PRI NÁVŠTEVÁCH DIELNÍ STAVITEĽOV HUDOBNÝCH NÁSTROJOV STREDNEJ GENERÁCIE SA V NEJEDNOM PRÍPADE OTOČILA REČ AJ NA ICH ZAČIATKY SPREVÁDZANÉ NEDOSTATKOM ODBORNÝCH INFORMÁCIÍ, PRACNÝ PROFESIONÁLNY VÝVOJ NAPREDUJÚCI METODOU POKUSOV A OMYLOV A SMIEŠNO-TRPKÉ DOBY, V KTORÝCH SA KRADLI NEDOSTATKOVÉ KRďŽOVÉ SKRUTKY ZO SEDADIEL AUTOBUSOV.
MARTIN KLEMA (23. 10. 1976) REPREZENTUJE MLADÚ, POREVOLUČNÚ GENERÁCIU STAVITEĽOV, KTORď UŽ NA VLASTNEJ KOŽI NESPOZNALI PREKÁŽKY PODOBNÉHO DRUHU. AKO TO VYZERÁ A KAM AŽ TO VEDIE, KEĎ MINULOSŤOU NEZAŤAŽENÝ ČLOVEK POHÁŇANÝ MLADďCKYM SEBAVEDOMďM S MINIMÁLNYM AERODYNAMICKÝM ODPOROM NAPREDUJE PRIAMO ZA SVOJOM CIEĽOM? O TOM SA DÁ PRESVEDČIŤ PRI VIRTUÁLNEJ (WWW.KLEMA.SK), ALEBO AJ OSOBNEJ NÁVŠTEVE DIELNE FIRMY KLEMA V KAMENIČANOCH NEĎALEKO DUBNICE NAD VÁHOM.
História
Pôvodne sa chcel venovať štúdiu hry na gitaru. Keďže sa ale v danom roku na žilinskom konzervatóriu neotváral gitarový ročník, nechal sa zlákať alternatívnou ponukou na štúdium stavby gitár v škole v Luboch u Chebu. V necelých pätnástich rokoch začal navštevovať ročník, ktorý bol orientovaný na ručnú výrobu gitár (nie prípravu pre závod). Študoval pod vedením majstra Pavla Junga - člena Českého kruhu majstrov husliarov a gitarárov. V maturitnom ročníku sa učil všetko, čo je potrebné pre to, "aby z kmeňa stromu vznikla hotová gitara". Oceňuje základy, ktoré mu dala škola, ale zároveň si je vedomý, že vyučované postupy výroby a technológia sa používali už pred sedemdesiatimi rokmi a preto je potrebné v ďalšom remeselnom zdokonaľovaní pokračovať po vlastnej osi. Proces výroby prezentovaný na škole bol, okrem iného, časovo náročný (jedna gitara za tri mesiace) a tým pádom ekonomicky nereálny. Keďže Martin Klema sa venuje výrobe gitár profesionálne a na svojom remesle je aj ekonomicky závislý, musel si postupom času vytvoriť vlastný pracovný systém, pomocou ktorého vyrobí v rovnakom čase viac nástrojov požadovanej kvality.
V svojej dielni pracuje v dvojici s kolegom Braňom Paulenom, ktorý sa špecializuje na výrobu korpusov a opravy. Spolu dokážu vyrobiť mesačne približne päť svojich štandardizovaných nástrojov. (Základné modely gitár sú uvedené na webových stránkach, pričom zákazník má možnosť špecifikovať si aj vlastný nástroj, prípadne skombinovať rôzne komponenty a materiály.) Klema považuje svoju prácu za koníčka, takže dopĺňanie vedomostí považuje skôr za dobrodružstvo než otravnú povinnosť. Množstvo užitočných vedomostí získal vďaka internetu a pravidelne chodí aj na výstavy hudobných nástrojov do Frankfurtu. Všetky nové informácie si dáva do súvislostí aj vďaka tomu, že do svojej obľúbenej problematiky je v myšlienkach ponorený prakticky neustále. Stavbe nástrojov, vrátane doby strávenej na škole, sa venuje desať rokov. Toto obdobie považuje za hľadačské, počas neho prešiel určitým profesionálnym vývojom a vybudoval si vlastné "know how" a technické zázemie. Viaceré jeho hudobné nástroje už v minulosti vynikali svojimi zvukovými parametrami ako projekcia, alebo objemný basový základ. Až dnes však Klema dospel k relatívnej spokojnosti s celkovým remeselným vypracovaním svojich akustických gitár, vrátane zvládnutia technicky náročných detailov.
Súčasnosť
Podstatnú časť jeho produkcie tvoria skôr westernové gitary. Súvisí to jednak s osobným hudobným vkusom, ale najmä s uspokojením existujúcej požiadavky na trhu. Skutočnosť, že k svojej práci pristupuje s láskou, považuje za výhodu, ale zároveň priznáva, že takýto prístup a maximálna osobná investícia sú základným predpokladom, bez ktorého by sa jeho práca ani nedala vykonávať.
