Palo Chodelka, ročník 1967, sa narodil v Hodoníne a v súčasnosti žije v Žiline.
Je to vyspelý muzikant, gitarista, autor ôsmich vlastných CD, a na ďalších spolupracoval. Vydal gitarovú školu pre pokročilých, ktorá je orientovaná smerom ku modernej rockovej gitare. Ako prvý takýto projekt, bola pravidelne vysielaná aj v Slovenskej televízii. Teraz mu vychádza táto škola na multimediálnom CD. Patrí v súčasnosti medzi najlepších slovenských gitaristov, jeho hra je štýlovo čistá, precízna a pritom technický náročná. Začiatkom deväťdesiatich rokov spolupracoval s kapelou Citron a neskôr sa začal naplno venovať inštrumentálnej tvorbe. Jeho tvorba a aj spomínaná gitarová škola budú určite zdrojom inšpirácie pre mladých gitaristov.
Ako si sa dostal k hraniu na gitare?
K tomu ozajstnému rockovému hraniu som sa dostal v štrnástich rokoch, kedy som si za brigádnicky zarobené peniaze kúpil prvú elektrickú gitaru. Začal som usilovne cvičiť a sťahovať prvé skladby a sóla. Pamätám sa, že v pätnástich rokoch bol pre mňa obrovský šok, keď som počul LP skupiny Tygers of Pan Tang - Hellbound, kde v prvej skladbe gitarista John Sykes odpálil na tú dobu neuveriteľné sólo. To bol u mňa zlomový moment. Vtedy som si povedal, že aspoň takto musím raz hrať aj ja. No a začal som cvičiť ozaj naplno.
Tvoje prvé nástroje a aparatúry?
Moja prvá gitara bola Jolana Iris a k tomu elektrónkový zosilňovač Tesla Mono 70 a reprobedňa Delicia. Vyskúšal som vtedy viacero československých gitár a neskôr sme spolu s mojím starým otcom, ktorý bol stolár, vyrobili dve gitary Flying V. Na jednej z nich bol dokonca osadený Floyd Rose, čo bola v tých časoch úplná novinka. Výsledok bol prekvapujúco slušný! Véčko bolo vtedy pre mňa "kultovou" záležitosťou. Od týchto čias mladosti som samozrejme vystriedal a vyskúšal množstvo rôznych gitár.
Hudobné vzdelanie?
Navštevoval som sedem rokov ĽŠU hru na klavír a hru na klasickú gitaru. V štrnástich rokoch som mal už elektrickú gitaru a tým bolo všetko jasné. Rozhodol som sa, že budem pokračovať sám.
Obľúbení gitaristi a kapely, prípadne vzory?
To by bolo na dlhé rozpisovanie. Tých vzorov som mal viac. Začalo to najskôr klasickými hardrockovými kapelami Led Zeppelin, Deep Purple, Black Sabbath. Neskôr sa to rôzne menilo podľa toho, v akom som bol veku. Čo sa gitaristov týka, išlo to od Johna Sykesa, cez Eddieho Van Halena, Akiru Takasakiho, Yngwieho Malmsteena až po Paula Gilberta. Ak to mám však s odstupom času zrekapitulovať, mojím najobľúbenejším gitaristom je Steve Morse. Nielen kvôli jeho hre, ktorá je plná neuveriteľného feelingu, ale aj kvôli jeho kompozičným schopnostiam. Mám rád aj Steva Vaia a jeho moderné poňatie gitarovej hry a samozrejme Steva Stevensa, ktorého silnou stránkou je aj akustická gitara. Z kapiel najradšej počúvam Dream Theater, Liquid Tension Experiment, Black Light Syndrome, zo starších Rush, Yes, Kansas... Ale celkom rád si vypočujem aj kapely Korn, Nevermore a Pantera.
Každý má svoj vlastný prístup k nácviku, ako si šiel na to ty?
Počúval som strašne veľa muziky a samozrejme som s ňou aj hral. Pamätám sa, ako som v svojich začiatkoch kopčil gitarové sóla. Mal som doma starý gramofón, na ktorom bola aj rýchlosť 16, a tak som si nahrávky na platniach mohol spomaľovať. Znelo to síce ako zbor znudených medveďov, ale pri troche snahy sa z toho dalo odpočúvať, čo vlastne gitara hrá. Potom sólo nacvičiť a došolíchať ho v normálnej rýchlosti. Vždy som sa tešil z toho, keď sa to čo najviac podobalo na originál. Postupne som si však vytváral vlastný spôsob hry a svoj štýl prejavu a zvuku. Ono to vlastne postupne prišlo samo, akoby súčasť prirodzeného vývoja.
Koľko času denne si venoval nácviku na začiatku a dnes?
