Cyklus hudobných kliník Music Planet má za sebou tretie pokračovanie. Po majstrovi basgitary Billym Sheehanovi (David Lee Roth, Mr. Big, Niacin...) a legendárnom bubeníkovi japonskej skupiny Cassiopea - Akira Jimbo, zavítal so svojím hudobným workshopom do Bratislavy aj najnahrávanejší bubeník na svete, John JR Robinson.
John JR Robinson sa narodil v americkej Iowe roku 1954. Na klavír začal hrať ako päťročný, za bicie usadol, keď mal osem a "profesionálom" sa stal v desiatich rokoch, keď začal hrať so svojou prvou skupinou. Ako mnohí iní prvoligoví inštrumentalisti sa aj JR vyškolil na Berklee College of Music v Bostone. V jeho hráčskej kariére bol prelomovým rok 1978. Keď počas turné so svojou skupinou vystupoval v jednom jazzovom klube, zhodou okolností sa tam prišli zabaviť aj skupina Rufus a Chaka Khan. Počas tretej sady skladieb už členovia skupiny Rufus sedeli na pódiu s Johnom. Slovo dalo slovo a o niekoľko týždňov sa John presťahoval do L. A., aby odtiaľ, spolu so skupinou Rufus, vyrazil na zvyšnú časť jej svetového turné. Koncom roka 1978 bol JR predstavený Quincymu Jonesovi, ktorý ho zaangažoval do prípravy podkladov pre album Michaela Jacksona, Off the Wall. Od tej doby zaznamenala JRova povesť vyhľadávaného štúdiového sidemana raketový vzostup. Ako bubeník sa podieľal na vzniku takých svetových hitov, akými boli We Are the World, All Night Long od Lionela Richieho, či Express Yourself od Madonny. Pre Michaela Jacksona nahrával JR bicie na albumoch Off the Wall, Bad, Invincible a zúčastnil sa aj na tvorbe práve pripravovaného nového Jackovho CD. Do zoznamu superhitov, na ktorých zaznel zvuk JRových bubnov, iste patria aj skladby Give Me the Night od Georgea Bensona, Rhythm of Your Heart od Roda Stewarta, či cenou Grammy ovenčená skladba Erica Claptona, Change the World.
Originálny zvuk bicích nástrojov si účastníci JR-ovej hudobnej kliniky mohli vychutnať na vlastné uši a oči. A práve Change the World bola jednou zo skladieb, na ktorých John, s pomocou polovičného playbacku, demonštroval svoj štýl. Počas workshopu rozprával o význame pojmu "groove" v hudbe, pričom svoje slová okamžite ilustroval ukážkami groovov v rozličných žánrových variantoch. Zdôraznil, že popri základnej technickej "latine" je najdôležitejším predpokladom pre úspech bubeníka jeho osobný štýl. Túto svoju tézu doložil vtipnou imitáciou automatického bubeníka, ktorú predviedol na svojej poctivej akustickej zostave. JR hral na špičkovej sade bicích nástrojov Yamaha Birch Custom. Počas dielne sa venoval aj otázkam ohľadom svojho nástrojového vybavenia. Zvuk brezových korpusov považuje za teplejší, než aký produkuje javor.
Jeho obľúbená kopáková šlapka Yamaha sa vyznačuje pevným prevodom, kde je tradičná reťaz nahradená kĺbovým mechanizmom, vďaka ktorému nemá mechanizmus žiadne oneskorenie pri návrate do pôvodnej polohy. Netradičnou súčasťou zostavy bol tzv. Yamaha Subkick - malý "bubon"/rezonátor umiestnený pred prednú blanu kopáku. JR sa prejavil tiež ako praktický pedagóg, keď na pódium pozval bubeníkov z auditória. Dvom mladým adeptom poskytol, na základe ukážky ich hry, stručnú inštruktáž a iste aj silný zážitok a motiváciu k ďalšiemu hráčskemu vývoju.
Po viac než hodinu trvajúcej hudobnej dielni sa JR a časť publika presunuli do usporiadateľskej predajne hudobných nástrojov Music Planet, kde sa uskutočnila autogramiáda. Na záver zanechal JR svoj podpis aj na bubeníckom stĺpe slávy v priestoroch tejto predajne, kde si ho návštevníci môžu všimnúť hneď nad autogramom Japonca Akira Jimbo. Meno John "JR" Robinson sa radí k tým profesionálom, ktorí síce po väčšinu svojej kreatívnej aktivity zostávajú pre verejnosť skrytí za slávnymi frontmanmi v popredí, no bez podpory osobností, akou je i JR, by ani úspech hviezd nestál na tak pevnom a "groovy" fundamente.
Vy ste predovšetkým štúdiový hudobník. Koľko času trávite v štúdiách?
