V dnešnom porovnávacom teste boli vzájomne konfrontované tri rôzne typy jazzových gitár, ktoré by sa - rečou motoristických magazínov - dali zaradiť do strednej vyššej kategórie.
Ako referenčná gitara poslúžila Ibanez PM 120. Tento overený model poskytol pre potreby testu určitý "pevný bod vo vesmíre", s ktorým sa potom porovnávali parametre ostatných dvoch nástrojov z dielne libereckého majstra Jiřího Navrátila, Sagitarius Jazz A a Jazz X.
Ibanez PM 120 NT
Jedná sa o podpisový model Pata Methenyho, testovaná gitara ale nie je presne ten typ, ktorý Metheny väčšinou používa. Ibanez vyrába gitary s iniciálami PM v dvoch verziách. Patova obľúbená PM 100 má iba jeden snímač pri krku, šírku lubu až 8 cm a pravdepodobne aj odlišné rebrovanie. Ostatné parametre by mali byť zhodné, až na cenu, ktorá je v prípade PM 100 dokonca o niečo nižšia. Dá sa však predpokladať, že podstatný rozdiel medzi PM 100 a 120 bude v charaktere ich zvuku.
Konštrukcia: Ibanez PM120 sa s hrúbkou lubu 5 cm radí skôr do kategórie semiakustických elektrických gitár s úzkymi lubmi. Nástroj nemá sustain blok, ktorý by jeho vnútro delil na dve komory. Navonok to naznačuje už systém uchytenia strún v trapézovom strunníku (nie v základni ukotvenej do sustainbloku hneď za kobylkou), čo posúva zvuk bližšie k jazzovému charakteru. Preglejková predná doska tejto gitary je vystužená dvojicou vzájomne prepojených paralelných rebier, ktoré jej dávajú dostatočnú odolnosť pred kontrastmi prostredia, ako aj stabilitu v ladení. Mierne zoštíhlený jazz-box PM 120 preukázal taktiež slušnú odolnosť voči spätnej väzbe.
Dizajn: Najdominantnejším prvkom sú dva asymetrické výrezy. Krk sa pripája ku korpusu na 17. pražci, čo umožňuje lepší prístup do vysokých polôh.
Krk: Podobne ako Methenyho Gibson ES-175, aj Ibanez PM má krk z mahagónu. Tento typ dreva sa vyznačuje dobrým prenosom spodnej časti spektra a teplým tónom. Na rozdiel od Gibsona je hmatník Methenyho Ibanezy ebenový. Oproti vcelku objemnému profilu krku ES-175 pôsobí krk PM 120 subtílne a jeho profil má tvar C.
Zvuk: "Konečne jazzová gitara", napadlo ma bezprostredne po zapojení. Rozdiel medzi lubovkami ekonomickej triedy a PM 120 bol markantný. Z Methenyho gitary dýchal život. Na gitare vyzneli rovnako dobre trojhlasé jazzové obraty, fingerpicking aj v oktáve zdvojené melodické linky. S pomocou lampového komba 2 x 12" pôsobila dynamika veľmi pulzujúcim dojmom a tón sa javil príjemne zaguľatený. Zmieneným pulzovaním gitara evokovala elektrické modely Gibson Chet Atkins. Hoci zvuk PM 120 pôsobil prirodzene, pri porovnaní s ostatnými modelmi vyšlo najavo, že frekvenčne je naladený do oblasti horných stredov, čo v porovnaní s kultivovanými gitarami Sagitarius pôsobilo trochu ukričaným dojmom. Farba gitary je charakteristická, dobre použiteľná hlavne v modernom jazze a kapelách s mnohočlenným obsadením, ale gitara je tiež lákavým visutým mostíkom aj na ceste k iným hudobným žánrom - od country až k popu.
