhadnúť ten pocit, ako som to myslel ja. Keď tomu prihrá viacej, možno prekvapivo dobre, tak je to ako s akoukoľvek hrou, kde sa vyžaduje, aby si v nej hráči navzájom prihrávali.
Tvojím obľúbeným televíznym číslom bývalo vystupovať so skladbami, ktoré svoje pôvodné verzie pripomínali iba vzdialene - slová sedeli, možno aj harmónia, ale melódia sa pôvodnej linke usilovne vyhýbala.
Pesničku si môže interpret postupne pretvárať. Keď sa nejaká skladba hrá dlhšiu dobu, je pochopiteľné, že dotyčný, napríklad aj Elton John, ju chce robiť tak, aby ho to stále bavilo. Snaží sa chodiť okolo tej kostry ako muzikanti, ktorí improvizujú na témy evergreenov. Ľudia sa k tomu môžu stavať rôzne.
Nič nie je definitívne.
A ani nič z toho, čo tu hovorím, by nemalo byť pochopené ako nejaké poučovanie typu "takto a nijako inak". Vždy sa to na tom klzisku dá zahrať to nejako inak a prekvapivo sa šmyknúť.
Dôležité je mať tú odvahu, s ktorou sa človek môže aj šmyknúť a nepomýli sa.
Keby sa o niečo pokúšal so strachom, to by mu muselo byť na tom pódiu veľmi zle. (smiech) Ale sú aj také dni, keď človek hrá v takých agóniách - už len aby bol koniec.
Kto boli tvoji pódioví iniciátori?
Počas mojej vojenskej služby v Prahe (AUS Víta Nejedlého, r. 1966-67) sme s priateľmi, muzikantmi a hercami, často chodievali do Reduty. Tam som sa zoznámil s Janom Hammrom a jeho kamarátom Vitoušom. Veľa mi dal aj Jirka Mráz. Ja som si s nimi len tak zadžemoval na Hammondy. Hammer hrával Billa Evensa, ja Raya Charlesa a tak sme si tam vymieňali tie svoje občianske preukazy. Títo ľudia mi dali silný štartovací motív. Neskôr som spoznal pesničky Eltona Johna, ktorý hrával v triu, a vtedy som si uvedomil, že by som mal začať aj komponovať. Elton John ma veľmi ovplyvnil aj svojou typickou krásnou harmóniou. Už vtedy mal svoje akordové turistické pochody, ktoré používa aj dodnes. Môžu to byť do určitej miery aj schémy, ale stačí jeden moment, ktorý vypovie o tom, že je to Elton John.
Aké boli nasledujúce míľniky tvojho umeleckého života?
Po vojne mala výrazný vplyv na môj život strata obidvoch rodičov v priebehu jedného roka, takže som sa musel o seba postarať sám. Žil som dosť nepravidelným spôsobom života a ocitol som sa vtedy v kapele New Soulmen Deža Ursinyho. To bol prvý míľnik, kde som začal študovať ťažké vokály a harmóniu. Vokály, ktoré sme nacvičovali, boli intervalovo náročné a postavené dosť vysoko. Dežo si na mne cenil tie falzetové i otvorené Áčka, ale združovalo nás aj to, že sme mali spoločné evanjelické korene. Dežo hral na gitaru veľmi jednoducho, čo v tej dobe nebolo na škodu. Dopredu dával skôr ostatné veci, ako napríklad harmónie, ktoré boli trošku dotknuté hudbou Cream. K svojim veciam bol dosť prísny, nechával to dozrieť aj na muzikantov, ale vedel si povedať, o čo mu ide. Ja s tou partiou, Letňan (bg., voc.) a Mráz (dr., voc.), sme boli muzikanti, s ktorými mohol Dežo nacvičiť na tú dobu pomerne zložité pesničky, ktoré na prvé počutie nezneli ako štandardné bigbíty.
Skupina ale bohužiaľ nevystupovala a zachovali sa po nej iba dve nahrávky (It's Time a I Have Found, obidve vyšli na CD prílohe k Ursínyho knižnej biografii Pevniny a vrchy od Mariana Jaslovského). Od New Soulmen si odišiel ako prvý, čo nasledovalo?
Bol to hlavne komerčný zásah, lebo som potreboval nástroj. Hral som v zahraničí. Získal som Hohner T6, ktorý som často kombinoval s Leslie efektom, čím som klamal sám seba, že mám Hammonda. Po zakúpení tohto nástroja a ojazdeného auta som sa už vykašľal na barové hranie. Potom som začal hrať so skupinou Hej, kde som sa stretol aj s Mekym Žbirkom. Potom bol rozhodujúcim rok 1976, kedy som s Mariánom Bednárom išiel do Košíc, kde ma upozornili na neznámu speváčku Mariku Gombitovú, s ktorou potom začala slávna éra Modusu.
