K dalšímu povídání jsem si do Vyšetřovny pozval "imigranta z Východu", v civilu regionálního geografa, chlapíka veselého, žinčicou odkojeného, jemuž se jeho kulometná kadence slapu vrazila i do mluvy. Tohohle týpka prostě nezastavíte. Ale ne že by to bylo potřeba, rozhodně je vždycky co poslouchat, stejně tak, když vezme do ruky svoji "vražednou šestku".
Matte, prosím tě, jak se to stalo, že ty Slovák "spod Tatier" najednou řádíš tady v Praze?
No vieš, ja som vlastne chodil tri roky do Blavy do školy na tú regionálku, ako na prírodovedeckú fakultu. Po troch rokoch sa mi to zdalo úplne bez progresu, takže som šiel sem, kvôli lepšej škole. To bolo na jeseň 2002, robil som prestupové skúšky, v septembri ma sem zobrali, takže som začal študovať na Albertove. No a v januári pred rokom sa sem presťahoval MareCSek, bubeník z AntiCage.
Hral som v rôznych amatérskych miestnych kapelách, akože punk a tak, vieš? Potom som mal takú jednu zlomovú kapelu, ktorá sa volala Stage. Fungovala asi dva roky a rozpadlo sa to, keď v 2001 odišiel MareCSek a ja s ním. Inak to všetko píšem v pamätiach kapely, doteraz dvadsaťsedem stránok načrtnutých. Stage sa rozpadol teda v 2001, ešte sme hrali s MareCSkom v jednej kapele, to ale nestojí za zmienku. V januári 2002 sme založili AntiCage, to som bol ešte v Bratislave na škole a takto sme fungovali rok u MareCSka v detskej izbe - skúšobni. Hral s nami aj gitarista z Prievidze, MVTUS, to bol vlastne starý AntiCage. Potom som odišiel do Prahy na školu, ale bol som skoro každý víkend doma, lebo som mal školu od pondelka do štvrtka a v piatok a sobotu sme koncertovali. To bolo také malé jesenné turné, vtedy sme to brali akože ukázať všetkým všetko, náter a tak, koncerty po nejakých vychytaných kluboch na Slovensku, takže som stále pendloval medzi Prahou a Žilinou. No a potom v januári 2003 prišiel MareCSek do Prahy, mal prísť aj MVTUS, lenže on neprišiel, tak sme zostali sami dvaja. Mali sme dohodnuté koncerty, bežal nám videoklip na ČT2 a Stanici O, dávali sme nejaké rozhovory. No zháňali sme gitaristu, lebo sme boli sami dvaja, ja, kombo, bicie a MareCSek. Takto sme fungovali na skúšobni. Dosť ťažké obdobie... Cez spolužiaka som sa ale nakontaktoval na Emilka, to bolo pred rokom, ktorý s nami akože začal hrať, potom sa k nám pridal aj Pištík. Zostava sa vykryštalizovala na štyri, hrali sme zopár letných festivalov a celý rok sme pilne cvičili, "rok driny a odriekania", hihihi, fakt za ten rok sám na sebe cítim, že som sa zlepšil s tým hraním, no ale, samozrejme, stále to je nič moc. Zlomovým koncertom pre mňa bolo Rock Café v novembri, kde som si uvedomil, že nemôžem spievať, jednoducho sa to nedá, lebo dovtedy sme spievali iba ja a MareCSek. Marek slohy, ja refrény, lebo scatovat tie rapy v slohách som do mojej basy akosi nemohol/nevedel, nie som predsa Claypool, okrem toho Claypool vlastne nerapuje. No a potom prišiel ku nám Holto, spevák z našej starej kapely Stage. Takže sme piati, Holto spieva, ja mu robím vokáliky, MareCSek tiež, no a potom tam sú tí dvaja úchyláci na gitary, Pištík s Emilkom. Takže toto je nový AntiCage, s ktorým som absolútne hudobne spokojný, akurát je problém s tým, že Holto študuje v Blave na škole, ja som v Prahe na škole, MareCSek s prácou, Pišta po operácii v rekonvalescencii a Emil začal pracovať. Je to také dosť nepraktické - sme rozhodení, rozbehaní, rozlezení, ja som okrem toho často na Slovensku - za babenkou a tak, vieš?
Hele, prosím tě, proč ty vlastně hraješ na basu? Jak to na tebe přišlo?