Počas desiatich rokov sa u Martina Klemu posilnila schopnosť intuície, vďaka čomu vie dopredu odhadnúť, ktorá z dosiek bude hrať dobre a ktorá nie. Neorientuje sa pritom iba podľa poklepu, ale tiež podľa množstva zdanlivo neužitočných informácií, ktorých význam si, vďaka praxi, nemusí exaktne tlmočiť do "ľudsky zrozumiteľnej reči", ale dostáva sa k nemu podvedome, v skratkovitej forme priamych impulzov. (V týchto intenciách je tu určitá podobnosť s pochodmi zmyslov iných tvorivých ľudí, napríklad vedcov, ktorí už boli počas histórie viackrát celkom nevedecky presvedčení o správnosti svojich teórií, dávno pred tým, než veda exaktne dokázala, že ich bláznivé teórie nestoja na hlinených nohách.) Martin Klema, spolu so svojím spolupracovníkom Braňom Paulenom, postavil už vyše 120 gitár. Každý z nástrojov sa snaží stavať tak, aby bol o krôčik ďalej a každý z nich považuje za výzvu, vďaka ktorej sa môže vysporiadať s neuspokojivými detailmi a lokálnymi problémami. Nepredpokladá, že s nejakou svojou gitarou bude niekedy na sto percent spokojný. Prechod do ďalšej úrovne v svojej profesionálnej dráhe vidí v tom, že ak sa doteraz zaoberal vypracovaním svojich nástrojov po technickej stránke, v súčasnosti sústreďuje pozornosť na podobne detailné zvládnutie ich zvuku a dosiahnutie vyrovnaných pomerov jednotlivých parametrov.
Ekonómia
Obsesiou pre Martina Klemu je vymýšľanie tzv. prípravkov. Pod týmto termínom má na mysli rozličné technické pomôcky uplatňované v rôznych fázach výroby gitár. Veľmi jednoduchý prípravok môže často výrazne pomôcť znížením pracnosti alebo časovej náročnosti zavedeného postupu. Niektoré prípravky si sám zhotovuje, ale množstvo z nich sa dá kúpiť a stačí sa o nich a spôsobe ich využitia iba nejakým spôsobom dozvedieť. Za veľmi inšpiratívny považuje napríklad katalóg Stewart - McDonald's Guitar Shop Supply (www.stewmac.com). Aj vďaka týmto prípravkom môže proces výroby organizovať tak, aby bol zároveň ekonomicky rýchly a kvalitný v svojom výsledku.
Za veľmi komplexnú problematiku pri stavbe akustických nástrojov považuje otázky okolo laku: akým brusivom brúsiť, akými pastami leštiť, koľko vrstiev dať, aby lak nepohltil zvuk, aký druh laku použiť... Je známym faktom, že napríklad polyester sa nanáša aj opracováva veľmi pohodlne, ale jeho zvukové vlastnosti sú akceptovateľné skôr pri lacnejších gitarách pre začiatočníkov. Výroba zvukovo náročnejších nástrojov podľa Klemových predstáv vyžaduje použitie iných lakov, s ktorými však súvisí aj zvýšená komplikovanosť a pracnosť pri ich aplikovaní. V tom prípade je na jednej strane potrebné prekonať technické problémy a riešiť ich tak, aby nepredstavovali zásadnú časovú prekážku a na druhej strane je potrebné zvoliť ten správny lak s akusticky vyhovujúcimi vlastnosťami. V súčasnosti je už na trhu veľké množstvo lakov vhodných na povrchovú úpravu akustických nástrojov, preto je potrebné sa v ich konkrétnych vlastnostiach zorientovať, vyskúšať ich v praxi a zladiť s danosťami ovplyvnenými konkrétnym použitím.
Na internetových stránkach, zmienených v úvode tejto reportáže, si možno doplniť celkové spektrum dojmov. Okrem ukážok z akurátneho prostredia dielne, katalógu nástrojov - vrátane špecifikácií, detailných záberov a rád týkajúcich sa správnej údržby gitár a potrebných kontaktných informácií, sa tu môžeme stretnúť aj s maskotom firmy, ktorým je pes Beny, a spomenuté sú i ostatné radosti, ktoré si Klema, popri výrobe uchu i oku lahodiacich gitár nesúcich jeho meno, stihne ešte dopriať. Jeho záľubou je okrem rodiny ešte ľadový hokej a tenis.
Záverom stručné zhrnutie potrebných ingrediencií: remeselná zručnosť, informácie a schopnosť správne ich skombinovať, technická výbava, posadnutosť pre neustále napredovanie, to všetko zmiešať a variť na prudkom ohni asi desať rokov. Paralelne treba dohliadať aj na ekonómiu výroby a marketing, ktoré na vedľajšom horáku nesmú vychladnúť, ale ani prihorieť.
