Tá fotka Jimiho Hendrixa u bicích je len žart, neviem o tom, že by mág elektrickej gitary vedel na nich hrať. Ale iní muzikanti vedeli a vedia.
Je známa historka, keď Paul McCartney stratil trpezlivosť pri vyčkávaní v štúdiu na Ringa a sám si sadol za bicie. Svoje bubenícke schopnosti využíval častejšie neskôr pri svojich vlastných projektoch. Napríklad so skupinou Wings, ale jeho bubnovanie sa objavuje pomerne často na The Beatles Anthology. Americký časopis Drum v rozsiahlom článku analyzuje jeho bubnovanie. Mimochodom, bubnovať vedel aj ďalší Beatle, George Harrison, no podľa slov Ringa, Paul bol lepší.
Možno je málo známe, že slávny nevidiaci spevák Stevie Wonder je aj vynikajúcim bubeníkom. Keď som zazrel na internete jeho bubnové sólo z čierno-bieleho televízneho záznamu, musel som pozdvihnúť môj imaginárny klobúk. Predvádza tam zemité, pudové sólo, dokonca aj s dvojkopákovou zložkou. Iný rocker, spevák, o ktorom je tiež menej známe, že je aj perfektný bubeník, Lenny Kravitz, ho dokonca uvádza ako svoj vzor. "Každý o ňom hovorí, aký je vynikajúci spevák, skladateľ, klavirista, ale on je aj výnimočný bicista. Spolu s Ringom ma najviac ovplyvnili. Ja som bol vždy "na bubny", ale bývali sme v malom newyorskom byte, tak skôr ako na bubnoch som sa naučil na klavíri a na gitare. Keď som nahrával svoj album s názvom Let Love Rule, tie vedomosti mi prišli vhod. Nemal som dosť financií na spoluhráčov, tak som celú platňu nahral sám. Takýto nahrávací proces bol pre mňa inšpiratívny, odvtedy to praktizujem. Keď skladám pesničku, prvé, čo urobím, sú bicie. Napríklad tak, že idem do štúdia a len voľne hrám, pritom to aj nahrávam. Tento bicí part ma potom inšpiruje. Vlastne mi predurčuje, ako má znieť pesnička, ako majú znieť ostatné nástroje."
Na koncertoch povedľa Lennyho Kravitza nájdeme vždy kvalitných bubeníkov. Donedávna to bola bubeníčka Sindy Blackford, v poslednej dobe je to Lennyho kamarát z mladosti menom Zoro.
Nedávno zosnulý saxofonista Michael Brecker tiež ovládal bicie. S bubnovaním koketoval hlavne na začiatku svojej kariéry. Vtedy často cvičil podľa gramofónových nahrávok bubeníckych klasikov, ako bol Tony Williams a Elvin Jones. Jeho obľúbeným albumom bol Four and More od Milesa Davisa, kvôli závratným tempám, ktoré tam dominujú.
Iný muzikantský velikán, Jaco Pastorius, už vyše dvadsať rokov nie je medzi nami. Zreformoval hru na basovej gitare, ale začínal ako bubeník. Mal prirodzený talent asi na všetko.. Podľa slov jeho brata, na gitare sa naučil hrať skladbu od The Beatles za dvadsať minút po tom, čo prvýkrát zobral do rúk tento nástroj. Ako trinásťročný založil so svojimi spolužiakmi trio pod názvom Sonic, kde hral bicie. Gregory Pastorius: "Bol výnimočný talent. V škole najprv vynikol v športoch, neskôr aj ako bubeník. V skladbe Wipe Out mal Jaco exhibíciu, dlhé bubnové sólo, ktorým vždy ohúril divákov. Myslím, že keby si nezlomil zápästie, s najväčšou pravdepodobnosťou by z neho bol veľký bubeník. Mal bezchybný rytmus."
Ten osudný úraz sa mu stal pri tréningu amerického futbalu koncom šesťdesiateho štvrtého. Po tomto zranení už nikdy nebol schopný hrať na bicích. Jaco v interview z roku 1983 takto vysvetľuje svoj problém: "Paličku som v ľavej ruke držal klasickým jazzovým spôsobom, pri ktorom pohyb vychádza zo zápästia. Po tom úraze som už nikdy nebol schopný poriadne tresknúť na malý bubon. Bolo ako zo skla."
Bubeník-nebubeník je aj Chick Corea. Prvú sadu bicích mu kúpil otec, keď mal osem a odvtedy stále vlastní nejakú. Dokonca ju vždy nosí so sebou aj do štúdia. Samozrejme, v prvom rade sa považuje za pianistu, ale krátky čas (v rokoch 1964-65) sa živil ako bubeník. Nie je náhoda, že počas jeho hudobnej dráhy si mimoriadne citlivo dokázal vybrať svojich kolegov-bubeníkov. Mená ako Tony Williams, Roy Haynes, Airto, Lenny White, Vinnie Colaiuta, Dave Weckl a Steve Gadd sú parádny zoznam. O posledne menovanom porozprával aj príbeh: "Keď sme sa stretli, Steve hral už výborne, ale swingoval dosť staromódne. Hral tvrdé štyri na veľkom bubne a mal aj kostrbaté "shick-shick" na hajtke. Tak som sa ho spýtal, či nikdy nepočul hrať Tonyho Williamsa. Pustil som mu nejaké nahrávky a hodiny sme predebatovali o hudbe. Aj som mu trochu zahral na bicích, snažil som sa mu vysvetliť koncepciu modernejšieho, vzdušnejšieho hrania. Potom sme sa pár dní nevideli a keď sme si znovu spolu zahrali, mal už kompletne iný sound."
