Oskar Rózsa, ročník 1974, basgitarista, dirigent, producent, skladateľ. Vyštudoval na bratislavskom konzervatóriu odbor orchestrálne dirigovanie a na Vysokej škole múzických umení ten istý odbor. V súčasnosti študuje v USA na Berklee kompozíciu filmovej hudby.
Nahrával a koncertoval s poprednými českými a slovenskými hudobníkmi a interpretmi, ako sú Ivan Kral, Peter Lipa, Richard Mller, Jiří Stivín, Marián Varga, Ivan Tásler a množstvo iných. Nahral a produkoval množstvo CD, je dlhoročným spolupracovníkom Andreja Šebana. Hrá spoľahlivo všetky moderné žánre, od rocku, jazzu, fussion až po rôzne experimentálne smery. Mal možnosť dirigovať veľké aj menšie symfonické telesá. Ako mladík (mal devätnásť rokov) nahrával posledné CD Deža Ursinyho Príbeh. Pobyt v USA mu dal možnosť konfrontovať úroveň muzikantov doma a vo svete a je pre neho aj zdrojom ďalšej inšpirácie. Na svoj pomerne mladý vek stihol toho neuveriteľne veľa a určite budeme o Oskarovi ešte počuť.
Oskar, vyrastal si v muzikantskej rodine, bol tým tvoj osud už predurčený?
V podstate áno, tým, že okolo mňa bolo stále veľké množstvo hudobných nástrojov a ľudí, čo na ne hrali, mal som k hudbe už od útleho detstva veľmi blízko. Mojimi prvými nástrojmi boli ústna harmonika, trojstrunová balalajka, malé bongá a páskový magnetofón. Ja som od malička inklinoval viac k hudobným nástrojom, než k normálnym hračkám a neskôr samozrejme už aj k elektronike a k elektrofonickým nástrojom. V piatich rokoch som začal hrať na klavír a v siedmich, keď som dostal pod stromček na Vianoce španielku, začal som brnkať prvé akordy aj na gitaru. Tým, že som však ľavák, naučil som sa hrať na praváckej gitare bez toho, aby som vymenil poradie strún. Dnes tým niekedy prekvapím spoluhráčov. Ako piatak na základnej škole začal som si hrať na basgitare.
S akými značkami nástrojov si začínal?
Prvú basgitaru som mal požičanú a bola to Vikomtka Jolana. Vlastnú prvú basgitaru som mal Disco Bass Jolana. Mala zvláštny špicatý tvar a keď som na nej hral ako ľavák, vyzerala ešte lepšie. Neskôr som z nej vytrhal pražce. Ďalšiu basu som mal Jantar, to už bol na tú dobu dobrý nástroj. Potom som si dal vyrobiť prvý ľavácky nástroj u Bruna Urbana a na tom som dosť dlho hral a aj nahrával. Tento nástroj mám dodnes a používam ho ako bezpražcový piccolo bass, v ladení ADGC. V súčasnosti hrám na basgitarách značky Lakland, mám dve, jedna je bezpražcová, majú aktívnu elektriku a snímače Bartolini, obidve päťstrunové. Môj najnovší prírastok je až neuveriteľne hrajúci Jazz Bass Grebender.
Aké boli tvoje prvé kombá a zosilňovače? Na čom hráš dnes?
Prvý zosilňovač som mal Vermonu, neskôr Tesla Disco 240, potom combo Trace Elliot, najmenšie zo série, na ktorom som odohral s Haberom šesťdesiatštyri koncertov, samozrejme za výdatnej podpory dvoch 800wattovych monitorov... Postupom času som siahol do vyšších sfér, kombo David Eden "The Metro" aj s externou 15" bedňou. Najsilnejší a najlepší aparát, čo som kedy mal, bol celolampový zosilňovač Aguilar plus 4 x 10", 700W bedňu David Eden. To hralo naozaj zúrivo.
Keď som odchádzal do USA, všetko som predal a teraz mám 300wattový mini zosilňovač Acoustic Image a k tomu 300wattovú mini bedňu Bergantino, osadenú jedným 12" reproduktorom. Takto malé a silné aparatúry sú v N. Y. teraz hitom a hráva sa tak po kluboch.
Aké struny používaš?
Zatiaľ stále hľadám, ale mám rád struny Elixir, potiahnuté jemným gortexovým vláknom, ktoré predlžuje ich životnosť až trojnásobne. Hrávam aj na strunách D. R., ktoré sú síce drahé, ale aj veľmi dobré. LaBella Supersteps sú fajn. Na Laklandoch používam 045 a na Jazzbase 040.
Koho zo svetových hráčov máš, alebo si mal v obľube?
Ako dieťa som bol uchvátený ultrarychlými basistami ako Steve Harris s Iron Maiden a slapový guru Mark King z Level 42. Ako siedmak som objavil Jaca Pastoriusa. Keď som prvýkrát počul The Chicken, bola to pre mňa osobná revolúcia. Na Garbarekovych doskách som sa zaľúbil do kontrabasistu Eberharda Webera, ktorý ma dodnes silne inšpiruje. Z mladších určite, Richard Bona, Christian, McBride, Gary Willis.
Videl si nástroj, basu, syntezátor, ktoré by si chcel vlastniť?
