Miloš Klas sa narodil roku 1967 v Považskej Bystrici, v súčasnosti žije a pracuje v bratislavskej Dúbravke. Venuje sa stavbe a opravám elektrických a semiakustických gitár, basgitár, ale aj akustických nástrojov, ku ktorým, popri rôznych typoch sláčikových nástrojov a klasických gitár, radí ako kráľovskú disciplínu aj jazzové gitary s masívnou klenutou rezonančnou doskou.
Anabáza
Klas kedysi študoval hru na violončelo s úmyslom pokračovať na konzervatóriu. Keď tento zámer nevyšiel, nastúpil na automobilovú priemyslovku. Pokusmi o výrobu rôznych nástrojov sa zaoberal od 15 rokov. Kvôli materiálom a súčiastkam pravidelne cestoval do Cremony (Luby u Chebu). Tu sa dostal do kontaktu s riaditeľom miestnej husliarskej školy, ktorý mu ponúkol možnosť diaľkového štúdia tohto oboru. Podpory na tejto ceste sa mu dostalo aj od profesora jeho priateľky, neskoršie manželky, ktorá v tom čase študovala VŠMU a hrávala na husle v Slovenskej filharmónii. Predstavitelia husliarskeho remesla v Bratislave pomaly vymierali, a preto sa jeho rozhodnutie javilo ako logická cesta, vďaka ktorej získa i výučný list, potrebný na profesionálne vykonávanie remesla. Ako sa neskôr ukázalo, išlo o správny krok, ktorý nikdy neoľutoval, pretože štúdium mu otvorilo iné obzory pri pohľade na drevo, najmä po jeho akustickej stránke.
"Veľa výrobcov je presvedčených, že keď majú dobrý, starý a suchý materiál, je to základ cesty k úspechu. U mňa sú tieto faktory až na druhom - treťom mieste v poradí a na prvom je akustická merná hmotnosť materiálu. Tu sa ukáže, či má vôbec zmysel z tohto materiálu niečo robiť."
Drevo
Náročnosť jemného opracovania dreva pri výrobe huslí možno ilustrovať faktom, že odchýlky sa uvádzajú v gramoch. Zo surovej hmotnosti smrekovej rezonančnej dosky približného/hrubého tvaru (s prierezom na výšku klenby, cca 16-17 mm), je potrebné dostať sa po opracovaní na predpísaných 63,5 do 78 gramov hmotnosti. Vtedy, v tolerancii tohto váhového rozmedzia, by sa tón dreva mal pohybovať kdesi okolo malého d1 alebo e1 u spodnej dosky. Sleduje sa i prvotný tón hrubej dosky pred opracovaním, ktorý by mal mať odozvu primerane vyššiu. Odozva u kvalitného materiálu sa musí pohybovať v tónovom rozmedzí, z ktorého klesne na tú správnu hodnotu po opracovaní. Tento princíp funguje, podľa skúseností Miloša Klasa, rovnako aj pri výbere materiálu a pri stavbe iných nástrojov než huslí. Pri jazzových gitarách s masívnou klenutou rezonančnou doskou používa Klas i ďalšie konštrukčné princípy, s ktorými sa zoznámil pri stavbe sláčikových nástrojov: "Nepoužívam takzvané krížové rebrovanie, ale jeden basový trámec a dušu, rovnako ako u huslí. Oproti klasickej stavbe jazzových gitár to má najmä tú výhodu, že na rozdiel od definitívnej zvukovej podoby smrekovej dosky s krížovým rebrovaním, možno pomocou duše nastaviť zvuk podľa želania hráča. Niekto ho má rád guľatejší, iný zas ostrejší alebo zamatovejší..., napríklad keď sa podporia nižšie frekvencie, pôsobí zvuk silnejším dojmom atď. Aj rádovo milimetrové posuny duše dokážu urobiť veľký zvukový efekt.
Vrchná doska je vypracovaná ako membrána reproduktora, v strede je hrubšia a ku krajom sa stenčuje. V strede je jej klenba tvrdá, aby udržala tlak strún a na okrajoch musí byť schopná pracovať."
