Ak sa na Slovensku niekto serióznejšie zaoberá elektrickými gitarami, je len málo pravdepodobné, že by ešte nepočul o výrobkoch Bruna Urbana. Keď sa vám niektorý z jeho prepracovaných nástrojov dostane do rúk, najskôr by ste si predstavili, že pri jeho zrode sa počas desiatok až stoviek hodín nad ním hrbil nejaký vráskavý, zubom času ohlodaný majster, ktorý na sklonku svojho výkonného života zúročuje rokmi nadobudnuté skúsenosti. Pod vplyvom týchto predpojatostí som aj ja v onom slnečnom augustovom popoludní, keď sa Bruno Urban blížil k bránke, bol presvedčený, že mi v ústrety nekráča výrobca osobne, ale najskôr asi niečí junior vyslaný otvoriť návšteve.
Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, Bruno Urban sa narodil pred tridsiatimi piatimi rokmi v Trebišove, vyrastal v Prešove a Košiciach, kde chodil na umeleckú priemyslovku. Vyštudoval reštaurátorstvo nástenných malieb a sgrafít. Ako výrobca nástrojov je čistokrvný samouk. V súčasnosti žije v Bratislave, kde sa profesionálne venuje tvorbe elektrických gitár a basgitár od roku 1991. Podieľal sa na výrobe značiek Nigar a Neuser, pričom stále tvoril aj vlastné nástroje. Určitú dobu niesli jeho gitary logo UPG (Urban Professional Guitars), ktoré neskôr vystriedala osobnejšia značka "Urban". V súčasnosti mu dielenské zázemie v neďalekej Devínskej Novej Vsi poskytol ďalší kolega z brandže, a zároveň basgitarista skupiny Vidiek, Kamil Grebeň, pre ktorého zase Urban recipročne vyhotovuje povrchovú úpravu jeho nástrojov. Toto pracovné partnerstvo si obaja páni pochvaľujú aj z hľadiska výmeny informácií a názorov. Vzájomné ovplyvňovanie vnímajú pozitívne a hoci si vidia do kuchyne, predsa len sa ich nástroje dajú rozoznať. Rozdiel medzi nimi spočíva i v tom, že pokiaľ Grebeň si môže dovoliť aj určitý luxus experimentu a následne ponúkať na predaj už hotové nástroje, Urban, pre ktorého sú jeho gitary jediným zdrojom obživy, vyrába výlučne na základe objednávky a podľa špecifikácie zákazníka. V poslednej dobe sú to opäť skôr klasické typy, strat, tele a les paul. Seba ani svoje nástroje nepovažuje za výnimočné. Je si vedomý toho, že aj na dokonalo vyzerajúcich gitarách z jeho dielne je stále čo zlepšovať. Na druhej strane je presvedčený, že nástroj, ktorému sa pri výrobe venuje individuálna pozornosť, hrá lepšie ako podobný továrenský výrobok. Ctí si však rozhodnutie zákazníka, nech je akékoľvek. "Všetko je vecou individuálneho pocitu. Niekomu môže moja gitara sadnúť do ruky a absolútne mu vyhovuje, iný zas môže mať úplne opačný názor, a viac mu padne nejaká štandardná značka kúpená v obchode." Na rozdiel od obchodu však Urban za porovnateľnú cenu poskytuje vyšší štandard a záruku ďalšieho servisu. Dobrý zvuk svojho mena sa nesnaží zvýrazňovať prostredníctvom reklamy, ale vyhovuje mu skôr daný stav, kedy sa informácie šíria prirodzenou cestou. Každý z nástrojov, ktorý slúži ich majiteľom k spokojnosti, je zároveň aj reklamou pre výrobcu, preto má Bruno Urban záujem, aby boli neustále v dobrej kondícii, čo sa týka ich vzhľadu i funkčnosti. Urban, podobne ako viacerí ďalší výrobcovia, sa tak trochu obáva nadmerného množstva práce, pretože pod časovým tlakom by musel čiastočne ustúpiť od svojho preferovaného manufaktúrneho princípu, v ktorom si za kvalitu zodpovedá jedine sám sebe. Podľa vlastných slov jeho originalita spočíva iba v tom, ako precízne sa snaží vypracovať jednotlivé detaily. Pri "pásovej výrobe" nieje čas na takéto dotiahnutie a ani tam nevzniká ten správny vzťah medzi nástrojom a výrobcom. Nedochádza k fyzickému kontaktu s materiálom do tej miery, aby sa táto pozitívna energia dokázala prejaviť aj na zvuku. I tak ale Urban považuje výstupy z niektorých vychytených gitarových fabrík za malý zázrak. Ak sa ho opýtate na profesionálne vzory, presmeruje reč práve týmto smerom: "Nemám ako vzor konkrétneho výrobcu, ale rád by som navštívil a popozeral si niektoré výrobné linky. Obdivujem, ako vo fabrikách vedia zladiť celú technológiu, aby z toho vyšli aspoň priemerne kvalitné nástroje. Sám viem aká piplačka je dotiahnuť všetko do detailov, a niekde to pomerne úspešne vedia uskutočniť aj pri tamojšej veľkovýrobe. Tam by som si iste vedel nájsť aj nejaké svoje vzory."
