V mojej pedagogickej praxi pokladám za dôležité, „urobiť“ mladých bubeníckych adeptov tak, aby čo najskôr dokázali hrať v kapele. Zahrajú bum-čva a niekoľko brejkov, a už si namýšľajú, že sú bubeníci. Sú na omyle: vtedy to všetko začína.
Hovorí sa, že štýl určuje charakter bubeníka. Súhlasiť sa dá aj stým, že keď dvaja robia to isté, nemusí to byť to isté. Samozrejme, určuje to muzika, ktorú hráme, ale aj v rámci jedného štýlu sú obrovské rozdiely vo výrazových prostriedkoch.
Pre začínajúceho bubeníka považujem za najdôležitejšie nájsť si svoje výrazové prostriedky a ustáli’t si ich. Na tomto priestore sa pokúsim zhrnúť možnosti, z ktorých si môžu vyberať. Arzenál úderov odborne nazývame: chops. Tentokrát nebudeme skúmať ich kvalitu a rýchlosť, ale spôsob prevedenia.
Osobnosti, vzory sú dôležité v našom živote. Osobné stretnutie s takým človekom obzvlášť. Pre mňa to bol japonský bubeník Akira Jimbo. Jeho predvádzačka sa konala Bratislave, kde ukázal svoje umenie. Je to jeho známa atrakcia: hral na ladených elektrických padoch melódie, pričom na sade sa sprevádzal. V druhej polovici predstavenia hovoril niečo o základnej technike hry na bicích a odpovedal na otázky. To „niečo“, o čom hovoril, bolo signifikantné. Začal s frázovaním na hajhetke. S tým som súhlasil už vtedy, dnes to považujem za absolútne kľúčovú záležitosť. Dodnes je to jeden z prvých motívov, ktorý mladých naučím. Ide o pulzáciu na hájhetke a následne na rajde, ja to nazývam „akcent-neakcent“.
Ďalej hovoril o spôsobe hry na veľkom bubne, pričom deklaroval, že používa výlučne techniku pätou hore (heel up). Vtom čase som hrával s heel down, a bol som stým celkom spokojný. Ozval som sa, že v čom je nevýhoda tej techniky, keď sa stým dá zahrať asi všetko. Odpoveď znela: razantná dynamika. Dnes už viem, že Akira mal stopercentnú pravdu. Technika s pätou dole mi dodnes ostala (občas si ju precvičievam) a podstate zahrám s tým to isté ako pätou hore, akurát že to neznie rovnako razantne!
Dnes už učím len heel up, to ale neznamená, že heel down nepoužívam, hrám tak napríklad latinu alebo feathering pri jazzovom doprovode. Väčšina významných bubeníkov ovláda obe techniky, ale pre začínajúcich by si to vyžadovalo dvojnásobné penzum cvičného času.
Technika heel up je kapitola sama o sebe. Okrem základnej techniky istý čas sa rozšíril spôsob „toe pivot“. Je to technika, pri čom pri záprahu sa päta pohybuje smerom doľava a tým naberá akceleráciu. Istý variant tejto techniky je tzv. kĺzačka, pri čom kotník sa pohybuje dopredu a dozadu.
Keď som mal toe pivot dokonale zvládnutý a myslel som si, že som už za vodou, zoznámil som sa s technikou „heel toe“. Tak som znova začal od nuly... Neoľutoval som to, dnes túto techniku celkom ovládam a doporučujem každému. Jej výhody vidím v dynamickosti a razancii, s ktorou sa dajú uskutočniť údery. Ale nie len vtom. Heel up technika, keď má nevýhody, tak je to určitá zatvrdenosť hornej časti tela pri jeho používaní. Toto sa neobjavuje pri heel-toe, skôr naopak, horná časť tela je voľná ako pri technike, keď máme pätu opretú o šľapku.
Keď sme pri šľapkách, hovorme trošku o hajhetke. Pri šliapaní na tomto nástroji sa používajú obe techniky, aj pätou hore aj dole. Pri razantnejších doprovodoch môžeme pritvrdiť s hajhetkou heel up, hlavne keď groovie vedieme na rajde. Oproti tomu, keď pri hre na hajhetke s paličkami chceme trochu prikrášliť zvuk s otváraním tanierov, použijeme pätu dole. Tu niekedy stačí zdvih len o milimeter...
Ešte by som sa tu zmienil o technike, ktorá vylepšuje rytmické cítenie mladých hráčov. Ja som si to osvojil z inštruktážneho videa Cindyho Blackmanna, a považujem to za veľmi užitočné. Je to technika typu „veľa muziky za málo peňazí“. Ide o pulzáciu s ľavou pätou na uzavretej hajhetke. Hráme pätou štvrtky a s tým koordinujeme celý groove. Funguje to perfektne.
Najbližšie sa zmienime o technike rúk.
