Otvorená cesta pre bubeníkov
Na rockabilly ma upozornila skupina Straycats ešte začiatku osemdesiatych rokov. Fajn, myslel som si vtedy. Siahli na muziku rodiaceho sa rock and rollu. Oprášili ju, no neskôr vysvitlo, že všeličo na tom pozmenili a vlastne vygenerovali vcelku nový žáner, ktorý ale korene má nepopierateľne v muzike päťdesiatych rokov.
Hoci éra hudobného štýlu rockabilly trvala len niekoľko rokov (asi 1954-1960), patrí medzi dôležité ingrediencie pri kuchtení rock and rollu. Spočiatku vlastne sa ani tak nevolal, prvé pomenovanie tohto štýlu bolo zaznamenané ako rockbilly. Bolo to logické, keďže termín rockabilly vznikol zložením slov rock (v tomto prípade sa jedná o skratku rock and rollu) a hillbilly, ktorý poukazuje na vplyv žánru country music. Ten bol v 40. a 50. rokoch často nazývaný ako hillbilly music. V hudobnom štýle rockabilly sú badateľné silné vplyvy swingu, blues a boogie woogie. Rockabilly je štýl, ktorý bol základom pre vznik neskorších žánrov rockovej hudby od 60. rokov. Spája sa s menami ako Elvis Presley, Carl Perkins, Jerry Lee Lewis, Johnny Cash, Gene Vincent a Buddy Holly. Bola to hudba povojnovej americkej mládeže tzv. teenegers, ktorých idolom boli aj kultoví herci James Dean a Marlon Brando.
Rockabilly bol dôležitou kapitolou v histórii rocku hneď z niekoľkých dôvodov. Jednak zreformoval štúdiové nahrávanie. Dozvuk (echo) zvaný „slapback“ sa stal základným soundovým znakom rock and rollu. Vyvinuli ho v memphiskom štúdiu Sun, kde štartovalo mnoho protagonistov tohto žánru. Ďalšou zásluhou rockabilly bolo, že upevnil postavenie elektrickej gitary v rockovej hudbe.
Z bubeníckeho hľadiska sa nejedná o vyprofilovaný štýl hrania, skôr o hybridné spojenie bubeníckych spôsobov hry. Najvýznamnejším sa stal fakt, že bicie sa presadili v americkej country kultúre. Dovtedy bubny nemali zelenú v týchto kapelách. Paradoxne, rocková kultúra ťažila aj z absencie bicích v tejto muzike. Hráči country sa snažili o výrazné rytmizovanie inak. Napríklad tak, že začali udierať („slapovať“) do strún kontrabasu, čo rokmi neskôr prebrali aj basgitaristi. Kontrabasový slap vymyslel muzikant menom Fred Maddox, ktorý takýmto spôsobom hral už v roku 1937. Bol členom skupiny Maddox Brothers & Rose (pôsobili v rokoch 1930-50), v ktorej hralo päť bratov s menom Maddox a k tomu ešte mali za speváčku ich sestru Rose Maddox... Keďže v tých časoch v country kapelách bicie absentovali, basový slap sa stal dôležitým rytmickým elementom dobovej muziky.
Iné rytmizovanie sa dalo docieliť s takzvanou „dead-string“ gitarovou technikou. Pri tom sa chvenie strún tlmilo s prevlečeným kúskom papiera, tak vznikla výrazná rytmizácia. Na začiatku svojej kariéry toto hojne využíval napríklad aj Johny Cash. Na nahrávke skladby Get Rhythm jeho akustická gitara znie skoro ako malý bubon. Tento akurátny zvuk sa po svom nástupe ku Cashovi snažil napodobniť na hajhetke bubeník W.S. Holland. Na prvých nahrávkach Elvisa Presleyho taktiež nenájdete bicistu, až v koncom roku 1957 nastúpil k nemu D. J. Fontana.
Starý otec rock and rollu, Bill Haley, začínal s pesničkami v štýle western swing. Jeho prvý bubeník Charlie Highler aj Dick Boccelli a neskôr Ralph Jones, ktorý ho čoskoro nahradili, vychádzali takisto z tohto štýlu. Slapový kontrabas pritom ostal dominujúci pri rytmizovaní, ako je to počuť v skladbách Rocket 88, Rock the Joint, Shake, Rattle & Roll, ale aj na slávnej Rock around the Clock.
Bubeník J. M. Van Eaton, ktorý v štúdiu Sun nahrával skoro dve tretiny produkcie, často používal obojručný shuffle, hraný na malom bubne. Môžeme to počuť v skladbách Whole Lotta Shakin’ Going on (Jerry Lee Lewis) a Red Hot (Billy Lee Riley).
Bubeníci sa snažili o pevnejší rytmus, to ale neznamená, že im išlo o veľký rámus. Napríklad v klasických rock and rollových skladbách Blue Suede Shoes (Carl Perkins) a Be-Bop-A-Lula (Gene Vincent) hrá bubeník s metličkami.