Môj veľký sen, miestami až nočná mora, je newyorská basa Fodera, ktorá je pekelne drahá, ale aj bezkonkurenčne dobrá. Jej cena sa pohybuje cca od 6000 po 10 000 USD. Vyrába ho malá manufaktúra, ale na tomto nástroji v súčasnosti hrajú skoro všetci najväčší svetoví hráči. (Napr. Victor Wooten - pozn. red.) Z klávesových nástrojov sa mi páči Alesis Andromeda a Yamaha Motif.
Čo tvoja dirigentská činnosť?
Na Slovensku je pre mladého dirigenta málo príležitostí. Niekoľkokrát som dirigoval Košickú štátnu filharmóniu, tam som aj absolvoval s Brahmsovou Druhou symfóniou a dirigoval som aj ďalšie veci (Barber, Copland) a vždy k nim pridám aj skladby môjho priateľa dnes už nebohého, Mareka Brezovského. Naposledy v máji, minulý rok, v rámci festivalu Košická hudobná jar, kde som dirigoval komorný orchester Mladí bratislavskí sólisti. Hrali sme Šostakovičovu symfóniu Opus 110a. Marekov koncert pre tenor saxofón a sláčikový orchester a Hindemithových päť kusov pre sláčikový orchester. Smutný, ale krásny program. Ak komponujem hudbu k filmu, tak si ju dirigujem tiež sám.
Tebe sa podarilo nahrávať posledné CD Deža Ursinyho Príbeh, ako na to spomínaš?
Nahrával som ho ako 19ročný, nepoznajúc ani Dežovu muziku, ani muzikantov. Mal som dosť veľkú trému a vôbec som netušil, ako to dopadne. Bola to jedna z najkrajších skúseností, aké som kedy zažil. Dežo mal jasnú koncepciu a presnú predstavu, ako to má celé znieť. Prvý deň sa zvučilo a celé CD sme nahrali za dva dni. Tam som sa zoznámil z Andrejom Šebanom a tým sa v podstate odštartovala moja profesionálna štúdiová prax.
Cítiš sa viac rockovým alebo jazzovým muzikantom?
Cítim sa byť Muzikantom. A čím dlhšie sa hudbe venujem, tým viac sa jej otváram a tým menej ma zaujímajú žánrové obmedzenia.
Ktoré zo známych kapiel si v N. Y. videl a počul?
Videl som ich množstvo a všetky hrali veľmi dobre. Spomeniem len niektoré, Keith Jarrett trio, Erykah Badu, Pat Matheny Group, Mike Stern trio a iné. Ešte raz zdôrazním, že to bol zakaždým nevšedný zážitok.
Podarilo sa ti v New Yorku nadviazať pracovné kontakty?
Raz sme s bubeníkom Martinom Valihorom našli v novinách inzerát. V tom inzeráte speváčka hľadala hudobníkov na nahrávanie. Odpovedali sme a vznikla veľmi príjemná spolupráca. Máme spolu rozrobený materiál na jej cédečko, ktoré by som mal aj produkovať. Hrávam aj s americkým trumpetistom Danom Brantiganom a gitaristom John Shannonom. Tí by dokonca aj mali v marci prísť zahrať nejaké kluby po Slovensku. Príležitosti sa pomaličky začínajú vyfarbovať, ale nevýhodou je, že pendlujem hore-dolu, a keď sa v USA niečo objaví, tak ako naschvál práve idem na Slovensko. Mám však aj tu projekty, ktoré sú pre mňa atraktívne. Mňa vlastne nezaujíma, kde nahrávam. V Bostone alebo na Kamčatke, dôležité pre mňa je, či som pri tom šťastný.
Čo pripravuješ v najbližšej dobe na Slovensku alebo v Čechách?
Pripravujeme s Lubošom Priehradníkom šnúru po Slovensku, ide viac menej o projekt, kde chceme experimentovať aj z loopami a samplami, plus voľná improvizácia. Oslovil ma aj Marián Varga na produkovanie jeho pripravovaného albumu. Ivan Tásler chystá novú dosku, na ktorej by som mal hrať. Práve sme nahrali veľmi zaujímavý projekt s fenomenálnym pianistom Mikim Skutom, ktorý čaká na zmixovanie. V Čechách som teraz zhodou okolností už dlhší čas nehral, ale snáď sa tam zasa objavím!
Myslíš si, že pre mladých muzikantov, pokiaľ majú na to prostriedky, je škola ako Berklee potrebná?
Môže a nemusí. Každý má svoj osobný hudobný vývoj a nie každému musí spôsob americkej výučby vyhovovať. Vyučuje sa tam obrovské množstvo predmetov niekedy aj zbytočné komplikovaným spôsobom a mladému muzikantovi to môže pekne zamotať hlavu. Zrazu zistí, že vlastne nič nevie a slabšie nátury to položí. Naopak, keď je niekto skúsený a má už niečo za sebou, môže sa tam aj často nudiť. To bol aj môj prípad. Ale stretol som tam pár nesmierne zaujímavých ľudí a neskutočných muzikantov. Myslím si, že najväčší prínos tej školy je v tom, že človek má možnosť si vytvárať fantastické kontakty a vzťahy s muzikantmi z celého sveta. Ale aj tak reálny muzikantský život je za desať škôl, či už tu, alebo tam.
Pozdravujem čitateľov Muzikusu.
