Je slovenskou jedničkou vo svojom odbore. Podarilo sa mu u nás niečo nevídané: kope svetovú prvú ligu. Hlavne vďaka spolupráci so skvelou pianistkou Hiromi. Členom jej kapely bol v istom čase aj legendárny hráč na basovej gitare Anthony Jackson. V slávnom klube Blue Note hral pre Paula McCartneya a robil prehrávky v dome Stanleyho Clarka.
Keď som s ním začal tento rozhovor, uvažoval som, že do akej miery môžu poznať Martina v Čechách, aké má väzby na tej strane bývalého spoločného štátu. Takže prvá otázka sa núkala sama.
Som tam aktívny už dávnejšie, takú väčšiu šnúru som absolvoval už pred desiatimi rokmi s Jankom Ledeckým. Hral som tam aj zopárkrát s Fermatou, takisto s Prúdmi. S Davidom Kollerom som nahral niekoľko pesničiek na jeho posledný album a dohodli sme sa aj na spoločnom koncertovaní. Mám účinkovať aj na jeho novom sólovom albume.
S Hirami ste nikdy nehrali v Čechách?
Nikdy, ale teraz je požiadavka na máj, uvidíme, čo sa okolo toho udeje. Možno to vyjde.
Koluje legenda o tvojej závislosti, že preto ťa poslali študovať rodičia do Ameriky, aby ťa zachránili pred závislosťou a vlastne odštartovali aj tvoju internacionálnu kariéru.
Nie je to pravda. Tu sa miešajú dve klebety dokopy. Prvýkrát ma zavolal do Ameriky môj strýko, keď som mal sedemnásť rokov. Vtedy som mal naozaj svoje rebelantské aj závislosťské problémy. Bol som tam rok, no veľmi mi to nepomohlo, lebo aj Amerika má svoje nástrahy.
Už vtedy si tam študoval hudbu?
Nie, bol som u rodiny v Denveri, ale už som tam mal možnosť zahrať si s významnými osobnosťami, hlavne z rockového a country-rockového prostredia. A vlastne tento ročný pobyt ma ešte viac podnietil k tomu, aby som sa tam vrátil. Na Berklee som išiel, až keď som mal dvadsaťtri rokov. To som si všetko vybehal sám, rodičia a rodina mi prispeli len finančne. Bol som v Paríži na jednej z prehrávok, ktoré organizovalo Berklee po Európe, tu som získal nejaké štipendium. Poslal som im moju kazetu, aj nato som dostal štipendium. Toto mi pokrylo tak štyridsať percent zo školného, ostatné mi doplatila rodina.
Čo ťa tam lákalo, samotná škola?
Aj to, ale hlavným cieľom bolo dostať sa do Ameriky, zakúsiť väčšie pole pôsobnosti, dostať sa k tomu korytu. Chcel som zažiť na vlastnej koži tú konkurenciu. Najprv som tam išiel na dva semestre a keď sme založili na škole kapelu Waking Vision, tak som tam ostal na tretí a aj na ďalšie. Medzitým som musel aj pracovať, aby som to finančne vykryl.
Zarábal si naň s muzikou?
No, rôzne. Napríklad keď som bol doma, išiel som na turné s I.M.T. Smile. Jedno leto som robil čašníka u strýka v reštaurácii v Denveri. Ďalšie leto som hral tri mesiace na lodi, ktorá premávala v Karibskej oblasti. Pritom ma stále podporovala aj rodina. Počas štúdí som zarábal predávaním v bufete alebo v reštaurácii, úplne normálne, ako každý človek, ktorý potrebuje prežiť.
Dostať sa do Bostonu na Berklee je asi sen každého muzikanta, ktorý berie svoju rolu vážne. Naplnili sa tvoje odborné očakávania na tejto škole?
Až do osemdesiatych rokov bolo meno tej školy spájané výlučne s jazzom. Ale tým, ako sa ten biznis vyvíjal a škola získavala meno, obohacovala sa aj o iné žánre, ako pop, rock a vlastne o všetky vznikajúce žánre. Pritom snažia si uchovať to, čo robí meno tej škole, a to je jazz. Preto udržiavajú kvalitné lektorstvo pre tento žáner a investujú nemalé prostriedky do toho, aby tá dobrá tradícia bola zachovaná. Dnes Berklee je naozaj obrovský biznis, je tam povedzme päťsto bubeníkov, osmsto gitaristov... Čo sa týka učiteľov, sú tam aj vynikajúci profesori, ale veľa je tam aj takých, ktorí nemajú skúsenosti s reálnym hraním. Sú to ľudia, ktorí hneď po vyštudovaní ostali tam učiť a ich prístup je veľmi akademický. Je to veľký kolos, ja tomu hovorím, že je to taký obrovský mech s fazuľou, také koryto, ktoré sa stále natriasa, stále je v pohybe. Tie väčšie fazule sa vždy vyplavia na povrch a tie menšie ostanú dole. Z tých talentovanejších, ktorí ostali na povrchu, sa vytvárajú skupinky ľudí, ktorí potom spolu hrávajú, inšpirujú sa, a práve tí si nachádzajú tých najlepších profesorov na škole, ktorí sa potom im aj venujú. Preto bol dôležitý aj život okolo školy, každý sa snažil nafúknuť, ukázať seba, aby sa dostal do tej kasty elitných hráčov školy. Z tých skúseností som bol možno trochu sklamaný, ale fungovalo to. Dnes s odstupom času, môj pobyt na tej škole vidím tak, že to bolo veľmi podstatné obdobie môjho života a v súčasnosti by som sa na tú školu pokojne vrátil...