No počkaj, počkaj. V pätnástich rokoch som začal počúvať punk, to bola prvá moja aktívne počúvaná muzika, okrem Michaela Jacksona, ktorého som žral asi do štrnástich, vieš kadejaké playbacky a rapy na školských akciách. Od pätnástich rokov som sa dostal ku punkovej muzike a ku ska, no a ska je muzika, kde je basa výrazná a melodická, vtedy som začal viac počúvať basu, práve cez ska, hej? Tam znela basa tak nejako veľmi príjemne a vtedy som tak zistil: veď gitary vlastne pištia. Veľa ľudí okolo mňa hralo na gitarách v kadejakých gymnaziálnych kapelách, a čo tam basa, hráš trsátkom. Blbosť! V tom ska som prvýkrát pocítil, kamoško, že tam tá basa je nádherná, melodická a vtedy som prvýkrát počul, že mi to lezie do uší. Čo ma najviac oslovilo na base, bolo to, že neškrieka ako gitara. Tak som začal hrať akože na basu, v punkových kapelách, vieš. Potom som hľadal aj nejaké školy. A raz som bol úplnou náhodou v jednom kníhkupectve v Žiline a vidím, že Slap and funky od Šíšu, to mal asi každý basista, tak som si to celé prehral, no a vtedy sa začala moja akože hra palcom. To cvičím, drilujem, snažím sa to "vyšpičkovať", avšak to stále ešte nie je ono.
MareCSek, váš bubeník, mi na tebe prásknul, že zásadní zlom přišel, když jsi poprvé slyšel Claypoola.
Les Claypool? To je moja životná inšpirácia, samostatná kapitola v mojom hudobnom vývoji, ak to tak môžem nazvať, pretože to som bol ešte vo štvrtom ročníku na gympli a MareCSek mi priniesol Pork Sodu a to je na prvé počutie album, ktorý nespracuješ. Vypočul som, potom to na rok odložil a medzi tým som sa dostal k iným Primusom. Prvý album, ktorý som si od nich kúpil, bol Suck on This, za 150 Sk, kamoško, v Žiline vo výpredaji, žiaril tam ako taký klenot. No a odvtedy to bolo jasné, proste Primus, čerpal som od nich nápady, inšpiráciu. Jazzu moc nerozumiem, funky ma nebaví, metal je pre mňa čistá nadháňačka, takže jediné, čo ma oslovilo z basgitary, bol práve Claypool. Primus kompletne, tá gitara a neuveriteľná rytmika v symbióze s jeho psychedelickým spevom, celá tá nálada všetkých ich albumov, to je pre mňa neuveriteľná inšpirácia. Nikdy som neľutoval, že som Primus a veci okolo počúval, alebo stále počúvam, iba som nevedel pochopiť, ako môže voľakto hrať takúto basu a do toho i spievať. To, čo spieva, hej?
Pomedzi Primuštek som počúval aj Millera a Pastoriusa, Scheuflera - aj keď som hral jeho školu, som nikdy poriadne King Size nepočul, vieš? Mám rád kapely, ktoré majú svoju tvár, výraz. Primus je technický, ale má to svoj feeling! Inak, Victor Wooten je pre mňa jednoznačne top, čo sa týka techniky, pocitu, všetkého. To mi možno potvrdí viacero basistov.
A kromě tohohle, posloucháš ještě něco?
No jasné, počúvam kopec muziky. Veľmi mám rád Macabre, to je taká veselá partička z Chicaga. Videl som ich na koncerte, v jednej malej dedinke pri Nitre bol (asi v 2000) metalový festival, ktorý som si odtrpel ešte s MareCSkom, bol to taký ten idiotský hukot, nerajcuje ma to, no a potom prišli Macabre a oni traja čo porobili... S punkom súvisí psychobilly hudba, ktorú teraz dosť počúvam. Jesenný koncert dánskych Necromantix bol neskutočný... Basista hrá na kontrabas v tvare rakvy, slapuje na tom, jazykom hrá, nohou, no koniec. Do uší som si púšťal veľa punku, ska aj Oi! muziky, ale tej klasickej. Inak, perfektní sú i mexickí Molotov. Občas si dám aj nejaký hip-hop. Alebo koncert Manu Chao.
Teraz veľa počúvam Georga Friedricha, Johanna Sebastiana, no, týchto dvoch. Wolfgang Amadeus alebo Ludwig van sú takisto parádni. Schuberti, Verdiovia a títo mi ale moc nerežú...