Drevo
Pri pohľade na gitary značky "Urban" až prechádzajú oči od toľkého lesku a optických ilúzií, ktorými hýri použitý materiál. Drevo na nástroje však Bruno vyberá nielen podľa vzhľadu, ale aj podľa hmotnosti a podľa odozvy na poklepanie. Podľa toho, aký chce zákazník dosiahnuť tón, mu možno doporučiť, z akých druhov dreva by sa mal jeho nástroj skladať. V závislosti od typu vzorkovania sa líšia aj zvukové vlastnosti. Rôzne vzory majú rôznu tvrdosť a zároveň aj hmotnosť. Napríklad očkovaný javor je veľmi tvrdý a ťažký, tým pádom aj hrá tvrdo, ostro a má veľa výšok. Je veľmi pevný a je dobrý na krky, ale je aj dosť ťažký. Na druhej strane zase javor, ktorý je riedky a mäkký, sa môže kľudne použiť aj na telo. Poskytne viac stredov a zvukovo sa bude blížiť viac ľahkým drevám. Ohľadne kvality a ušľachtilosti zvuku, môže byť javor bez kresby zvukovo ešte lepší než ten, ktorý je krásne fládrovaný, očkovaný alebo kučeravý. Na výrobu tela pre gitary typu les paul preferuje Bruno exotické mahagónové dosky, ktoré nie sú príliš ťažké. Nevyhýba sa ani používaniu najvzácnejších drevín. Z hľadiska ekologickej škodlivosti nepovažuje svoju činnosť za takú, ktorá by mala vplyv na globálny ekosystém. Drobní výrobcovia so svojimi "desiatimi gitarami ročne" sa nemôžu porovnávať s veľkoodberateľmi vzácnych drevín, akými sú fabriky na výrobu nástrojov alebo nábytku. Stotožňuje sa ale s názorom, že svetové zásoby kvalitného dreva použiteľného na hudobné nástroje sa rapídne znižujú a už zanedlho možno celkom zmiznú. Potom bude potrebné čakať veľa rokov, kým sa opäť obnovia.
Snímače
Svoje nástroje Bruno Urban takmer výhradne osadzuje snímačmi Kent Armstrong (Made in Slovakia). V Dunajskej Strede ich licenčne vyrába pán Juraj Turza. Snímače sú skompletizované z originálnych polotovarov, ktoré dodáva sám Kent Armstrong, ináč tiež Turzov osobný priateľ. Podľa Urbana sú tieto cenovo priaznivé snímače kvalitou porovnateľné s najznámejšími značkami, a preto ich považuje za adekvátny doplnok i k svojim luxusným gitarám. Jedinou nevýhodou je, že v licenčných podmienkach nie je možné vyrobiť až takú širokú paletu typov jednotlivých snímačov, no i základná ponuka uspokojivo pokrýva potreby odberateľov ako sú Urban a Grebeň.
Laky
Bruno začínal s nitrolakom, skúšal politúry, dodnes používa vosky (i keď iba zriedkavo, viac-menej na prianie zákazníka), ďalej polyuretany, akrylové laky, kyselinou tvrdnúce laky a hlavne polyester. Prednosťou polyesterových lakov je odolnosť, ale tiež menšia časová náročnosť. Nevýhodou nitrolaku je dlhé tvrdnutie. Hoci je nitrolak počas tejto doby pružný, po pol roku začína byť tvrdý až krehký. Skôr stráca lesk a na to, aby popraskal, stačí výraznejší výkyv teploty. Na druhej strane, ľahšie sa dá v domácich podmienkach vyleštiť. Niektorí výrobcovia sa zhodujú na tom, že pred aplikovaním povrchovej úpravy znejú ich nástroje lepšie, podľa Bruna Urbana však dodáva vytvrdnutý lak zvuku nástroja viacej ostrosti. Voskovaný nástroj, oproti tomu, hrá mäkšie, zamatovejšie až medovejšie. (Názory a skúsenosti jednotlivých výrobcov sa, samozrejme, môžu líšiť, a preto všetky uvedené informácie treba chápať ako subjektívny názor, ktorý najlepšie overí osobný test niektorej z Brunových gitár.) Všetky akustické vlastnosti nástroja vyplývajúce z povrchovej úpravy prirodzene "počujú" i snímače. Povrchová úprava sa určitou mierou podieľa na elektrickom zvuku gitary, podobne ako má naň vplyv aj použité drevo.