MARTIN KLEMA O GITARÁCH
Veľké firmy, ako Gibson, Martin alebo Taylor, majú veľké jednoúčelové stroje, ktoré sú schopné pomocou lasera naviesť frézu tak, že bez podielu ľudskej práce vyrobí od A do Z, napríklad celý krk. Nedá sa povedať, že tie nástroje by boli výrazne lepšie, sú hlavne skôr vypracované a výrazný podiel na ich predaji má rozsiahly marketing týchto firiem. Veľkí výrobcovia si môžu dovoliť investovať veľké prostriedky do oblastí, ktoré s kvalitou nástrojov priamo nesúvisia. Reklama potom často vyzerá lákavejšie než nástroje v realite. Na rozdiel od minulosti majú jednotlivé továrenské gitary možno o niečo menšie individuálne čaro. Ručne vyrábané nástroje sa vedľa nich môžu javiť ako obraz pri porovnaní s plagátom. Na pohľad môžu byť obidva krásne, ale fajnšmeker v tom obraze môže nájsť pre seba viac. Drevo bolo vždy len drevo a zvuk gitary je jeho výsledkom. Z ďalších materiálov, ktoré sa podieľajú na stavbe nástroja, vznikli postupne napríklad nové lepidlá. Tie možno nie sú lepšie, ale sú rýchlejšie. Niekto môže z nejakých nostalgických dôvodov pracovať s glejom aj dodnes, pretože ide o prírodný materiál vyrobený z kože a kostí. Jeho používanie je ale veľmi pracné, naviac nepríjemne zapácha, takže väčšina výrobcov používa radšej nové lepidlá. Technológia výroby sa vo všeobecnosti vyvinula skôr so zreteľom na rýchlosť výroby než na kvalitu zvuku. Ďalej sa určite skvalitnili napríklad mechaniky používané na gitarách, ako aj nástroje, pomocou ktorých sa gitary vyrábajú. Zvýšili sa aj nároky na celkovú kvalitu nástroja v štandardnej cene. Ľudia majú viacej informácií. Dobrým príkladom progresu je napríklad materiál na výrobu kobyliek, nultých pražcov a iných súčiastok na kontakt so strunou, tzv. Graph-tech, resp. TusQ, ktorý je podľa môjho názoru lepší než tradičná kosť a všetky ostatné doteraz bežne používané materiály. Zlepšila sa možno i kvalita pražcového drôtu, v súčasnosti sa naň používa tvrdší materiál. Samotné drevo sa nijako nezlepšilo, stále sa používajú tie isté overené druhy, ale niektoré z nich sa dnes už prísnejšie chránia. Exotické drevá, pokiaľ nie sú priamo zakázané, sú aspoň podstatne drahšie než kedysi.
Rozhodujúci podiel na zvuku má rezonančná doska gitary. Jej akustické vlastnosti sú dané jednak kvalitou a druhom dreva, ale tiež aj opracovaním a dodržaním konštrukčných zásad a zvyklostí. Napríklad hrúbka je väčšinou daná kompromisom. Materiál na rezonančnú dosku sa pripravuje s hrúbkou 0,5 cm, v neopracovanej podobe sa zlepí, aby sa dosiahla želaná šírka dosky a následne sa stenčuje. Častým názorom je, že čím je doska tenšia, tým lepšie rezonuje. Na tejto téze má postavenú svoju filozofiu výroby napríklad aj renomovaná firma Breedlove. Ja si však myslím, že rozhodujúca je skôr kvalita dreva. Ďalej má pri akustických gitarách na kvalitu zvuku vplyv aj často nedoceňovaný materiál zadnej dosky. Som presvedčený, že celomasívna gitara hrá lepšie než polomasív, teda gitara s masívnou rezonančnou doskou, ale s preglejkovými lubmi a zadnou doskou. Ďalej má vplyv použitý lak a jeho množstvo. Polyesterový lak sa veľmi pohodlne aplikuje a dobre sa aj leští, ale u akustických gitár zabíja ich zvuk. Na druhej strane sú laky ako nitrocelulózový, polyuretánový, kyselinou tvrdnúci alebo šelak, ktoré síce neničia zvuk gitary, ale ťažko sa s nimi pracuje. Najhoršie sa robí s politúrou, ktorá sa nanáša tampónom a dlho schne - asi mesiac. S polyestrom je celá technológia hotová za jeden deň. Na zvuk vplýva aj rebrovanie. Bežne sa používa systém rebrovania, ktoré bolo vyvinuté už kedysi dávno na gitarách Martin. Nie každý výrobca dbá na to, aby letokruhy na rebrách mali ten správny priebeh. Na rebrá by sa mal použiť drevený polotovar s radiálnym rezom. Keby sa použilo rebro s letokruhmi v tangenciálnom smere, nemalo by žiadnu pevnosť a bolo by pre dosku iba zbytočnou záťažou.