Sagitarius Jazz A a Jazz X
Konštrukcia: Jazzové gitary Sagitarius vychádzajú z overených konštrukčných princípov, aké boli uplatňované napríklad na gitarách Benedetto. Šestnásťpalcový korpus patrí v kráľovskej kategórii jazz boxov skôr k tým menším, ale vysoko funkčným riešeniam. Rezonančnú dosku dvojsnímačovej gitary Jazz A spevňuje rebrovanie v tvare písmena A - jednotlivé rebrá nie sú vedené rovnobežne (H) ako u Ibanez PM 120, ale ich vzdialenosť sa, v smere od hmatníka, rozširuje. Rebrá sú vzájomne prepojené. Odľahčená jednosnímačová gitara je zase vybavená klasickým rebrovaním v tvare X, ktoré ponecháva prednú dosku viac na pospas vibráciám a posúva tak nástroj bližšie ku kategórii akustických gitár. Zdôrazňuje to aj klasická kobylka s kompenzovaným ebenovým sedlom.
Dizajn: Pokiaľ Jazz X je v svojej elegancii takmer puristicky striedma, na Jazz A výrobca podčiarkol jej materiálovú a zvukovú exkluzivitu prostredníctvom náročných detailov ako perleťové vykladanie okolo "f" otvorov. Na oboch gitarách boli použité vizuálne príťažlivé drevá: fládrový javor na luby a zadnú dosku, kvetovaný mahagón na hlavici, chrániči (a struníku na Jazz A). Všetky rámčeky snímačov gitár Sagitarius sú ebenové.
Zvuk: Elektrický zvuk kládol obidve gitary Sagitarius prakticky na jednu úroveň. Vyznačovali sa teplým a plným
jazzovým tónom, citlivým na podnety. Väčší podiel na odlišnostiach než samotné rebrovanie malo použitie kovového, resp. ebenového sedla. Kov dodal elektrickému zvuku konkrétnosť a väčšiu iskrivosť, eben zase zvýraznil jeho naturálny a teplý drevený charakter. Napriek tomu, že Jazz X znela elektricky o chlp rozmazanejšie, jej basy neboli duté a tóny na spodných strunách mali pekný klinkavý nábeh. Jazz A mala zase viac možností vďaka dvom snímačom, ale jej kompaktný tón, akokoľvek príjemný a kultivovaný, nedal možnosť vypovedať o vlastnostiach rezonančnej dosky tak detailne ako v prípade Jazz X. Poslucháč sa musí započúvať, aby to zistil, ale hráč tieto podnety vníma podvedome a podvedome na ne aj reaguje.
Akustický zvuk gitary Jazz A bol pomerne široký a jasný, i keď, pri porovnaní s Jazz X, aj o niečo spútnanejší. Jazz X mala sýtejšie stredy a dosku s ochotnejšou odozvou. Svoje pridali aj ľahké masívne luby. Výkonný snímač Gibson 57 Classic+ vyznačil jasnú hranicu medzi akustickým a elektrickým zvukom, zabezpečil kvalitný tučný tón, ale zároveň mierne unifikoval delikátne detaily masívnych rezonančných dosiek a rozdielnosti v použitom rebrovaní sa tak prejavovali hlavne akusticky.
Gitary boli testované a nahrávané v malej sále kultúrneho domu a okrem komba ich zvuk zosilňoval aj miestny PA systém. Tak sa naplno preverila aj citlivosť dutých korpusov voči spätnej väzbe. Najväčšiu náchylnosť prejavila, logicky, práve gitara s najlepšími rezonančnými schopnosťami - Jazz X. Pri bežnom zosilnení cez kombo je však použiteľnosť gitary štandardná. Túto malú, pre jazzboxy charakteristickú, chybičku krásy bohato vynahradí kvalita a osobitosť zvuku gitary.
Sagitarius versus Ibanez
Na všetkých gitarách boli počas testu natiahnuté hladké jazzové struny. Nahrávka všetkých troch nástrojov bola zaznamenaná v rovnakých podmienkach na minidisk. Obmedzením, vyplývajúcim z kompresie dát na MD médiu, bola sploštenejšia makrodynamika a absencia zvukovej aury semiakustického nástroja.