Prvým bubeníckym novátorom rockovej hudby bol zrejme Jerry Allison zo skupiny Buddy Holly & The Crickets. Občas nahrával bubenícky part aj na kartónových krabiciach (v skladbe Not Fade Away), zabúchal si aj na svojich stehnách (Everyday) a v ich mega hite Peggy Sue môžeme počuť paradiddle na tomoch bicej sady. On svoju novátorskú slobodu vysvetľuje takto: „Bola to nová muzika, všetko bolo otvorené. Neboli sme limitovaný s tradíciami, mohli sme vyskúšať hocičo. Nebol som jediný, ktorý experimentoval. Tú fintu s kartónovou krabicou použil predo mnou Buddy Knox v skladbe Party Doll.“
O dve dekády neskôr kapely ako Diversion, Rockpile, Straycats a spevák Shakin’ Stevens zmodernizovali rockabilly. Prebrali niečo z pôvodnej vizuálnej stránky a ukradli kadečo aj od punkáčov. Ostalo tam to najhlavnejšie: živá, autentická a spontánna muzika. Preto získali moje sympatie na večné časy
Portrét: Jerry Alison
Vyrastal v Texasu v meste Lubbock, kde v tých časoch kraľovala country hudba. Všetky rádiové stanice ju hrali, s výnimkou stanice Shreveport. Práve túto stanicu, vysielajúcu hlavne černošskú hudbu, počúval mladý Jerry najradšej. Začal hrať na malom bubne v miestnej dychovke, tu sa dostal do tajov rudimentov, ktoré potom neskôr, v časoch svojho vrcholu, často využíval. Mal trinásť rokov, keď začal hrať na bicej sade, na ktorej bol absolútny samouk. S Buddym Hollym sa poznal zo strednej školy. Keď dali dokopy spoločnú skupinu, len ťažko hľadali spoluhráčov. V tých časoch rock and rollové kapely nachádzali len mizerné uplatnenie. Preto začali nacvičovať repertoár len sami dvaja, dokonca vo dvojici aj odohrali niekoľko akcií. Podľa Jerryho slov mu tento fakt pomáhal vytvárať jeho osobitý štýl: „Buddy nebol virtuózny hráč na gitare, ale jeho rytmizovanie na nej bolo znamenité. Pri vytváraní bubnových partov som ho pozorne počúval, a keďže sme boli len dvaja, ostávalo mi veľa priestoru. Dnes je určujúci pre bubeníkov hra basovej linky, no vtedy basisti hrali až príliš jednoducho.“
The Crickets rozšírili svoju kapelu o ďalších členov až vtedy, keď podpísali zmluvu s vydavateľstvom Decca a začali vo veľkom koncertovať.
Allison nie len znamenite a veľmi originálnym spôsobom bubnoval, ale aj komponoval. Bol spoluautorom ich prvého hitu s názvom That’ll Be the Day. Ďalšia ich večne živá skladba je Peggy Sue.
Keď Buddy Holly po tom, čo sa oženil a usadil sa v New Yorku, opustil Crickets, nahradil ho spevák agitarista Sonny Curtis. Počínali si celkom úspešne ako kapela. Aj autorská dvojica Allison/Curtis napísala niekoľko úspešných skladieb. Jednu s názvom More Then I Can Say oprášili v sedemdesiatych rokoch a preslávil ju spevák Leo Sayler.
Jerry Allison a jeho Crickets dodnes príležitostne vystupujú: „Žijem na farme, ktorú obrábam v blízkosti Nashvillu. Mám nejaký dobytok, niekoľko somárikov, kone, psa a tri traktory. Napriek tomu tak tridsať až štyridsaťkrát v roku vystupujeme. Stále so Sonym Curtisom, na kontrabas hrá Joe B. Moudlin, tiež muzikant z pôvodnej zostavy.“
Jerry Allison začal hrať na anglických bubnoch Premier, ktoré po tom, čo sa im začalo dariť, vymenil na Ludwigy.
„Pôvodne som používal sadu Premier malých rozmerov, iba s jedným tomom. Keď sme hrali v Anglicku v roku 1958, firma Premier pripravila pre mňa sadu, kde boli dva floor tomy. Napriek tomu, keď som sa vrátil domov, presedlal som na Ludwig. Istý čas som používal až štyri tom-tomy. V tých dňoch bolo bežné používať štvorkúskovú jazzovú sadu. Bubeníci country hudby dokonca často hrali bez tomov.“
Žial, na akých bubnoch dnes hrá Jerry Allison, sa mi nepodarilo zistiť. Vie o tom niekto niečo?
Drumsmith pictorial: NAMM 2009
Tentokrát neprinášame klasickú inštruktáž, skôr „podívanou“. Žáner pictorial ponúka čo iné, ako hromadu fotiek. Keď sa chcete spätne zúčastniť (aspoň virtuálne) na vlaňajšej výstave bicích na NAMM Show, tak zapíšte do Google: drumsmith.com namm 2009 pictorial. Tu vám ponúkajú až 800 fotografií, ktoré vám priblížia najväčší festival bicích nástrojov na svete.
Bubenícka múdrosť
Je dôležité, aby si odpozoroval a ukradol kolegom bubeníkom všetky ich finty. Úplne „odkopčiť“ sa to aj tak nedá, takže osobitnosť ostane zachovaná. (Jerry Allison)
Groovie placc
Tu sú dve ukážky z päťdesiatych rokov. Klasický Rock around the Clock a bicí part zo skladby I’m Walking hraný obojručne na malom bubne.
Vetráni odchádzajú
Nedávno sme spomínali v článku o metličkách Eda Thigpena. Tento veterán zomrel 13. januára vo veku 80 rokov. Jeho život je spojený s históriou jazzového bubnovania. Patril k tým, ktorý hrali s „každým“, no pripomeňme si jeho účinkovanie v triu, kde mal takých spoluhráčov ako Oscara Petersona a Rayho Browna. Od roku 1972 bol prítomný aj Európe, jeho novým domovov sa stalo Dánsko.
12. februára zomrel vo veku 79 rokov iný významný bubeník, Jake Hanna. Pochádzal z mesta Roxbury, najviac toho odohral v bostonskej lokalite. Bol big bandovým hráčom, preslávil sa v big bande Woodyho Hermana, ale na krátko sa ocitol aj v orchestroch, ktoré viedli Duke Ellington a Harry James. Bol aj významným štúdiovým hráčom. Česť ich pamiatkam.