Ktorí zo spoluhráčov dokázali najlepšie pohnojiť tvoju tvorivú záhradu?
V pôvodnom Moduse som hrával s Cyrilom Zeleňákom, to bol taký bubeník prihrávač. Z obdobia pred Modusom to bol napríklad Miro Šebo na basu, čiže ľudia, ktorí mali blízko k jazzu a improvizácii. U všetkých spoluhráčov v Moduse som sa snažil vytvoriť pocit, aby ich tie moje pesničky bavili natoľko, aby ich boli schopní zahrať čo najlepšie.
Aká motivácia na nich účinkovala najlepšie?
Okrem toho, že tej hudbe mohli aj veriť, bolo dôležité, aby sa to páčilo aj publiku. Potom účinkovanie a nahrávanie teší aj muzikantov, pretože vedia, že smer, ktorým sa ubrali, je pozitívny.
Prispôsoboval si sa niekedy ako skladateľ vkusu publika?
Nemal som návod, podľa ktorého treba urobiť ďalšiu skladbu. Tie veci som mal uložené vo vnútri a pri skladaní mi pomáhali skôr nočné hodiny, kedy som sa vracal ku klavíru, možno niekedy aj s nejakým odľahčeným dopingom. Samozrejme, časom si človek nájde určité polohy, ktoré mu vyhovujú, a vznikne tak aj istý rukopis. Napríklad Eric Clapton sa už dnes pohráva iba s nuansami. Keď sa ten stav dá nazvať, že je to dobré, tak to človeka tak opatrne posúva dopredu, ale môže pritom ísť aj nabok, človek nikdy nevie. Hlavné je mať ten kruh - tú svoju izbu, z ktorej by skladateľ nemal naschvál vybočiť, aby dokázal, že viem aj toto, aj toto... Myslím si, že na každý štýl stačí jeden život. Keď niekto hrá veľa štýlov, nerobí to pre svoje nároky, ale asi viac pre radosť spoluobčanov.
Eric Clapton si na staré kolená našiel (osobnú aj komerčnú) rovnováhu v staronovom bluesovom ťažisku. Kedysi to bol bluesrockový improvizátor, divoch s kokaínom a alkoholom, neskôr absolvoval rôzne vybočenia ako country-rocková a pop-rocková hviezda, dnes je to taký láskavý bluesový strýko. V dôsledku všetkých excesov, šokov a zmúdrení sa vždy vracal k svojmu Robertovi Johnsonovi, či už v rockovej, unplugged, alebo inej forme.
Áno, vždy to preňho bola jedna fľaša, ktorú po celý život obchádzal a videl ju z iného uhla. Na jeho prejave je iné akurát to, že sa mení jej tieň.
Čo by si na záver odkázal Ray Charlesovi?
Že keď tam za ním hore prídem, tak ho poznám podľa súmračnej hry.
Keď sme si pri bránke potriasli rukami, Janko - obľúbený subjekt spoločenských týždenníkov a hosť televíznych talkshow - vyjadril uspokojenie, že nejaký časopis prejavil konečne záujem aj o jeho hudobnú tvár, slovami: "... a som rád, že to nebolo o varení." Vtedy mi došlo, bisťu! Návšteva v kuchyni, a na to sme zabudli! No nič, vybavíme to telefonicky. Dodatočne teda prikladám diktafón k slúchadlu pevnej linky a nahrávam recept na Synkopický hlivový prekladák:
Kúpime si prekladané komerčné cesto lístkového charakteru, najlepšie čerstvé. Rozvaľkáme ho na tenkú vrstvu formátu A1 alebo A2. V rascovej vode povaríme asi 15 minút hlivy, aby boli tak stredne chrumkavé. Potom si spravíme plnku, na ktorú potrebujeme 2 smotany kyslé, 4 vajíčka kompletné, 1 kávovú lyžicu vegety, 1 kávovú lyžicu solamylu. Hlivy vychladíme, rozkrájame na kúsky, pre zaujímavosť pridáme trošku nakrájaného póru, aby to dostalo tie správne jazzové výboje. Túto hmotu zamiešame a hlivy poukladané na lístkovom ceste ňou zalejeme. Zhora to ešte posypeme príležitostným tvrdým syrom, môže byť zo včerajška, zanechaný, zabudnutý, ale musí byť nastrúhaný. Do rúry rozhorúčenej na 200-220 °C vložíme koláč, ktorý sa tam bude trošku hnevať, nafukovať sa a machersky pozerať cez obločnicu. Do zlatista upečený ho vytiahneme, zakryjeme novou utierkou, aby trošku zvlhol a krájame podľa možností, chutí a počtu príležitostných hostí.
