Jednou zo základných otázok pri osvojení akéhokoľvek hudobného nástroja je, že v akom veku je žiaduce sa pustiť do jeho štúdia.
Neviem, ako je to u iných nástrojovh, ale na štúdium bicích mám vyhranený názor. V tejto súvislosti rád spomínam na text jednej rockovej pesničky. Príbeh je zhruba o tom, že pouličného slepého bubeníka zaplatí istý bankový úradník, a zahrá si jednu pecku na jeho bubnoch. Tento zážitok úplne zmení jeho život. Zaobstará si bicie, a až maniacky sa púšťa do cvičení rytmov a brejkov. Nájde si akúsi oázu pri svojej šedej práci bankového úradníka...
Možno už tušíte, že razím názor: začať bubnovať sa dá v akomkoľvek veku. Tu by som rád spomenul dva príklady z mojej pedagogickej činnosti. Obaja aktéri už mali blízko ku štyridsiatke. Jednému manželka kúpila bubny preto, aby menej pozeral na dno pohárika a stratil záujem o mladé kočky. Druhý bol človek takzvaného ťažkého kalibru, milý zúrivák, ktorý v tom čase už mal za sebou tri "návštevy" za mrežami. Začínali sme od nuly, a pritom sám som bol skôr skeptický. Prešli dva roky, a obaja hrali v kapelách, a hrajú dodnes. Nájdete ich v bratislavských skupinách Taxis band a v rockovej Nedráždiť.
Takže, treba sa len do toho pustiť. Aj keď každému to tak rýchlo nevyjde. Ale to niekedy nevyjde ani najväčším profíkom. Porovnajte: Tony Williams sa narodil v roku 1945. Ako sedemnásťročný sa objavil po boku Milesa Davisa a jeho nástup bol ohromujúci. Bubeníci v davoch chodili na ich koncerty a obdivovali jeho talent, kreativitu. Bol bubeníkom, ktorý ovplyvnil tisíce hráčov tohoto nástroja. V tejto súvislosti je zaujímavé, ako sa vyjadroval o ňom veteránsky bubeník, jazzový velikán Joe Morrelo, ktorý bol istý čas jeho učiteľom. On tvrdil, že v tom období nezbadal u neho žiadny mimoriadny talent, že žiak Tony Williams vôbec nevybočil z priemeru ostatných žiakov...
Iná dôležitá osoba tejto brandže Steve Gadd sa narodil tiež v roku 1945, a tak isto ovplyvnil mnoho bubeníkov. Lenže, o trinásť rokov neskôr, v jeho tridsiatke. Či sa cítil medzitým frustrovaný, že sa len ťažko presadzuje, nevieme, ale dobre že nerezignoval. Dnes oboch radíme na tú istú priečku.
Nikdy nie je neskoro. Nie len začať, ale aj nabrať nový dych, stanoviť nový cieľ. Uznávanému bubeníkovi, pedagógovi Royovi Burnsovi raz doporučili prijať medzi svojich žiakov bubeníka s úspešnou rockovou minulosťou. Vysvitlo, že ten bubeník bol Bill Ward, pôvodný hráč z Black Sabbath. Mal už vtedy za sebou niekoľko úspešných albumov, množstvo koncertov - bol uznávaný rocker. Od Burnsa chcel, aby ho naučil noty, a aby ho zasvätil do tajov rudimentov. Už po prvých lekciách bol nadšený novými možnosťami, a vyslovil ľútosť, že s tým nezačal skôr.
Ale začať nikdy nie je neskoro. Aj keď neprekypujeme talentom. Hovorí sa, že talentovaný hráč-bubeník je použiteľný v akomkoľvek hudobnom žánri. Tí menej nadaní sa musia sústrediť na jeden štýl hudby. A tak to je. S pomerne malým technickým arzenálom sa dá úspešne existovať v country hudbe, na bluesovej ploche, v plesovej kapele, ale aj niektorých pop-rockových odvetviach. Týmto nechcem tvrdiť, že horeuvedené žánre by boli menejcenné. Len pracujú s inými výrazovými prostriedkami. Napríklad v bluesovej hudbe prevažuje výraz a fíling na úkor technickej exhibície. Bez fílingu a bez toho aby sme hudbu, ktorú hráme, milovali, to samozrejme nejde. Je potrebná istá dávka fanatizmu, pokora k muzike, ale myslím si, že bez toho sa neoplatí nič na svete robiť...
Preto, nikdy nie je neskoro. Aj keď tu máme aj iné príklady. Je tu Buddy Rich, ktorí už ako štvorročný bubnoval pred obecenstvom na Broadway, a nemal ani šesť, keď ho v Austrálii prezentovali ako zázračného bubeníka. A je tu aj Dennis Chambers, ktorému prvú sadu bicích kúpili rodičia, keď mal tri roky a ako šesťročný už hral v nočných kluboch!
Ale to sú práve tie výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlá.