Právě o tomhle jsem s tebou chtěl mluvit. Ty si nahráváš klasické skladby, kde vrstvíš několik bas na sebe a celé to zní velice precizně. Jak ses dostal k tomuhle?
No pozri, raz ma tak napadlo, keďže kontrabas je štandardnou súčasťou klasickej muziky, že je pomenej sólových vecí pre kontrabas, ktoré by sa ale ľahko dali pretransponovať do štvorstrunovej basgitary. Podľa mňa, všetko, čo sa hrá na kontrabas, sa dá zahrať možno raz tak rýchlejšie na štvorstrunku. Ale zase načo. No a keď som začal cvičiť tapping, ktorý cvičím stále, lebo tapping sa mi zdá trikrát ťažší než slap, no tak ma napadlo, že som ešte nepočul, aby niekto hral klasickú hudbu na basgitare, a tak som si povedal, že keď nemám okolo seba žiadnych ľudí, ktorí by mi robili doprovod, alebo sólo či čo, že to skúsim zmajstrovať. Ešte by som chcel podotknúť, že takým prvotným impulzom pre mňa bol Yngwie Malmsteen a jeho koncert pre sólovú gitaru a symfonický orchester, to ma oslovilo náramne. No a keďže on môže napísať partitúry pre gitaru a orchester, tak prečo by som ja nemohol napísať klasické partitúry pre elektrický baschester? Chcel som napísať niečo akože kváziorchester, aby sa tie basy prelínali ako v kvartete alebo v kvintete a tiež som sa pohral so zvukom v štúdiu. Vlastne, s tým sa hral zväčša Joseph zo Žiliny. Tiež som začal študovať klasické hudobné formy, aby som vedel odlíšiť, čo je to fuga a sonata.. Tak som si to trošku našprtal a začal cvičiť hlavne Johanna Sebastiana, tie jeho polyfónie. To bola inšpirácia k preniknutiu trošku viac do harmónií, takže skúšam hlavne tie bachoviny. Začal som s miniatúrami a snažím sa, aby to bolo trošku netradičné, čo znamená použitie perkusií, nejaké efekty a slučky, aby to neznelo čisto akusticky, proste aby to znelo inak. No a či sa mi to podarilo... Chcem ďalej experimentovať v klasickej hudbe, lebo v jazze, vo funky, psychedélii už toho bolo, myslím, dosť. A elektronika skrýva v sebe množstvo nových dimenzií. Teraz cvičím Carulliho, ale len také jednoduchosti.
V tom případě mi ale moc do toho tvého technického zaměření nesedí třeba Audioslave, které na svých stránkách taky zmiňuješ. Jejich basák Tim Crommerford říká, že všechno, co se dá zahrát jedním prstem, jedním prstem kvůli feelingu hraje. Jak ty vlastně vnímáš techniku?
Je to všetko uhol pohľadu. Myslím si, že všetko je to o tom, čo chceš hudbou vyjadriť. Feeling, aký chceš pri zachovaní svojej tváre, môžeš zahrať iba pár tónmi ako on v Audiosalve, pričom to sedí ako zadok na šerbli. Na druhej strane, Wooten - aké hrá veci? Možno všetkými piatimi a tiež to má feeling neuveriteľný a s metronómom v chrbtici. Každý si ide svojou cestou a každý to špikuje do svojich extrémov. Napríklad Claypool je vynikajúci basista, má skvelý feeling, ale nemôžeš ho porovnávať s Wootenom, ktorý je tiež špička, ale má svoju cestu, svoj štýl hry. Podobne je to u mnohých ďalších basistov: Miller, Patitucci alebo Griglák.
Hm, a co je tedy tvoje cesta?
No to neviem takto v rýchlosti povedať. Moja cesta by asi mohla byť skĺbením feelingu v kapele s feelingom klasiky, ktorú robím popri kapele. Stále sa predsa ešte vyvíjam, to je zásadná vec, myslím si, že nikdy nebudem nejaký výrazne kvalitný basista, ani to o sebe nemôžem tvrdiť, vieš? Chcem mať ale dobrý pocit z toho, čo robím, a keď hráš na basu, je to ešte dôležitejšie, pretože spájaš rytmiku s melodikou. Basa je ten most. Baví ma hrať prstami, trsátkom iba nad bpm 160 a tak. Hrať tromi prstami, to sa mi cvičiť moc nechce, ale už to pomaličky ide akosi samo. Veľmi ma baví hrať palcom a tapping, to je to, čo teraz dosť cvičím. Tapping by mohol výrazným spôsobom vyjadriť moje myšlienky. Keď si vypočuješ Štěpána Raka, ktorého považujem za jedného z najšpičkovejších hudobníkov všetkých čias, používa svojskú techniku na tú španielku, a to ho robí výnimočným. Moja cesta je potom asi: zachovať si svoju tvár pri tom, aby mala hudba gule a aby to šlapalo.