Keď si došiel na školu, musel si zmeniť prístup k bicím, napríklad v cvičení? Aké penzum cvičení navrhuješ mladým kolegom bubeníkom?
Na prvom mieste je danosť. Talent sa prejavuje v rôznej miere a v rôznych bubeníckych oblastiach. A potom je tam práca. Niekto má viacej talentu a kašle na robotu, iný má toho talentu menej, ale veľa pracuje. Nedostatok talentu sa dá nahradiť len usilovnou prácou, tá je neuveriteľne podstatná. A tá je u nás zanedbávaná. U nás, keď si niekto myslí, že má trochu talentu, tak sa s tým nechá uniesť a už len hrá. Ale ten nástroj núka strašne veľa...
Ty si koľko presedel pri bubnoch, keď si pracoval naplno?
Ja som bol vždy ten lajdák, ktorý veľa necvičil a v súčasnosti to veľmi cítim. Podľa mňa je ideálne cvičiť denne minimálne tri štyri hodiny. Keď cvičíme viac, je to fantastické, keď cvičíme menej, je to také udržiavanie tlejúceho ohňa, a potom už treba veľa hrať, aby človek napredoval. Ale keď tomu naozaj venujeme tých zopár hodín, tak je to taký základ, aby sme sa dostali do varu, dobre sa rozohriali, aj si pripomenuli veci, ale aj niečo vytvorili, čo nás posúva ďalej.
Je to tak aj u tých žánrov, kde je potrebné menej techniky, skôr viac feelingu a byť mentálne pri tom? Ako pri blues...
Áno, lebo tá technika tiež dotvára tú brilantnosť, krištalickosť a precíznosť toho feelingu. Dostať ten kľud, tú jednoduchosť, ten prehľad, muzikalitu do toho, je tvrdá práca.
Objavuješ sa v rôznych projektoch. Hráš jazzové koncerty a potom si u hip hop alebo u world music. Považuješ sa za „all round“ hráča?
Ja sa považujem za absolútny hybrid... Považujem sa za človeka, ktorý sa nikdy nevedel rozhodnúť pre nejaký štýl, za človeka, ktorý vždy miloval všetky žánre. Mňa vždy oslovovalo všetko, od jazzu po funky, rythm and blues, rock. A vo všetkom som chcel byť dobrý. Do dnešného dňa je to tak a možno práve to mi vytvára môj štýl, lebo všetko hrám tak trošku po svojom. Nejde mi o to, aby som bol len jazzovým bubeníkom, ale aby som do každej muziky dával to, čo je potrebné a zároveň prinášal aj to svoje.
Ako si vybudoval svoju americkú kariéru? Ako si sa dostal k Hiromi?
Celkom jednoducho. Na škole sme založili Waking Vision a na naše koncerty chodila Hiromi, ktorá študovala v tom čase tiež na Berklee. Zavolala ma do svojho projektu a tým, že ona je dnes tak vysoko cenená klaviristka, som sa dostával na festivaloch a na iných gigoch do styku s takými jazzovými osobnosťami, ktorých som dovtedy poznal len z nahrávok.
Robil si prehrávky pre Stanlyho Clarka priamo v jeho dome. K spolupráci ale nedošlo...
Nepovažujem to za neúspech. Boli sme tam dvaja bubeníci, zahrali sme si spolu a on si vybral toho druhého. Ja som pre celú vec mal vtedy dosť málo času. Ale skúsenosti sú skvelé a kontakty ostali.
Ako zvládaš udržiavať si kariéru doma i v Amerike? Tvoje najbližšie plány?
Naozaj fungujem tak v Amerike ako aj doma bez veľkých problémov. Momentálne som viac na Slovensku, lebo som si založil rodinu a máme malé decko, ale ešte tento rok sa presťahujeme do Ameriky. Plánov mám strašne veľa. Môj hlavný džob je Hiromi. Nedávno sme nahrali nové CD, pôjdeme s tým na festivaly a budeme koncertovať aj v Európe. Doma, medzi iným, cez leto by som chcel zrealizovať aj môj prvý vlastný album.
Nestačí, že si aktívny ako muzikant, dal si sa aj na organizovanie.
Vytvorili sme agentúru Q-zone (ako kvalitná zóna) a chcem pri tom využiť moje známosti. Chceme organizovať takzvané One Day Jazz, jednodňové festivaly. Prvý sa koná už 20. mája v Bratislave a hlavnou hviezdou bude John McLaughlin, ktorý príde so zostavou The 4th Dimension. Okrem neho tam bude hrať Kaltenecker trio (H) a Oskar Rózsa Project. Podobné akcie by sme chceli organizovať dvakrát do roka.
Obligátna otázka: na akých nástrojoch hráš?
Som hráč firmy Yamaha, podpísal som kontrakt na dva roky. Mám najvyšší endorsement, čo znamená, že dostávam bubny zadarmo tu v Európe aj v Amerike. Na inej značke nesmiem hrať. Hrávam na bubnoch Maple Custom Absolute v rôznych veľkostiach. Činely používam Zildjian, paličky značky Vater. Nedávno som sa zúčastnil na Musikmesse vo Frankfurte, kde Yamaha organizovala koncert Groove Night. Stretlo sa tu 20 bubeníkov firmy Yamaha z celého sveta. Každý tam hral jednu skladbu so špeciálne vytvorenou All Stars kapelou. Boli tam také mená ako J. R. Robinson, Rick Marotta a Akira Jimbo. Ja som hral skladbu Won’t Get Fooled Again od skupiny The Who, čiže big beat.
Odkaz pre mladých muzikantov?
Venujme sa viac poslaniu, ktoré prináša hudba, ako myšlienkam, ktoré nás odvádzajú od podstaty.
