Tempo (odborne time), čiže rytmické cítenie. O tom je vlastne bubnovanie. Hovorí sa, že technicky menej vyspelý hráč s dobrým timingom skôr zoženie kšeft ako vymakaný technik s neistou pulzáciou. O tempe bubeníci často diskutujú so svojimi spoluhráčmi a, veru, často sa nedohodnú.
Skôr než sa zahryzneme do tejto vážnej témy, ako obvykle, historka od fachu: Keď mladý Dennis Chambers dostal lano do vysnívanej kapely P-Funk, šéfovať mu začal kultový basgitarista George Clinton. A on už na prvej skúške vyslovil želanie, aby Dennis namiesto mechanicky presného hrania bubnoval in the pocket. Tak ako mnohí z vás, vtedy ani on nevedel, čo to vlastne znamená. Clinton v podstate chcel od neho, aby pri presnom hraní hi-hatky a veľkého bubna, údery na malý bubon trochu zaťažil (laid back) a zahral ich trošičku opozdené. Ľutujem, ale dnešný článok je aj o bubeníckej terminológii, ktorú ale nezaškodí poznať.
Rytmické cítenie je zložitý pojem, zahrnuje zložky ako tempo, pulz a metrum. V našom prípade ostaneme pri výraze tempo, čo je vlastne realizácia rytmiky skladieb. Jeho základnou časťou je takzvaný groov, čo je rytmická vzorka (patern).
Treba pripomenúť, že za tempo a rytmus v kapele nie je zodpovedný len bubeník, ale celá rytmická sekcia. Je pravdou, že najpozornejším strážcom dobrej pulzácie má byť práve škopkár.
Prvoradou úlohou každého bubeníka je ovládať perfektné tempo (time, timing). Presné, metronomické hranie sa označuje výrazom: right on beat. Pri vycibrenom rytmickom cítení je možné niektorý nástroj z rytmickej sekcie (napríklad malý bubon, činel alebo basu) hrať oproti základnému metru posunuté dopredu. V takomto prípade hovoríme o front of alebo o on top hraní. Ako príklad môžem uviesť jazzovú rytmiku, keď údery na ride činel nepatrne predbehnú kráčajúcu basovú linku. Takto vzniká dojem, že hudba “ide dopredu“ a pritom pulzácia ostáva na mieste.
Opačný prípad je už spomenutý laid back, takému hraniu sa hovorí aj fat. Niektorí perfektní bubeníci dokážu s meškanými údermi malého bubna zaťažiť rytmus funky alebo pop skladieb. Poslucháč pritom nevníma, že by sa spomaľovalo, vníma hutný, šlapajúci rytmus, čomu sa hovorí aj in the pocket.
Niekedy samotný štýl hudby vyžaduje určité rytmické posuny. Napríklad v country hudbe doprovod kapely kráča trošku za spevom, oproti tomu rockáči to hrajú a spievajú na dobu. V latine brejky a sóla sú často elastické, pričom základný groov ostáva presný. Pozorné ucho zbadá, že kým dychová sekcia v big bandových skladbách Counta Basieho hrá skôr pozadu, v štýle rhythm and blues “plechy“ sa ženú dopredu.
Dnes je už zaužívaný termín: pocket drummers. Ktorí sú to? Označujú takto bubeníkov, ktorí disponujú perfektným timingom a pri hre uprednostňujú jednoduchý (groovy) doprovod, bez zbytočných brejkov a technických ukážok. Taký je už spomenutý Dennis Chambers, ale aj Steve Gadd, “JR“ Robinson a Jeff Porcaro. V rockovej hudbe takýto prívlastok môže dostať napríklad Phil Rudd z AC/DC. Spomenutí bubeníci sú pritom zväčša technicky vyspelí hráči. Do istého bubeníckeho časopisu napísal rozhorčený čitateľ, ktorý bol svedkom koncertu Erica Claptona. Pohoršoval sa nad tým, že v doprovodnej skupine hosťujúci Steve Gadd vôbec nebol využitý, bubnoval triviálne jednoducho a nezahral ani jedno sólo. Sťažovateľ si neuvedomil, že práve v tom je jeho veľkosť...
Priam klasickým príkladom “pocket“ bubeníka bol mlado zosnulý Al Jackson. Ako štúdiový hráč vydavateľstva Stax/Volt nahral stovky podkladov pre sólistov čiernej pleti, medzi ktorými nechýbal ani Otis Redding, Wilson Pickett a Aretha Franklin. Nahrával aj pre Erica Claptona a bol členom skupiny Booker T. & The MG’s. Táto skupina nahrala v šesťdesiatych rokoch inštrumentálny megahit Green Onion. Al Jackson zomrel ako 41ročný, za nevyjasnených okolností, pravdepodobne ho zastrelil milenec vlastnej manželky.
V návale bubeníckej terminológie ešte jedna. Viete, čo znamená výraz time feel? Najbližšie o tom pohovoríme. Ale aj o tom, ako vycvičiť dobrý timing.