Približne tak 65 % až 70 %. Záleží to aj od toho, aký je rok a čo práve robím. Výhodou súčasnosti je, že všetci už máme štúdiá aj doma, takže niekedy ani nemusím merať cestu dolu do Hollywoodu. Trávim tak mimo domu o mnoho menej času, než by ináč bolo nutné. Niekedy stačí, keď tam zájdem raz za týždeň.
Kto vás pozýva na sessions. Máte nejakého agenta?
Nemám žiadneho!
Pravdepodobne ste na špici zoznamu...
Som jedným z tých, ktorým sa nedarí zle. Agenta som mal v dobách, keď som bol členom skupiny. V zásade ale všetko záleží od reputácie. Keď sa raz objavíte na niečiej platni, je veľmi pravdepodobné, že niekto ďalší, kto práve potrebuje bubeníka, povie: Hej! Zožeňte mi toho chlapíka, čo hral na tomto CD!
Ako ste dosiahli svoju reputáciu?
Vždy som veril, že sa mi oplatí, ak sa budem snažiť o maximálnu profesionalitu. Začal som veľmi mladý a prakticky okamžite som začal spolupracovať s nahrávacími štúdiami a na rôznych skladbách som si vypracoval vlastný štýl.
Ako by ste charakterizovali váš vlastný štýl?
Tak trochu ako "groove machine". Z pohľadu žánrového označenia by to mohol byť jazz s rockovými základmi. Vyrastal som na rock'n' rolle, až potom som začal počúvať jazz - bigbandy, swing, Buddyho Richa - a zaujímať sa konceptom hrania s dychovou sekciou. Neskôr som si osvojil aj koncepciu hry na bicie v štýle hudby Milesa Davisa. Možno je to jazz s rockovými základmi, možno všetko dohromady.
Viete si predstaviť, že by ste v jednej skupine strávili toľko času, ako napríklad Charlie Watts v Rolling Stones?
Nie, ale to preto, že moja situácia je celkom iná než jeho. Charlie je neuveriteľný bubeník. Nie je to žiaden veľký technik, ale má svoj štýl! Nikto nehrá ako Charlie Watts a nikto tak ani hrať nebude. Niekto by mu mohol vyčítať, že nedokáže to, čo Dennis Chambers, ale on nemusí nič dokazovať, pretože on hrá ako Charlie Watts. A keby ste ho odlúčili od Rolling Stones, už by to ani neboli oni. Keby som však u Rolling Stones bubnoval ja, znamenalo by to venovať sa iba určitému druhu hudby. Ja mám však ako bubeník neustále potrebu odskakovať k nejakému inému žánru. Keď dnes nahrávam filmovú hudbu, viem, že zajtra budem mať kšeft ako člen jazzového tria kdesi v NYC, a potom sa zase vrhnem do práce na niečiom funkovom albume. Zmena je pre mňa zdrojom energie.
Kto sú vaši obľúbení bubeníci a basgitaristi?
Z rockových bubeníkov je mojím favoritom John Bonham a spomedzi viacerých obľúbených jazzmanov sú to hlavne Tonny Williams a Stevie Gadd. Ľutujem, že už si nebudem môcť zahrať s takým hráčom na basgitaru, ako bol Jaco Pastorious, zato si vždy pokladám za česť, keď hrávam s muzikantmi ako Niels Tugenhouse/Tubenhouse alebo Nathan East. Vážim si aj keď so mnou hrá Abraham Laborias Singer, Lee Sklar, Teddy Washington, alebo keď nahrávam so Stanleym Clarkom. Ale páčia sa mi hlavne "time players" ako Niels a Nathan.
Kto z týchto hráčov, podľa vás, dokáže potiahnuť rytmiku ako leader?
Povedal by som že Niels. Aj keď väčšinou rytmickú sekciu vedú bubeníci, hráč na bicie musí byť s basgitaristom takmer ako v "manželskom" zväzku. Nemôžu sa navzájom premáhať. Keď sa aj niekedy s bubeníkom pobijem, tak nie rytmicky.
Teraz máte 48 rokov, vekom aj hrou predstavujete skôr strednú generáciu. Ako sa, podľa vás, zmenil spôsob súčasného bubnovania?
Pribudlo mnoho technicky nadaných mladých hráčov, ktorí hrajú veľmi rýchlo, ale v ich hudbe necítiť groove. Môžete hrať rýchlo, ale ak to nedáva zmysel, čo je na tom dobrého? Bubeníci by nemali byť ako cirkusové zvieratá, aj keď sa mi zdá, že súčasné bubnovanie kladie na hráčov nové nároky. Je dobré, keď viete aj produkovať a ste schopní porozumieť pravidlám biznisu. Hodí sa tiež, keď sa o seba viete postarať aj ako zvukový technik. Vysporiadať sa s tým všetkým a byť v prvom rade dobrým bubeníkom nie je vôbec jednoduché.