V konečnom dôsledku bol dojem z nahrávky gitary Ibanez lepší než pocit z jej zvuku v konkrétnych nahrávacích podmienkach a naopak, u gitár Sagitarius zase zvuk nahrávky nenaplnil celkom očakávanie z dobrého pocitu pri nahrávaní. Nevyplýva z toho, že jedna gitara je lepšia než tie druhé, ale že:
1. Ibanez PM 120 sa dokáže presadiť nie len v zvuku kapely, ale aj pri nahrávaní v nie celkom ideálnych podmienkach,
2. gitary, ako obidva testované typy Sagitarius, dokážu na hráča vplývať na viacerých úrovniach, pričom dynamický mikrofón na krátku vzdialenosť zachytáva iba informáciu z reproduktora, zbavenú akustickej zvukovej aury a dobrého fyzického (aj optického) pocitu z hry na lubovú gitaru,
3. sériovo vyrábaná a laboratórne vyvinutá Ibanez PM 120 je dotiahnutý nástroj s vychytanými muchami, ktorý v konečnom dôsledku zúročí aj svoje limity a obmedzenia,
4. pri zázname archtop gitár sa treba viacej pohrať s hľadaním optimálnej kombinácie a nastavení nahrávacieho reťazca (vrátane výberu nahrávacieho priestoru) tak, aby sa preniesol vhodný pomer priameho signálu a "ambientných" informácií.
Vzájomné porovnanie gitár tiež preukázalo relatívnosť pojmu "dobrá dynamika". Veľký dynamický rozsah zďaleka nie je všetko, čo gitara potrebuje. Ak sa tento rozsah pohybuje iba v časti celého frekvenčného spektra, za predpokladu, že je táto časť vhodne naladená, môže pomôcť nástroju presadiť sa v kontexte ďalších zvukov. Ak sa zmeny hlasitosti uplatňujú rovnomerne v celom rozsahu spektra a rezonančnej doske nechýbajú ani ďalšie akustické kvality, dynamika má jemnejší a citlivejší priebeh. Kvalitu témbru a kultivované vyznenie gitár Sagitarius zabezpečila predovšetkým masívna smreková rezonančná doska. Celková vyváženosť (á-la Gibson ES-175), alebo aj špecifické naladenie (Ibanez PM 120), sa dajú dosiahnuť aj pri preglejkových vrchných doskách, málokedy je však súčasťou zvuku aj taká detailnosť a ušľachtilosť, akú dodáva kvalitný masív a ručný fortieľ.
Každá z gitár má svoje kvality, ktoré sa uplatnia viac než dobre, alebo výborne, v závislosti od muzikanta a konkrétnej situácie. Hráč si zvažuje svoj osobný výber a priority podľa hudobného žánru a možností peňaženky. Cena nástrojov ho motivuje v tom, aby to urobil s rozvahou. Racionálny prístup v hudbe nemusí fungovať ako správne riešenie. Niekedy je lepšie namiesto suchej bezproblémovosti zvoliť riešenie, ktoré, aj za cenu určitých obmedzení, prináša do hry emócie - bez ohľadu na to, či nahrávacie alebo ozvučovacie prostriedky zachytia výsledok tak, ako ho vníma hudobník. Pokiaľ má akákoľvek gitara schopnosť vyvolať počas hry dobrý pocit u hráča, vzniká spätná väzba a rovnaký dobrý pocit by mal sálať aj z hry, či už akusticky, alebo hoc aj po digitálnej konverzii. Takáto danosť nástroja - nazvime ju hoci inšpirácia, motivácia, vibe atď. - je na nezaplatenie. V momente, keď sa výrobcovi prostredníctvom nástroja podarí u hráča vyvolať pozitívne emócie, podarilo sa mu zároveň vytvoriť istý druh večnej energie - perpetua mobile. Remeslo sa tak mení na umenie a samotný nástroj na umelecké dielo. Bodaj by všetky testy boli aspoň z časti také príjemné ako tento!