Portrét: Keith Carlock
Nastupoval ku Stingovi po takých bubeníkoch, ako boli Stewart Copeland, Manu Katché, Omar Hakim, Vinnie Colaiuta. Svojej úlohy sa zmocnil v tejto kapele, podľa vyjadrenia samotného Stinga tak, ako by sa pre tento job narodil. „Nesmierne kreatívny, rázny a citlivý naraz.“
Jeho osobnosť najpregnantnejšie opísal gitarista Oz Noy, s ktorým tiež spolupracoval: „Po prvom takte ho rozoznám. Nikto neznie ako on.“
Narodil sa v štáte Mississipi, hudbu študoval štyri roky na North Texas State University. Bicie hrá od svojich piatych rokov. „Prvé skúsenosti som nabral v corps. Denne sme drvili rudimenty, na rozohranie sa sme hrávali dvojky na malom bubne, obyčajne tak pätnásť minút. Keď som začal hrať v skupinách, zamerali som sa na čiernu hudbu, mali sme vzory ako Steviea Wondera, Earth, Wind & Fire, Tower of Power. Veľa som cvičil s nahrávkami, bral som všetko: hitparádu, Michela Camila, Scofielda.“
Bolo osudové, keď sa Keith Carlock presťahoval do New Yorku a začal tam spolupracovať s gitaristom menom Wayne Karntz. Začali hrávať každý štvrtok na Christopher Street v klube 55. Hrali v zostave gitara, basgitara bicie a počas šiestych rokov sa tieto koncerty stali kultovými udalosťami v improvizovanej muzike.
Keith Carlock je nájomným hudobníkom, zoznam sólistov, s ktorými spolupracoval, je nekonečný. Nielen široký, ale aj štýlovo rôznorodý. Je jasné, že mená ako Steely Dan, Dianna Ross, Richard Bona, Harry Belafonte alebo Blues Brothers reprezentujú diametrálne odlišné hudobné nálady.
Svoj najvýznamnejší štúdiový počin spáchal práve so skupinou Steely Dan na albumoch Two Agains Nature a Everything Must Go. Ten prvý spomenutý album dokonca v roku 2000 získal cenu Grammy. Aj v tejto skupine mal slávnych predkov-bubeníkov, veď osobnosti ako Jeff Porcaro, Bernard Purdie, Hal Blaine, Steve Gadd, Rick Marotta a Ricky Lawson patria do najvyššej ligy v tejto branži. Po týchto „predkoch“ Keith v pohode obstál, jeho sólo v skladbe Josie patrí medzi najzaujímavejšie, čo som poslednom čase počul.
Veľký vplyv na jeho hru mal bubeník a pedagóg Ed Soph. „V corps sme cvičili rudimentálne veci, kde dominovala hlavne technika zápästia. Ed Soph ma priviedol k technike, kde pracujem prevažne s prstami. Naučil ma Moelerovú metódu, čoho výsledkom je oveľa vzdušnejšia hra. On ma priviedol k vlastnému štýlu.“
Pri analýze jeho štýlu zistíme, že Keith pri sólach s obľubou využíva rajdu. Preznejúce čineli často počujeme aj pri jeho doprovodoch. „Milujem zvuk rajdky, niečo, čo v pozadí stále znie... Je to ako v jazze.“
Keith Carlock je v kurze. O tom ostatne svedčí aj anketa časopisu Modern Drummer, kde vyhral rovno v troch kategóriách: pop, fusion a allround. A to už je niečo!
Bicie:
Yamaha PHX
1 5,5 x 14” snare
2 3,5 x 14” snare
3 7 x 10” tom
4 8 x 12” tom
5 14“ x 14” floor tom
6 16 x 16” floor tom
7 14 x 20” bass drum
Činely:
Zildjian
A 14 K hi-hats
B 19 A Custom Crash
C 20“ K Constantinople Medium Ride
D 18 A Custom crash
E 22 K Constantinople Love Ride
Paličky:
Regal Tip, Keith Carlock Model
Inštruktáž: Keith Carlock - The Big Picture
(Phrassing, Improvisation, Style & Technique)
Na ploche 4 hodín a 42 minút môžeme sledovať a osvojiť si jeho kreatívnu metódu. Na dvoch diskoch Keith bez zábran „prezrádza“ svoju metódu a k tomu prináša aj cvičenia navádzajúce na jeho štýl bubnovania. K inštruktáži patrí aj e-Book s notáciou, ktorý je vo formáte pdf, takže je ľahko vytlačiteľný.
Nájdeme tu nahrávky s gitaristom pochádzajúcim z Izraela Ozom Noyom a prezentuje sa aj vlastná Carlockova kapela Rudder. V štyroch skladbách sú jeho spoluhráči gitarista Wayne Krantz a basgitarista Tim Lebfebvre. Je zaujímavá pasáž, kde Keith prezentuje a aj komentuje niektoré bubenícke party skupiny Steely Dan.
Vydavateľ: Hudson Music
Bubenícka múdrosť
Dnes už nepočúvam skoro nikoho. Milujem, ako hrá Dennis Chambers, Vinnie Colauita, Dave Weckl, ale strašne veľa bubeníkov znie ako oni. Musel som vymyslieť niečo iné. Okrem toho, nikdy nebudem vedieť hrať tak ako tí páni... (Keith Carlock)
