Veľa gitaristov považuje za svoje vzory také notoricky známe legendy ako Hendrix, Townshend, Page, alebo uznáva štýlotvorné kapely ako Ramones či Nirvana. Málokto si ale uvedomuje, že spolu s ich hudbou nasáva aj odkaz, ktorý tu po sebe zanechal útly chlapík s veľkou dušou ukrytou pod zovňajškom rokmi ošľahaného rockera.
Link Wray pripisoval časť svojej spirituálnej výbavy na konto indiánskej krvi, ktorá v ňom kolovala po jeho matke. Divokosť v duši a nezávislosť na rokoch prezrádzal už jeho cool vzhľad, na ktorom si potrpel aj na staré kolená. Čierna kožená bunda, tmavé okuliare a vlasy do pol pása boli jeho poznávacím znamením. Frajerskí, zlí chlapci, témy zo života gamblerov a nočných dravcov boli súčasťou leitmotívu, okolo ktorého sa točili témy jeho skladieb. Mnohé naznačovali už názvy ako Rumble, Jack the Ripper, Big City After Dark, Batman Theme atď. Tomu zodpovedal aj pomerne drsný štýl, ktorý Link Wray preferoval v svojej hre i zvuku.
Oproti gitaristom ako Dick Dale alebo Danny Gatton pôsobí Wrayova technika dosť neohrabane. Na vyjadrenie používal maximálne jednoduché prostriedky. Nebol uhladený a elegantný ako Shadows alebo Chata Atkins. Jeho frázy boli občas nedotiahnuté, o akademickej čistote zvuku ani nehovoriac. Wray nevsádzal ani na melodičnosť, ako jeho kolegovia Duanne Eddy a The Ventures. Vyjadroval sa skôr vo frázach a riffoch, ale jeho hudbu netvorila iba gitara. Výrazný podiel mala rytmická sekcia, ktorú však svojím spôsobom riadil sám. Nevedno, či spoluhráčov podrobnejšie inštruoval, alebo ich iba inšpiroval svojím dravým prístupom. Pravdepodobne z každého trochu. Každopádne, jeho rytmika bola v protiklade k tomu, ako neosobne, takmer automaticky a nemenne zneli beglajty basy a bicích doprevádzajúce niektorých neskorších shrederských virtuózov. Aj Wrayove inštrumentálky boli často postavené na rytmických a harmonických schémach, nechýbala im však komunikácia s frázami Linkovej gitary, či skôr s neviditeľnou osou celej skladby, ktorú dokázal navodiť a okolo ktorej sa potom všetci podvedome pohybovali.
Rumble
Link Wray spolu so súrodencami už v štyridsiatych rokoch doprevádzal rôzne kovbojské spevácke hviezdy ako Lash LaRue, Wild Bill Elliot a Sunset Carson, ale jeho vlastná hudobná kariéra dostala odpich roku 1958. Práve vtedy sa stala hitom inštrumentálka Rumble. Skladba postavená na sugestívnej atmosfére úvodných dvoch akordov vznikla iba tri mesiace potom, ako Linkovi kvôli tuberkulóze odobrali polovicu pľúc a on nejaký čas nemohol spievať. Základná téma sa zrodila pri vystúpení na akejsi akcii slávneho DJ Milta Granta v americkom Fredericksburgu. Keď Mild požiadal kapelu, aby zahrali stroll, Link ani netušil, čo to je. Jeho brat Doug ale poznal základný rytmus pre tento americký skupinový tanec a povedal Linkovi, aby jednoducho začal hrať, čo ho práve napadne. To, čo zaznelo, inšpirovalo ďalšieho Linkovho brata, aby sa chopil speváckeho mikrofónu a priložil ho k reproduktoru gitarového zosilňovača. V tej dobe sa ešte ozvučenie aparatúry cez PA nepoužívalo, a tak poddimenzované spevové reproduktory začali skresľovať.