Dokážeš si představit, že ti jednou bude padesát a na basu ani nešáhneš?
Nie, nikdy. Hovorím nikdy, ale nikdy nehovor nikdy. Dokedy budem mať päť prstov na ľavej a päť na pravej ruke, dovtedy budem hrať.
Ty sám hraješ na dost šílenou basu, když jsem ji měl poprvně v ruce, tak jsem skoro nevěděl, co s tím dělat. Pověz, proč zrovna šestka s takhle širokánským krkem?
Nuž, to máš takto: ten krk nie je zas až taký široký, normálne by mal byť ešte širší. Takže som urobil kompromis, rozteč je 16 mm. V podstate je to kópia Carla Thompsona, basy čo má Claypool, kombinácia jeho bezpražcovky Rainbow Bass a Thompsonovej prvej šestky, čo ju nemal rád, tej čo ju našiel Claypool uňho doma v skrini, to si počul? Je to skĺbenie týchto dvoch basgitár, vyrobil mi ju Milan Číž z Prievidze. Vystrúhal ju za veľmi prijateľnú cenu, no myslím, že veľmi kvalitne s takým nastavením a parametrami, aké som chcel. Teda zachovať drevenú kobylku, upínanie strún zospodu, má to tiež taký sustain blok, aby ten tón znel dlhšie. Chcel som z tej basgitary dostať niečo iné, šiel som do neznáma, basička mohla stáť úplne za nič, ale podarilo sa to a pre mňa sa stala nástrojom doživotným, nemenil by som za nič.
Druhá basa je klasická Yamaha štvorstrunka pasívna, teda model BB N4 a to je basa, s ktorou som začínal slapy. Predtým som mal aj Galaxisku, ale za moc nestála, s tou som hral punk. Yamahu teda využívam prevažne na slapy, nastavenie strún veľmi nízke, aby to "vržďalo", rezavý zvuk, preháňam to ešte cez Boss ekvalizér. Táto basa je už pre mňa vintage model, obitá, s dierami po nechtoch.
Každá z tých dvoch bás je určená na iný zvuk, na inú pesničku. Z efektov používam iba ten ekvalizér, aby mi nabudil zvuk tej štvorky, na iné efekty nemám prachy. Po šiestich rokoch som si nedávno kúpil aparát, lebo som mal iba starého Regenta 30 W, starú nemeckú kvalitu, teraz oddychuje na internáte, vieš? Takže som si nejako zohnal Crate BX 100, to mám na skúšobni a som s ním spokojný. Posledný polrok sa veľmi venujem tomu, aby mi ten sound basgitary znel, ako má a na efekty jednoducho nemám prachy. Ale keby nejaké boli, tak viem, ktorým smerom by sa to uberalo. Určite supershifter a autowah v kombinácii so synthesizerom. Pred pár dňami som hral na Digitech BP 200 a to sa mi páčilo preveľmi. Ale v AntiCage je už aj tak priveľa efektov, čiže momentálne ma to až tak neťahá.
Jaké používáš struny?
No, na tú Yamahu jednoznačne Rotosoundy .40, to sa mi zdá ako najlepšie na štvorku a na šestku Warwicky .20 Black Label. Mal som aj červené, ale tie mi pripadajú príliš mäkké. Čierne, aj keď som ich vypral, hrali stále.
Co ještě kromě muziky děláš? Máš nějaké koníčky?
Hm... Pozri: škola, hudba a babenka moja, to sú tri zásadné veci. No a rodina, ale to sem asi nepatrí. Mám školu, to mi zaberie veľa času, mám basu, to mi tiež zaberie veľa času. Mám babenku - každá voľná chvíľka, keď som doma. Mám hrozne rád, keď si môžem vyraziť na mojom Screamerovi - starý Pionier, a keď na tom valíš tridsať, tak to vreští ako hovädo. A úplne zo všetkého nám najradšej, keď môžem niekde do prírody. Vtedy je to najšťastnejší pocit. Veď to poznáš.