Na otázku, či laková "škrupina" nebráni prejaviť sa určitým prirodzeným frekvenciám odpovedá: "Som presvedčený že nie, ale bolo by veľmi nevhodné, keby sa takéto laky - polyestery, polyuretany - použili na akustických nástrojoch. Do určitej miery si ich možno predstaviť na luboch a na zadnej stene, ale tenké a ľahké rezonančné dosky by táto povrchová úprava mohla akusticky umrtviť. U masívnych elektrických gitár je prvoradé, aby lak bol odolný voči opotrebeniu, dlho vyzeral dobre a ochraňoval nástroj." Samotný proces lakovania, od začiatku po vytvrdnutie, trvá asi týždeň. Jeden deň sa lak brúsi, na druhý sa leští. Brúsenie je ručné, pomocou jemného šmirgľa, a leštenie sa robí pomocou mašiny s leštiacimi kotúčmi, ktorú však tiež treba pomerne dlho udržať v rukách. Leštenie je síce zdlhavá práca, ale je spríjemnená tým, že vidieť už aj výsledok. Brúsenie je však činnosť pomerne fádna, ktorú by síce mohli vykonávať aj najatí pracovníci, to by ale bol zároveň veľký zdroj nepokoja v duši výrobcu, ktorý je posadnutý dokonalosťou vypracovania do tej miery ako Bruno Urban. "Chcem to mať všetko pod kontrolou!"
Špeciálne priania
Z komerčného hľadiska je výhodnejšie orientovať sa na tvorbu luxusnejších kópií overených značiek, i keď niektorí zákazníci majú jasnú predstavu o tom, čo chcú. Počnúc špecifikáciou vlastného tvaru až po zadanie jedinečných nástrojov, akým bola napríklad gitarová basa s vejárovitou menzúrou, piatimi gitarovými a tromi basovými strunami na kombinovanom pražcovo-bezpražcovom hmatníku.
Les Paul vo verzii Urban
Gitara Les Paul sa Brunovi osvedčila ako zvukovo najdokonalejší typ nástroja. Hoci konštrukcia a rozmery jeho verzií sa zhodujú s originálom, predsa je tu niekoľko odlišností. Z tých kozmetických možno uviesť napríklad drevený binding, drevené rámčeky na snímače, perleťové vykladanie v okolí prepínača atd. Typické je hlavne použitie dreva s výraznou kresbou a polyesterová povrchová úprava. Nestretneme sa tu s odolnými ebenovými hmatníkmi (typické pre Les Paul Custom), pretože Urban po zvukovej stránke preferuje jednoznačne palisander. Taktiež odklon krku od tela a hlavy od krku je na jeho gitarách o niečo menší. Krky spolu s hlavou vyrába z monolitného dreva, a tak obmedzenie odklonu hlavy vyplýva aj z hrúbky použitej suroviny. Na krky používa namiesto tradičného mahagónu najčastejšie javor. Na požiadanie to môže byť aj vzácny bosniacky javor s výrazným plamenistým vzorom, ktorý je ľahký, teda aj veľmi ochotný, rýchly a zvuku dodáva viac výšok a brilantnosti.
Bruno Urban vyrobí približne 10-15 nástrojov ročne, pričom práca na jednom trvá od jedného mesiaca až do pol roka. Vysoké vstupné náklady na gitary typu les paul nedovolia, aby ich koncová cena klesla pod 50 000 Sk. Ich skutočná hodnota však môže byť podstatne vyššia, o čom svedčí prípad, keď istý majiteľ predal jednu z Brunových gitár za štvornásobok uvedenej ceny. To znie síce lákavo, ale pokiaľ by si niekto chcel vyskúšať stavanie nástrojov ako svoje povolanie, nebude mu na to stačiť iba horná fréza a suché drevo. "Kto to myslí naozaj vážne, musí rátať s tým, že z podobného remesla bude veľmi ťažko žiť. Mnohí, ktorí s tým začali, boli už nútení aj prestať, pretože toto zamestnanie sa nedá robiť ináč než naplno a za každú cenu." Ešte že gitary, ktoré sa vyrábajú s chuťou, aj hrajú o poznanie lepšie. Neveríte?