Tolerancia vo váhe vypracovaných dosiek umožňuje narábať s jedným druhom materiálu (napr. smrekové drevo) rozdielnej mernej hmotnosti. V rámci rozmedzia 15 gramov sa môže odozva vypracovaného dreva zmeniť až o tri tóny. Preto možno záverečnú fázu vypracovania dosiek prirovnať presnosťou k hodinárskej robote. Pri výrobe nástrojov sa s drevom pracuje s presnosťou na desatinu milimetra, pričom je hrúbku dosky potrebné neustále sledovať pomocou obkročného meradla, aby sa "neprebrala".
Laky
Z hľadiska akustických vlastností nástroja je veľmi dôležitá aj jeho povrchová úprava. Miloš Klas na tento účel nepoužíva polyuretany, polyestery ani rozličné dvojzložkové laky. Pri gitarách preferuje laky na báze nitrocelulózy, kombinované s husliarskymi (rezonančnými) lakmi, čo je vlastne prírodná látka. Lak sa skladá z troch rôznych vrstiev - podkladovej, farebnej a vrchnej. Tieto sa musia navzájom previazať tak, aby vhodne spolupracovali. Základný lak sa má dobre priľnúť, ale nemal by sa do dreva vsiaknuť. Jeho úlohou je oddeliť drevo od ďalších vrstiev. Okrem toho, že lak chráni materiál nástroja pred vlhkosťou, spolu s drevom vytvára aj rezonančnú zložku celku, preto nesmie byť príliš mäkký ani príliš tvrdý. Musí byť dostatočne pružný, aby dokázal rezonovať spoločne s nástrojom. Z elektrických nástrojov sa vlastnosti povrchovej úpravy markantnejšie prejavujú u basgitár. Dôležité je, že prvé, podkladové vrstvy sa nenanášajú striekaním, ale ručne - pomocou špeciálnych štetcov z norkových kožušín, prípadne politúrovaním prostredníctvom zapranej flanelovej alebo bavlnenej handričky. Kvalitne nanesená spodná vrstva pomáha aj optickému zvýrazneniu dreva, ktoré dostáva "hĺbkový" efekt.
Stavanie podľa
zvukovej predlohy
Určitá etapa stavby hudobných nástrojov sa pre Klasa začala, keď dostal požiadavku, aby urobil gitaru podľa nahrávky. Konkrétne sa jednalo o zvuk elektrického nástroja, telecastra, na ktorom hral Ritchie Kotzen. Klas prijal zákazku s riskom, že budúci majiteľ môže posúdiť až hotový nástroj a následne ho prijať, alebo odmietnuť. Odhodlanie podstúpiť tento risk mu dodalo presvedčenie, že s určitými poznatkami o dreve možno ten správny materiál na výrobu konkrétnej gitary posúdiť a vybrať tak, aby sa nástroj charakterom zvuku čo najviac priblížil predlohe. Samozrejme, že na výsledný tón má vplyv aj aparát a použité efekty, spôsob reakcie dreva a jeho vplyv na fundament tónu však možno odhadnúť vopred a vhodnými kombináciami materiálov docieliť, aby suchý tón gitary dodával ďalším komponentom ten správny signál. Keď sa potvrdilo, že kópia Kotzenovho telecastra obsahuje to, čo od nej zákazník očakával, Klas začal dostávať aj ďalšie nahrávky, podľa ktorých chceli iní gitaristi postaviť svoje nástroje. Podľa jeho slov bola aj v ďalších prípadoch úspešnosť v priblížení sa k zvuku predlohy minimálne deväťdesiatpercentná.
Asymetrické husle
Miloš Klas má za sebou 29 opusov klasických (sláčikových) nástrojov, z ktorých tri sú na Slovensku a všetky ostatné v zahraničí. Patria k nim aj takzvané asymetrické husle, ktoré vynašiel pán Rudolf Medler z Ulmu a ich postavenie si objednal práve u Miloša Klasa. Rudolf Medler sa ako prvý huslista orchestra ulmského divadla a neskôr riaditeľ miestnej chirurgickej kliniky zaoberal vývojom asymetrických huslí asi päťdesiat rokov svojho života. Idea vznikla na základe štúdie starých nákresov od Stradivariho, pričom do výsledného tvaru huslí bol zakomponovaný princíp zlatého rezu a znaku rovnosti jing a jang. Takýto nástroj s korpusom pripomínajúcim písmeno S si zachováva charakter huslí, ale ich zvuk sa podstatne mení. Hoci sú na husliach natiahnuté kovové struny, zvukom pripomínajú skôr barokové nástroje. Oproti historickým husliam sú však podstatne hlasnejšie, pri sláčikovej technike nedochádza k "pretlačeniu" a odstraňujú sa neduhy ako škrípanie a pískanie. Nežiaduce zvukové efekty sa pri hre na klasický nástroj musia eliminovať mnohoročným štúdiom hry, špeciálne rutinným zvládnutím náročnej sláčikovej techniky. Hudobníci majú v prípade asymetrických huslí uľahčenú prácu v tom zmysle, že môžu preniesť časť pozornosti, ktorú by museli venovať technike, a zamerať ju o to viac na výraz hry.