Ako vnímate neobvyklé fúzie medzi žánrami, napríklad medzi jazzom a technom.
Akceptujem to, ale myslím si, že viac než hudbe samotnej to pomáha skôr tanečným klubom. V dôsledku tohto trendu sa vytrácajú také základné elementy ako melódie a harmónie. Keď sa tvorcovia príliš zamerajú na zliepanie hudby z rôznych slučiek, to čo vzniká, už nie sú pesničky. Z môjho pohľadu je najdôležitejšie, aby na konci akéhokoľvek procesu komponovania bola pieseň. Za posledných desať rokov som až tak veľa skutočných pesničiek nepočul.
Veríte teda v silu pesničky.
Verím pesničke, keď má melódiu a som presvedčený, že pre dôveryhodnosť speváka je veľmi dôležitý aj text.
Počas workshopu sme mohli počuť ukážku z vášho CD, kde bol použitý aj rap. Jeho funkcia v hudbe je viac rytmická, alebo ide o obsah?
To rapoval môj prostredný syn Chris. Pesnička sa volá These Eyes a význam jej textu je veľmi temný aj keď téma je klasická, o rozchode dvoch ľudí a kontraverznosti toho, čo cítia.
Keď nahrávate ako niečí sideman, dostávate svoje party napísané, alebo máte voľný priestor pre improvizáciu?
Tak aj tak, ale najčastejšie, keď prídem do štúdia, je schéma skladby už pripravená. Dobrým príkladom skladby, kde som dostal absolútnu voľnosť, bola pieseň Erica Claptona Change the World. Pri nahrávaní bol producent Baby Face a gitarista Dean Parks. Päť hodín sme na tom pracovali iba my traja. Aby som mal to správne tempo, dostal som do odposluchu klik a kompletné bicie som nahral iba so sprievodom gitary. Žiadne noty neboli ani pri nahrávaní skladieb Californian Girls a Just a Gigolo, ktoré potom naspieval David Lee Roth. Keď ale nahrávam pre ľudí ako Quincy Jones alebo Barbara Streisand, bicie sú už rozpísané do partov. Skôr než sa začne nahrávať, počúvame s producentom demo a v tejto fáze ešte navrhujem prípadné zmeny. Pridávam málokedy, častejšie navrhujem vypúšťať nadbytočné výplne a snažím sa hlavne, aby skladba, keď to potrebuje, dostala groovy ťah, respektíve, aby sa bicie nebili s vokálom. Niekedy navrhnem vypustiť bicie úplne. Niekedy je účinnejšie ticho, inokedy perkusie, prípadne ako nástroj používam svoje telo. Niekedy okolo roku 1984 som nahrával v New Yorku s Paulom Simonom. Všetko, čo vtedy odo mňa chcel, bolo iba, aby som sa plieskal dlaňou po stehne.
Okrem toho, že nahrávate pre iných, píšete a nahrávate svoju hudbu aj vy sám. Aká je?
Je založená na klávesoch, pretože na klavír som hral ešte pred tým, než som sa stal bubeníkom. Nehrám síce bohvieako, ale mám dobré rytmické cítenie a viem vystavať zaujímavú harmonickú štruktúru. Snažím sa budovať aj svoj pianistický štýl, ale vôbec to nie je jednoduché. Svoje hudobné uvažovanie a nápady odvíjam práve od klávesnice. Mám veľa spoluautorstiev na cudzích skladbách, ale odkedy som v L. A. (1978) a nahrávam hudbu pre iných, nemal som veľa času seriózne sa zaoberať vlastnou tvorbou. Až teraz, pri príprave svojho vlastného CD, si uvedomujem, že to pre mňa znamená viac než len hobby. Jeden slávny skladateľ mi raz povedal: "Keď raz začneš písať, musíš písať každý deň." Píšem tak často, ako sa len dá, ukladám si nápady do počítača a vždy, keď niečo rozrobím, snažím sa to dotiahnuť až do konca, hoci aj s chybami.
Na ktorú pesničku si spomeniete, keď potrebujete ako bubeník inšpiráciu?
Vráťme sa späť k Beatles a spomeňme si, ako hral Ringo v skladbe Come Together. Je to úžasný muzikantský part, ktorý navyše aj výborne znie. Keď si predstavíte ten známy basgitarový riff ako sa dopĺňa s Ringovými triolami na tomoch, a nad tým ide melódia, ktorá vôbec nemá ďaleko od funky, behá vám mráz po chrbte aj bez toho, aby ste to celé museli počuť. A aké je to jednoduché! Pritom všetko, čo Ringo urobil, je len to, že použil svoj vlastný štýl tak, aby poslúžil nahrávke. Zdá sa to byť možno elementárne, ale nie je.