V mladosti som cvičieval tak štyri hodiny denne a okrem toho sme s kapelou každý deň hrali a jamovali. Dnes je to trochu iné. Aj keď mám gitaru pri komponovaní v ruke celý deň, je to iné ako hodina intenzívneho cvičenia. Denne ale cvičím zhruba hodinu na elektrickej gitare, polhodinku na akustike a snažím sa aj v tejto dobe stále zlepšovať a zdokonaľovať.
Na akých nástrojoch a aparatúrach v súčasnosti hrávaš, spomeň aj efekty, krabičky a pod?
Za tie roky mi prešlo rukami už dosť gitár a vo svojej zbierke mám viacero nástrojov. Najviac ale používam elektrické gitary UPG - Urban Professional Guitars, ktoré mám vyrobené presne "na mieru" a ktoré plne uspokojujú všetky moje nároky. Sú osadené snímačmi Kent Armstrong a hardwarom Gotoh. Na clean zvuky mám piezoelektrickú gitaru a používam aj sedemstrunovú gitaru, taktiež značky UPG. Z efektov je to ultraharmonizer Eventide H3000 D/SE a processor Lexicon PCM 80. Ďalej používam staršie elektrónkové predzosilňovače Mesa/Boogie - Studio Preamp. Mám dva kusy, jeden z roku 1991 a druhý z roku 1989, ktorý hrá výnimočne dobre. K tomu samozrejme elektrónkový stereo koncák Hunter Dynamic a reproboxy s reproduktormi Celestion. Okrem toho mám aj legendárny Marshall - Chuck Berry model a tranzistorový stereo aparát Gallien-Krueger.
Aké struny používaš, značka, hrúbka, prípadne v akej kombinácii?
Kedysi som používal struny GHS a určitý čas som kvôli mojej razantnej hre používal miesto tenkého éčka strunu h. Takže som mal jedenástku aj éčko aj háčko. Dnes hrávam na strunách Ernie Ball - Hybrid Slinky, teda hrúbky 9, 11, 16, 26, 36 a 46 a na sedemstrunovej gitare spodné háčko 56.
Kde všade si hral, v zahraničí, doma, na význačnejších podujatiach?
Okrem Slovenska som vystupoval aj v Čechách, Poľsku, Rakúsku a Francúzsku, v kluboch aj na veľkých festivaloch. Z tých ojedinelých koncertov stojí za zmienku Concert for 2001 klávesistu Boba Kantora, kde okrem rockovej formácie (gitara, klávesy, basa a bicie) účinkoval aj Štátny komorný orchester Žilina a spevácky zbor Cantica Collegium Musicum, takže na pódiu bolo viac ako sedemdesiat účinkujúcich a celé vystúpenie dirigoval Leoš Svárovský. Jednalo sa o zaujímavé spojenie rockovej a vážnej hudby, ktoré bolo doplnené videoprojekciami.
Ktorého českého a slovenského gitaristu, kapelu máš v obľube?
V mladosti som zo slovenských gitaristov najviac počúval Fera Grigláka a Fermátu. Mal som dokonca jeho plagát nalepený nad posteľou. Z českých kapiel sa mi najviac páčil Pražský výběr. V období heavymetalovej éry som samozrejme počúval Citron a nikdy by ma nenapadlo, že raz budem v tejto kapele hrať. V súčasnosti už "československú" muziku veľmi nepočúvam. No myslím si, že momentálne patrí na Slovensku medzi najlepších gitaristov asi Henry Tóth. Henry si so mnou zahral ako hosť aj na druhom albume Liquidu, kde sme si v jednej skladbe odpálili taký malý gitarový "duel".
Hral si s kapelou Citron, ako si na o obdobie spomínaš?
S kapelou Citron som hral od jesene 1989 až do začiatku roku 1991. Bolo to pre mňa dosť poučné obdobie, pretože som ako amatér vhupol rovnými nohami do zabehnutej profi kapely. Bol som vlastne jediný Slovák v českej kapele. Jazdili sme po koncertoch asi s najväčším aparátom a svetelným parkom, aký vtedy v Československu existoval. Navyše bola okolo všetkého perfektná a profesionálna organizácia. Užil som si aj veľa srandy, takže na toto obdobie spomínam rád.
Čo nasledovalo potom?
V ďalšom období sme založili kapelu Dr. Bier. Kapela fungovala asi tri roky a vystriedalo sa v nej viacero spevákov. Spočiatku to vyzeralo celkom sľubne, no po troch rokoch sme to zabalili. Chcel som hrať hudbu na kvalitatívne vyššej úrovni. Cítil som, že je najvyšší čas, aby som postavil svoju kapelu, v ktorej sa budem môcť naplno realizovať, pohrať sa s gitarovými riffmi, feelingovými melódiami, ale aj arpeggiovými, hammeringovými a šialene rýchlymi sólovými pasážami.
A tak sme v roku 1994 spolu s bassgitaristom Tomášom Mastišom a bubeníkom Ďusom Petrusom založili skupinu Liquid Boogie Roll a rozhodli sa venovať iba inštrumentálnej muzike. Začali sme teda hrať poctivý gitarový rock. Za ten čas sme s kapelou vydali tri albumy a ja som natočil ešte niekoľko sólových projektov.