Keď Milt Grant videl, akú hystériu to vyvolalo u ľudí, obstaral Wrayovi nahrávacie session. Nebolo to regulárne hudobné štúdio, ale miestnosť určená pre záznamy politických príhovorov. Tamojší zvukový technik nahrával hudbu po prvýkrát v živote. Na zvuku nahrávky sa podpísal tým, že mikrofón ku kopáku umiestnil zozadu, zo strany bubeníka. Kontrabasista Shorty Horton mal zase mikrofón strčený do diery, ktorá na jeho nástroji vznikla pri bitke v bare. Sám Link mal pri nahrávaní pocit, že jeho zosilňovač znie príliš čisto. Pôvodnej atmosfére skladby chýbalo skreslenie z PA, ktoré sa Link rozhodol kompenzovať tým, že ceruzkou poprepichoval membrány dvoch desaťpalcových reproduktorov. Pätnásťpalcový reproduktor zostal nedeflorovaný. Po prvom pokuse pridali basový bubon a na tretíkrát už nebolo čo riešiť. Skladba vznikla za 57 $ a predalo sa s ňou približne 4,5 miliónov nosičov.
Zosilňovače a efekty
Link spočiatku používal málo výkonné zosilňovače Sears and Roebuck, ktoré niekedy spriahal aj štyri dohromady. Nasledoval sofistikovanejší Premier so zabudovaným tremolom, reverbom a tromi reproduktormi, tieto neskôr nahradili zosilňovače Fender, z ktorých bol najobľúbenejším Linkovým model Twin. V poslednej dekáde používal aj Marshally, konkrétne napríklad JCM 900, nie je však isté, ktoré zosilňovače boli jeho vlastné, pretože Link rád cestoval naľahko a využíval miestne aparáty. Pokiaľ pri nahrávaní využíval skôr decentnejšie skreslenie, s podporou rôznych pedálov, naživo žhavil elektrónky do biela. Usporiadatelia už vedeli, že Wrayove koncerty nepatria k najtichším a tak nebolo zriedkavosťou, že sa pri vstupe predávali tlmiace zátky. Diváci, ktorí pohŕdli, odchádzali domov s piskotom v ušiach, ale so zážitkami v duši i v žalúdku. Link Wray hľadal nové zvukové možnosti už v období pred vznikom krabičiek, zaujímal ho však viac celok než detail. Na dofarbenie používal rôzne fuzz pedále, príležitostne tiež wah-wah a phase. Z novších gitarových krabičiek napríklad MXR Dynacomp, Boss CS-3 Compression Sustainer a Digital Delay, ale nepohrdol ani prirodzenou spätnou väzbou.
Gitary
Link počas svojej kariéry vystriedal viacero rôznorodých gitár. Jeho začiatky, vrátane nahrávky Rumble, boli v znamení Gibsonu LesPaul, r. 1953, v tej dobe však hrával aj na gitaru Supro Dual Tone. V šesťdesiatych rokoch hrával na Danelectro Longhorn s dvomi Lipstick snímačmi a vyše dvojoktávovým hmatníkom. Neskôr sa na dlhšiu dobu ustálil pri gitare Gibson r. 1962. Jednalo sa de facto o gitaru typu SG, ktorá však v dobe svojho vzniku niesla ešte meno LesPaul. V deväťdesiatych rokoch mu učarila bližšie neupresnená Yamaha, prezývaná Screaming Red. Link ju kúpil použitú za 100 $ a pochvaľoval si na nej hlavne úzky hmatník, ktorý konvenoval jeho malým rukám. Bol to akýsi hybrid medzi Stratocastrom, Jaguarom a Mosrite. Nebyť Wrayovej osobnosti, takýto nástroj by sám o sebe pôsobil dosť nedôveryhodne (i tu sa potvrdzuje paralela Wrayovho princípu so skupinami ako Sonic Youth a Nirvana). V posledných rokoch Link najviac preferoval stratocastre.
