V časoch zrodu heavy metalu som obdivoval bubeníka skupiny Black Sabbath menom Bill Ward. Hral surovo, s nezadržateľným drajvom. Potom som sa dopočul, že na staré kolená navštevuje učiteľa a cvičí rudimenty. Obdivuhodné... Dnes je objektom môjho obdivu bubeník s podobným menom: Billy Ward.
Zbožňujem ľudí, ktorý sú zahĺbený do bicích, to sú moji hrdinovia, moja krvná skupina. Billy Ward je jeden z nich, a keď som ho videl predvádzať sa na internete, vedel som, že ten chlap vie, o čom hovorí. Billy Ward prezentuje svoje názory v odborných, bubeníckych časopisoch a vydal aj knihu s podobnou tematikou s názvom Inside Out: Exploring the Mental Aspects of Drumming. S jeho náhľadom na bubnovanie súhlasím skoro bezvýhradne a o niektoré jeho myšlienky by som sa rád podelil aj s vami.
Sú zaujímavé jeho dobré rady, ktoré sa týkajú cvičenia na bicích: Tvrdí napríklad, že keď cvičíš, vždy si treba rezervovať čas na „blbnutie“ (time for fun). Cvičenie je vážny akt, ale niekedy sa treba uvoľniť a neviazane bubnovať - hrať. Proste, treba sa odmieňať s radosťou z hry. Aj keď cvičíme z inštruktážnych škôl, skúsme to brať tak, že je to muzika, a nie dril.
„Rád začínam svoje cvičenie čas s vlastným sólom. Obyčajne hrám melodické sólo, ktoré postupne rozvíjam, pritom často používam malý bubon so pustenými strunami (snare off). Inokedy, na začiatku cvičenia, hrám svoj obľúbený groove a skúšam ho spojiť s rôznymi prechodmi. Bicie sú hudobný nástroj, vždy hraj na nich muziku! Keď chceš zvýšiť svoju rýchlosť, cibriť svoju koordináciu, hraj na cvičných bubnoch. Sadu rezervuj na muziku! Ja chodím na biciu sadu, akoby som išiel do kostola... Predtým, než začneš cvičiť nejaké cvičenie, skús zistiť, ako to budeš môcť využiť pri praktickej hre. Cvičenie samo o sebe je bezcenné, keď nepomáha pri reálnej hre.“
O rudimentoch: „Rudimenty, to je tvoj jazyk, musíš ich osvojiť. Čo nevyhnutne potrebuješ, sú: striedavé údery (single stroke roll), dvojky (long roll), päťky a sedmičky a rôzne kombinácie paradiddle. Cvičiť ich je najlepšie na pade a pritom pokojne môžeš pozerať aj televízor... Cvič ich pomáli a postupne zvyšuj rýchlosť. Cieľom je hrať rudimenty na každej dynamickej úrovni. Keď to dokážeš, bude to znamenať, že máš kontrolu nad svojou hrou.“
O ladení: „Veľa bubeníkov ladí bubny tak, aby mali čo najlepší odraz, aby sa im hralo čo najpohodlnejšie. Je to zlý prístup. Z bubnov treba dostať najlepší možný zvuk a svoju techniku tomu prispôsobiť.“
Tu si dovolím vlastnú poznámku: mnoho bubeníkov používa svoju techniku tak, že fajnovosti využíva len na malom bubne. Všetky dvojky, paradiddle dragy, ratanacue zaznejú len na šroťáku, na tomoch sa hrajú iba striedavé údery. Takýto prístup nepovažujem za šťastný, je to kompromis, ktorý ochudobňuje našu hru. Mysli na to, čo predvádza na tomoch taký Jack DeJohnette...
Ale vráťme sa k tézam Billyho Warda: „Počúvanie nahrávok je nesmierne poučné. Keď ich počúvaš, skúmaj, že okrem bubeníka koľko je tam ďalších kvázi bubeníkov. Napríklad na nahrávkach Jamesa Browna je každý gitarista „bubeník“. Výrazne rytmizujú, ich party sú akoby perkusie. Keď gitara alebo klávesy hrajú, povedzme, osmičky, asi nie je nutné, aby hajhetka hrala to isté. Tu sa pre ňu otvára možnosť hrať rozmanitejšie, trebárs kostrbatejšie. Počúvaj svojho obľúbeného bubeníka, analyzuj, ako sa zúčastňuje v aranžmánoch. Príklad: neskúsený bubeník má tendenciu hrať každý refrén zo skladby na rajde, hoci to vôbec nie je pravidlo.“
Ponúka zaujímavé cvičenie pomocou metličiek: „Na dosiahnutie perfektnej dynamiky jednotlivých rúk skúste hrať v jednej ruke paličkou a v druhej s metličkou a potom opačne. Hrajte striedavé údery a dvojky tak, aby zneli silovo úplne vyrovnane. Metličiek sa netreba báť, sú to naši priatelia. Pripomínajú nám dobu, keď vďaka nim bubeníci v extrémne tichých hraniach v kostoloch a v lokáloch nemuseli hrať „po špičkách“.
