Pred rokmi bratislavskí „vyrábači“ gitár začali zhotovovať perfektné basgitary. Štvorky, päťky aj šestky. Zrazu všetci basisti chceli také nástroje, aj tí prominentní. Ale po nejakej dobe všetci sa vrátili k overeným značkám. Nie že by sa tie nástroje neosvedčili - no značka je značka...
Bicie sady vyrábať na kolenách sa ani veľmi neodvážili. Vlastne, poznám len firmu Hanuš & Heřt. Neviem, ako sa im vedie, no fandím im. Skoro som objednal ich sadu. Odradila ma ich mechanika, ktorú vtedy montovali na svoje bubny. Viem, že odvtedy sa to už zmenilo, oni vtom čase len začínali, ale ja som skončil u osvedčenej značky Yamaha.
Pred päťdesiatimi rokmi špičkovú sadu ste si mohli kúpiť zhruba za tisíc dolárov. Dnes za tú sumu dostanete sadu pre začiatočníkov (entry-level). Špičková rada firiem stojí rádovo viac. Lenže pozor, väčšina tých lacných sád dnes hrá výborne! Zlom nastal, asi keď vo firme Pearl začínali svoju Export Series vyrábať. Z toho modelu sa najviac predalo vo - sám som ich vlastnil. Nedávno som mal možnosť vyskúšať jednu z najnovších „exportov“. Bol som uchvátený, o koľko sa zlepšil ich zvuk. Za toľko peniazí, taký sound! Pred pár rokmi sa stalo, že firma Yamaha dodala bicie na dva americké festivaly, na Monterey Jazz Festival a New Orleans Heritage Festival. Rozhodli sa pre Stage Custom, čo je ich entry-level model. A nikto sa nesťažoval... Tama predávala hromadne svoje „rockstrary“, firma DW ponúka lacnejšie modely pod menom Pacific Drums (pdp). Oba hrajú výborne. Dnes sa ľahko kupujú bicie, keď odrátame tie ozajstné šmejdy, väčšina bubnov hrá výborne, čo je super.
Raz v rakúskej pobočke obchodu Muzikproduktiv boli vystavené vedľa seba veľké sady Pearl Master a DW Collector a dali sa aj vyskúšať. Rozdiel v cene bol obrovský. Možno tie „dévéčka“ hrajú o niečo lepšie. Možno. Ale o dve tisíc eur?
Málokto z nás je schopný (ochotný) veriť vlastným ušiam. Pocit zo značky a z vyššej rady dodáva istotu. Okrem toho radi „machrujeme“. Rolls Royce nie je najlepšie auto, ale majiteľovi určite poriadne zvýši ego. John Lennon v časoch hipiesáckej éry pomaľoval svoj Rolls Royce s farebnými kvetinami. Nepomaľoval ani Mini Morisa ani Trabanta... Aby sme "nenadržali" žiadnej firme, uvádzam niekoľko bláznivých sád z môjho archívu.
Naná Vasconcelos
Jeden z najúspešnejších perkusionistov Naná Vasconcelos sa narodil v Brazílii v roku 1944. V hudobnom časopise Down Beat ho odborníci zvolili za najlepšieho perkusionistu deväť rokov za sebou (1983 až 1991). Má aj neodškriepiteľnú zásluhu na tom, že svet spoznal ľudový hudobný nástroj menom berimbau.
Začínal bubnovať na sade v rodnej Brazílii v okolí Rio de Janiero. Neskôr sadu začal kombinovať s perkusiami. Robil to nezávisle od iného prominentného brazílskeho hráča Airto Moreiru, ktorý pôsobil v Sao Paulo a tiež experimentoval so zlúčením bicej sady s rôznymi perkusiami.
Na začiatku sedemdesiatych rokov sa presťahoval do Francúzka a následne do Japonska, kde hral v jazzových a popových kapelách. Krátko na to zakotvil v Spojených štátoch. Tu sa pripojil k jazzovým hráčom ako sú Pat Metheny, Chico Freeman, Jack DeJohnette, Sergio Mendes, David Sanborn, Jan Garbarek a Don Cherry. Pritom si zahral aj s interpretmi, ktoré patria do úplne inej oblasti muziky (Talking Heads, Gipsy Kings, Chaka Khan, Paul Simon, B.B. King).
Vasconcelos sa prezentoval aj na tridsiatich šiestich filmových trackov, z toho desať napísal on sám.
Jeho vlastná skupina sa volá Codoma, s ktorou nahral tri albumy. Vydal aj nespočetné množstvo sólových albumov, posledný má názov Contaminacao.
Na nástroji berimbau, ktorý pre laika vyzerá ako luk a šíp, sa naučil hrať v severovýchodnej časti Brazílie, kde má tento inštrument korene. Tento nástroj používajú v ľudovej hudbe, ktorej sa hovorí capoeira.
„Capoeira má len štyri základné rytmy, takže som začal vymýšľať a začal som hrať na berimbau netradične, vlastným spôsobom. Spočiatku som mal strach to predviesť pred obecenstvom, bál som sa že mi budú vyčítať, že znevažujem ľudovú tradíciu...“
Bubenícka múdrosť
Hrať perkusie s niektorým bubeníkom je veľmi obtiažne. Napríklad Jack DeJohnette hrá tak husto, že skoro neostane priestor pre iné bicie...
(Naná Vasconcélos)