Pódiová show
Wray bol živel, s čím rátali diváci jeho koncertov a museli i jeho spoluhráči, ktorí mu zabezpečovali aj servis a zachraňovali, čo sa dalo. Ak sa mu čosi prihodilo s gitarou, prvý poruke bol jeho basgitarista, ktorý jeho gitary ladil podľa pódiovej ladičky (Boss TU-12H) a navliekal nové struny namiesto roztrhnutých. Link mával pritom gitaru stále na krku a pokračoval v svojej show. Niekedy začal spievať a capella, rozprávať vtipné príhody, alebo dokonca hrať na zvyšných strunách. Za takýchto podmienok si vyžadovala servisná služba veľkú dávku trpezlivosti a oddanosti legende. Link Wray inak nemal hviezdne maniere, svojim fanúšikom bol prístupný, ochotne podpisoval svoje platne a iné predmety, ktoré doniesli na pódium z javiska. Počas koncertu pravidelne hrával medzi ľuďmi v publiku a núkal im svoju gitaru, aby na nej sami vylúdili nejaký hluk. Podstatná však bola energia, ktorou boli nabité jeho koncerty. Link nebol vzorom dokonalosti. Neraz sa na pódiu musel vyrovnávať s rôznymi, nie len technickými problémami, ktoré by u iných hraničili so stratou dôstojnosti. V mnohom mu pomáhala jeho o dvadsaťpäť rokov mladšia manželka Olive Julie, ktorá maskovala svoju prítomnosť na pódiu hrou na tamburínu. Link však pritom málokedy prestával pôsobiť cool dojmom. Nestrácal glanc, rozdával, čo mal a detaily na doriešenie prenechával iným.
A nebol to iba gitarista, ale aj spevák a pesničkár, o čom svedčí aj viacero jeho intímnejších albumov. Nebyť zdravotného hendykepu, pravdepodobne by sa viac orientoval na mikrofón a využil by osobitú farbu svojho hlasu, nápady aj kúzlo osobnosti. Jeho strážny anjel to ale videl inak.
Sivá eminencia
O vplyve Linka Wraya sa hovorí často v súvislosti s toľkými štýlmi, až jeho význam nadobúda priam cimmermanovské rozmery. Medzi žánre, ktoré nejako ovplyvnil, môžeme zaradiť rock'a'billy, roc'n'roll, surf (instrumental rock), hard rock, heavy metal, punk a grunge. Náboj v hudbe Linka Wraya okrem iného podporuje aj spektakulárnu predstavivosť a imagináciu. Možno aj preto rôzni filmoví tvorcovia usúdili, že práve jeho skladby by mohli vdýchnuť ich filmom potrebnú arómu a náboj. Wrayova gitara zaznela v soundtrackoch k filmom Pulp Fiction, Desperado, Deň nezávislosti a Batman. Wraya radia hudobné encyklopédie do rôznych šuplíkov, vrátane rock'a'billy a country, návštevníci jeho koncertov sa jednoznačne zhodujú na tom, že to, čo hrával, je hlavne rokenroll a samotný Link patrí k najlepším rokenrolovým gitaristom, akí sa tu vyskytli.
Ak by sme sa chceli pozrieť na Wrayov širokospektrálny vplyv bez zbytočného nadhodnocovania, potom sa nám začne konkretizovať červená niť tiahnuca sa naprieč všetkými zmienenými žánrami. Inými slovami vo väčšine prípadov sa stretávame s princípom takmer primitívnej jednoduchosti a údernosti. Link nikdy nebol žiadny veľký filozof a teoretik. Nebol to religiózne založený človek (popieral schémy, ale rovnako tak ich aj využíval) sám seba ale považoval hlavne za duchovnú bytosť.
So svojimi obmedzenými technickými prostriedkami dokázal vyhmátnuť, čo bolo treba a prežiariť to svojou pozitívnou aurou. Jeden z jeho odkazov je, že osobnosť stojí nad virtuozitou. Wrayovým cieľom nebola ekvilibristika, ale rozdávanie energie.