O udaní správneho tempa skladby: „Každá pesnička ma určitý úsek, ktorý je najľahšie zapamätateľná. Niekedy je to refrén, inokedy intro alebo začiatok sóla. Ja tomu hovorím .tempo DNA‘ skladby. Bubeník pred tým, ako naráta pesničku, v duchu predspieva práve túto časť skladby. Ja to robím tak, že nakrátko zapnem svôj metronóm Tama Rhythm Watch s naprogramovaným tempom. Toto tempo osvojím tak, že v duchu pospevujem ,tempo DNA‘. Potom odrátam pre kapelu jeden takt a už sa ide. Celé sa odohráva pomerne rýchlo, doteraz to vždy fungovalo.“
Ešte jedna ukážka z jeho praktických rád: „... keď hráš osmičkový bum-čvach, v duchu si pospevuj (zamrmli) šestnástky. Takže na hajtke hráš: raz-dva, tri-štryri, pritom v hlave sa odohráva: prvádoba-druhádoba-tretiadoba-štrvtádoba (nehráš tie šestnástky, len ich v duchu počítaš). To isté sa dá aplikovať na shuffle - tu pospevuješ plné trioly.“ A na koniec môj obľúbený jeho výrok: „Keď hráš, nesmieš zaspať pri volante.“
Billy Ward
Pochádza z Cincinnati zo štátu Ohio. Keď mal deväť rokov, začal ho učiť miestny učiteľ bicích. Aj prvé kapely boli z jeho okolia. Pritom Billy počúval a aj vyskúšal rôzne žánre, od James Browna cez The Who až Milesa Davisa. Už v pätnástich dostal možnosť nahrávať v štúdiu: stal sa štúdiovým bubeníkom miestneho vydavateľstva gospelovej hudby, pričom navštevoval konzervatórium, kde študoval klasické perkusie. Nakoniec to v druhom ročníku prerušil a začal sa orientovať výlučne na rockovú a jazzovú hudbu. „Počítať dvesto desať taktov pauzu, aby som potom zahral dve takty zvonkov, to nie je pre mňa.“ Podľa vlastných slov ho veľmi ovplyvnilo aj stretnutie v kultovom newyorkskom obchode Frank Ippolito’s Drum Shop s veteránom Elvinom Jonesom. Požiadal ho o lekciu, pričom hodinový rýchlo kurz nakoniec trval až šesť hodín...
Keď sa Billy presťahoval do New Yorku, spočiatku bral všetko, čo mu prišlo do cesty, rátane svadby. A hlavne veľa cvičil. Odkedy sa jeho kariéra rozbehla, stihol toho dosť. Nahrával a koncertoval s takými umelcami a kapelami, ako sú B.B. King, Bill Evans Supergrup, Richard Marx, Yoko Ono. S Joan Osborn koncertoval až rok a pol. S vlastným triom vydal CD (Billy Ward Trio: Out the Door), o ktorom Dave Weckl vyhlásil: „Je to absolútne muzikálna platňa. Billy hrá na nej s veľkým zmyslom pre úderovú techniku a pre bubnový sound.“
Bicie: DW Collectors Maple Drums
1 5 x 13” Aluminum Snare alebo 5 x 14” edge snare
2 7 x 10” Tom
3 8 x 12” Tom
4 12 x 15” Floor Tom
5 14 x 18” Floor Tom
6 14 x 20” Bass Drum
7 8 x 28” Collector (rezonančný bubon, priložený k veľkému bubnu)
Činely: Zildjian
A 13” Mastersound hi-hats
B 13” Medium thin crash
C 20” A Zildjian vintage ride
D 22” K Constantinople light ride
E 2”“ K Custo Flat Top Ride
Paličky: Trueline - Billy Ward model
Inside Out: Exploring the Mental Aspects of Drumming
(Modern Drummer Publications)
Big Time
(Drum Pike)
Voice on My Headf
(Alfred Music Publishing)
Billy Ward ponúka inštruktáží hneď niekoľko a všetky sú extrémne užitočné. Knižne vyšla jeho zbierka esejí, ktoré boli uverejnené ako séria článkov v bubeníckom časopise Modern Drummer. Radí tu v technických, ale aj v mentálnych záležitostiach. Napríklad: ako získať miesto bubeníka v kapele alebo ako sa stať štúdiovým bubeníkom, ako cvičiť efektívne atď. Na DVD ponúka až dve inštruktáže. V Big Time vysvetľuje úplne praktické bubenícke záležitosti, ale aj špeciálny systém počítania, ktoré má pomáhať pri extrémne rýchlych tempách. Za pokračovanie inštruktáže môžeme považovať disky s názvom Voice on My Heart, na ktorej nájdeme aj spomalené ukážkové zábery a ku ktorej patrí aj CD nahrávka s hudbou kapely Billy Heart Trio: Out the Door
Bubenícka múdrosť
Na udržanie správnej pulzácie používam obidve päty. Už malý úder s pätou do šliapacej dosky pomáha udržiavať sa v tempe. Bez ohľadu na to, akú techniku veľkého bubna a hajhetky používa bubeník. (Billy Ward)
Groovie placc
Ďalší patern z histórie rockovej hudby v duchu „v jednoduchosti je krása“. Pesničku You Really Got Me, ktorú nahrala skupina The Kings, často spomínajú, ako prvú heavymetalovú skladbu v rockovej histórie.