Kvantita a ceny
Kedysi postavil Miloš Klas aj 14 nástrojov do roka, v súčasnosti sa viac sústreďuje na zaujímavejšie typy nástrojov, čím sa zmenšila produkcia na cca 7 ročne. Každý kus je pritom originál, prispôsobený individuálnym požiadavkám, a nedá sa porovnať s ničím iným. Cena Klasových nástrojov býva vždy vecou individuálnej dohody, no pre približnú orientáciu možno uviesť, že u elektrických gitár sa pohybuje o 1/5 až 1/4 nižšie, než na našom trhu stojí funkčná obdoba niektorej známej značky. Rozdiel spočíva v tom, že nástroje Miloša Klasa sú, oproti sériovým, postavené z vyberaných ušľachtilých materiálov a s použitím iba kvalitnej, a prevažne aj nadštandardnej výbavy. Cena akustických nástrojov je o niečo vyššia, treba ale zvážiť fakt, že ani pri použití masívnych materiálov väčšinou neprekročí cenu porovnateľných značkových gitár, ktorých rezonančné dosky sú vyhotovené z preglejky.
Model Matúš Jakabčic
Jedným z pravidelných klientov Miloša Klasa je popredný slovenský jazzový hudobník Matúš Jakabčic. Pri stavbe lubového nástroja bola jeho základná požiadavka jazzová gitara z masívnych materiálov (v konečnej podobe: zadná doska - mahagón, luby - palisander, vrchná doska - smrek, krk - mahagón/javor/palisander). Rezonančná doska nie je ničím narušená, pretože plávajúci snímač je upevnený k hmatníku a potenciometer hlasitosti nesie pickguard, ktorý je taktiež z dreva. Výstupný jack je, podobne ako u akustických gitár s piezo snímačmi, integrovaný do zadného upínacieho gombíku. Menzúra sa nachádza na pol ceste medzi štandardmi udávanými značkami Gibson a Fender. K ďalším požiadavkám patrila vyrovnaná hlasitosť všetkých strún, čo možno najmasívnejší zvuk tenkých strún a konkrétna artikulácia basov. Matúš vlastní aj originál Gibson ES 175, pričom jeho preglejkovej vrchnej doske, pri porovnaní s masívnym materiálom, sám pripisuje "pridusenejší zvuk a uniformný charakter". Živšie reakcie smrekovej dosky sa prejavujú akusticky i elektricky, konkrétne napríklad lepšou dynamikou.
K prednostiam individuálnej výroby na objednávku ako bonus patrí aj dlhodobý proces postupného doladenia nástroja, presne podľa potreby a požiadaviek majiteľa. Jakabčic posudzuje kvalitu gitár nielen podľa toho, ako znejú samé o sebe, ale tiež z hľadiska toho, ako dobre zapadnú medzi ostatné nástroje. S tými, ktoré pochádzali od Miloša Klasa, neboli problémy so začlenením v nijakom telese, komorným jazzovým kombom počnúc, symfonickým orchestrom končiac.
Matúš Jakabčic, ako hudobník cestujúci po svete, môže konštatovať, že Klasove nástroje sa u kolegov gitaristov aj v medzinárodnom meradle stretávajú s pozitívnymi reakciami až obdivom. Syndróm dobiehania kapitalizmu v našom podnebí spôsobuje, že poctivá ručná práca je stále viacej hodnotená v zahraničí a pritom všetci, ktorí sú ochotní prekročiť vlastný tieň a dať svoju dôveru kvalitným domácim výrobcom, môžu získať viacej muziky za menej peňazí skôr doma, než od renomovaných svetových značiek. Kto o tom uvažuje, mal by využiť ešte posledné mesiace, pretože je dosť pravdepodobné, že po vstupe do EÚ už tuzemskí majstri nebudú mať pre nás toľko času.