Prečo je podľa teba gitara tak obľúbený nástroj? Je tu veľa dobrých gitaristov, ale málo bubeníkov, basistov, v čom to podľa teba je?
Myslím si, že prvý impulz prichádza v tom pubertálnom veku, kedy je snom asi každého chalana stať sa gitaristom. Nie každému sa to splní, ale myslím si, že väčšina o tom aspoň sníva. To je ten vek, kedy mnohí siahnu prvýkrát po gitare, a pokiaľ majú talent, tak je už len malý krôčik k tomu, aby si zaobstarali elektrickú gitaru a začali sa tomu venovať vážnejšie. V tomto smere bude asi gitara vždy tým atraktívnejším nástrojom oproti bicím a base.
Máš vysnívanú gitaru, aparatúru, efekt, ktorý by si chcel vlastniť?
Vysnívanú gitaru nemám, ale teším sa na novú gitaru UPG, ktorú pre mňa v tomto čase vyrába Bruno Urban. Bude sa jednať o luxusné prevedenie šesťstrunovej gitary s pákou a alnico snímačmi.
Čo ty na to, že sa v rádiách vysiela tak málo inštrumentálnej muziky, ako tomu pomôcť, aby sa to zmenilo?
To už je údel inštrumentálnej muziky. Je vo veľkej nevýhode oproti komerčným spievaným veciam. U nás je navyše drvivá väčšina rádií zameraná hlavne na tie najširšie masy. Poznám viacero slušných muzikantov, ktorí práve kvôli tomuto začali hrať plytké p... Ja som, našťastie, nikdy nepodľahol týmto vplyvom a snažil som sa hrať hudbu na vyššej úrovni aj za tú cenu, že nebude až tak mediálne známa.
Čo ti hudba v živote dala a naopak vzala?
Muzika je pre mňa na jednej strane povolaním a na druhej strane celoživotnou záľubou. Je to podľa mňa to najideálnejšie spojenie, aké si môže hudobník priať. Samozrejme si pamätám aj na ťažšie obdobia, hlavne v začiatkoch, ale pokiaľ ich človek dokáže prekonať, pozitívny výsledok sa skôr, či neskôr dostaví.
Vydal si gitarovú školu, ako vznikla táto myšlienka?
Už dávnejšie som si zostavil vlastnú metodiku výuky a v druhej polovici 90. rokov som začal organizovať workshopy pre mladých pokročilých gitaristov. V marci 1999 som natočil svoju 15dielnu televíznu reláciu Gitarová škola, ktorá bola odvysielaná v Slovenskej televízii. Pretože sa táto relácia stretla s veľmi priaznivým ohlasom u širokej diváckej verejnosti, rozhodol som sa zrealizovať nový multimediálny projekt Rocková gitarová škola.
Pre koho je táto škola určená?
Je určená hlavne pre pokročilých rockových gitaristov a jej cieľom je predstaviť všetky gitarové techniky, ktoré sa v modernej rockovej hre používajú. CD ROM obsahuje hudobné videoukážky, základné spôsoby hry a celú škálu gitarových cvičení. Cvičenia sú odprezentované vo viacerých tempách a okrem obrazového prevedenia sú znázornené aj notovými a tabulátorovými zápismi. Okrem toho sú tu dopodrobna rozobraté gitarové sóla, v ktorých sú uvedené cvičenia aplikované. Samozrejme je na každom gitaristovi, aby potom vložil do hry niečo zo seba, no predpokladám, že táto škola je aj v tomto smere dostatočne inšpirujúca. Zatiaľ vyšla prvá časť tohoto projektu, ale chystáme aj ďalšie dve časti.
Čo ťa čaká v bližšej a vo vzdialenejšej budúcnosti? Aké máš plány?
V najbližšej dobe chystáme s kapelou Liquid Boogie Roll najnovší album. Budeme ho nahrávať v novom zložení s klávesistom Ľubošom Tomaščikom, basistom Robom Trunkvalterom a bubeníkom Janom Huljakom. Bude ešte o niečo razantnejší ako predošlé albumy a okrem klasického "šťavnatého" gitarového nárezu sa na ňom objavia aj voľnejšie akustické pasáže a množstvo moderných samplov. S touto partiou hudobníkov si perfektne rozumieme a muzika šlape tak, ako má. Chystáme po dlhej dobe aj spievaný projekt Stage five, so spevákom Danom Frimlom. Bude sa jednať o taký zdravý rockový bigbeat.
Ako sa ti pozdáva časopis typu Muzikusu, čítaš ho?
Muzikus je najkvalitnejší časopis svojho druhu na českom a slovenskom trhu. Čítam ho už viac ako desať rokov a musím konštatovať, že za ten čas veľmi stúpla jeho úroveň, nielen po obsahovej, ale aj po grafickej stránke. Len tak ďalej!
