Richard Sabo prišiel do Bratislavy začiatkom osemdesiatych rokov, aby sa tu vyškolil za elektrotechnického inžiniera. Prvé hlboké dojmy v ňom ale zanechali skôr niektoré alternatívne koncerty než prednášky a cvičenia na svšt.
Plný inšpirácie za tri mesiace zložil celý repertoár pre svoju prvú, vtedy ešte folkovú, skupinu Vykopávky. Neskôr objavil hudbu a texty Vladimíra Mertu a Oldřicha Janotu, ktorých stopy možno identifikovať v ďalšej várke jeho skladieb. Po určitej tvorivej odmlke, počas ktorej sa mu podarilo doštudovať, začal pracovať v Slovenskom rozhlase. Toto prostredie ho opäť motivovalo k tvorbe, tentoraz už posunutej bližšie k rockovému undergroundu. Nevystupoval naživo, svoje pesničky hlavne nahrával - sám, ale aj s malou pomocou priateľov ako Martin Burlas, Luciana Poli, Peter Zagar, Dano Baláž... Podmanivá, temná atmosféra prvého hitu Mariena sa čoskoro ako mor začala šíriť na vlnách vysielania rádia Ragtime. V Rišových pesničkách ožíval Mr. Hyde, druhá tvár jeho ináč decentnej osobnosti, nenápadného zovňajšku, zato však s neprepočuteľným umeleckým súmením Ján Boleslav Kladivo.
Okolo rádia Ragtime vznikla komunita ľudí, ktorí sa buďto tvorivo alebo aspoň poslucháčsky podieľali na určitom generačnom povedomí. Ragtime v svojej dobe fungoval dosť motivačne a inšpirujúco a v mnohom nadviazal práve na atmosféru predošlých vysokoškolských komunít, koncertov a internátnych rozhlasov. Myslíš, že existuje v súčasnosti nejaká náhrada tohto fenoménu?
V oblasti médií nie, pretože sme sa prispôsobili kultu povrchnosti západu. Väčšina ľudí sa prestala zaujímať hlbšie o skutočnosť a skôr sa zaoberá iba znakmi, ktoré ju v zúženom zmysle majú vystihovať. Mnohí, ktorí sa aktívne zúčastňovali na alternatívnej kultúre, túto platformu opustili. Zmysel latinského slova "alterno" (striedať) - sa vytráca z nášho priestoru. Kult povrchnosti je veľkolepo prezentovaný, počínajúc umením, končiac umeleckými olympijskými hrami. Momentálne je tu mediálne vzduchoprázdno. Jedným z mála ostrovov alternatívy je filmové umenie, ktoré prostredníctvom klubových archívov a prezentovaním nových filmov ponúka iné než konzumu-prajné myšlienky. Naposledy napríklad Dogville režiséra Larsa von Triera.
Čo hovoríš napríklad na nezávislé vydavateľstvá ako Slnko Records, kde v roku 2002 vyšiel aj tvoj album Celý život na tigrovi?
Toto vydavateľstvo má ambíciu byť nezávislé v tom pravom zmysle slova a ako čokoľvek nezávislé v našom priestore sa stretáva s prekážkami. Tou najjemnejšou je ignorácia médií, ktoré vedia, čo majú prezentovať a prečo.
Na tvojej nedávnej tvorbe došlo k posunu od alternatívneho pesničkárstva k inšpirácii klubovou scénou, tanečnou hudbou a elektronikou. To sú všetko veci, ktoré existujú a ožívajú hlavne v komunite. Samotní producenti a DJs by takúto hudbu netvorili iba pre seba, ale väčšinou ju hneď prezentujú na rôznych tanečných parties atď. Sám hovoríš, že nevyrážaš príliš do podobných exteriérov, ale zato tvoríš vo formálne príbuznom duchu.
S tanečnou elektronickou hudbou narábam skôr ako so znakom, ktorému priraďujem iný význam. Keď som pripravoval album Nové kĺby (vyšiel na www.kladivo.com, 2003), pracoval som s dekonštrukciou znakov tanečnej a mediálnej kultúry. Do rytmov a paternov som písal dialógy, ktoré majú znaky akčných filmových scenárov. Je to svedectvo o dobe. Predtým som ho vyjadroval v piesňovej forme, dnes je to hudobné konceptuálne umenie.
To, čo si naznačil v Nových kĺboch, sú výňatky z konkrétneho deja, ktorý by si ľudia mali v mysli dotvoriť, alebo je to koláž rôznych zdrojov?
To je ako by mal Carlos Saura vysvetliť dej svojho filmu Elisa, môj život, ktorý sa podľa mňa nedá vysvetliť. Keby som povedal, že to nemá logiku, tiež by to nebola pravda. Podľa mňa sú to poetické texty aj napriek tomu, že znejú ako dabing nejakého neúnavného seriálu či filmu.
Pôsobilo to ako naznačené mantinely určitého deja, ktorý som si dotváral v súvislostiach s hudbou. Možno práve vďaka nim som bol ochotný akceptovať aj muziku, ktorú ináč bežne nevyhľadávam.
So znakmi sa dá pracovať rôznym spôsobom. Dôverne známy znak v textovej línii môže sprístupniť poslucháčovi hudbu, ku ktorej nemá žiaden vzťah, nachádza v nej kontextuálne významy.
Ja v tom význame čítam aj určitý tvoj stihomam, ktorý sa na povrch prejavuje ostražitosťou pred všadeprítomnými očami a ušami "Veľkého brata" sledujúceho naše kroky.
Normálny človek dnes v sebe musí mať aj trocha z paranoika, pretože s ním nie je hraná čestná hra, to je snáď každému jasné. Nebudem to nijak rozvádzať, len chcem povedať, že z toho stihomamu a paranoje si treba vedieť urobiť aj srandu a netreba upadnúť do stavu pasívnej melanchólie, kde už nieto žiadnych odpovedí.
Tvoje texty všeobecne pôsobia dosť stiesňujúcim dojmom, ale aj keď neposkytujú nejaké jednoznačné svetlo na konci tunela, výsledný pocit nie je negativistický. V prostredí tvojej takmer orwellovskej karikatúry sveta je väčšinou prítomná nejaká forma humanity, nádeje, alebo aspoň spomienky na niečo pozitívne. Podvedomie tak nenútene dostane informáciu o hierarchii hodnôt, akú tvoje pesničky predstavujú.
Spomienky na budúcnosť. Stále častejšie sa mi totiž zdáva, že sme tu už boli v ďaleko dokonalejšom stave...
V svojom hudobnom a zvukovom vyjadrovaní inklinuješ skôr k filozofii lo-fi. Asi iba málokto s podobným antivirtuóznym prístupom k nástrojom a civilným, nespeváckym prejavom, aký je vlastný tebe, by vedel vytvoriť rovnako účinné hudobné útvary.
Nekládol som dôraz na remeselnú zručnosť. Dokonca si myslím, že mi v tom v určitom zmysle bolo zabránené, pretože už keď som chodil v detstve na klavír, myseľ a rozmýšľanie boli pred motorikou prstov. Pri neskoršom styku s profesionálnymi hudobníkmi som postrehol, že ich virtuozita im častokrát bráni v rozlete, ich nápady boli hudobne plytké a klišéovité.
V čom ale spočíva to, že poslucháč takúto neokázalú muziku akceptuje a lo-fi detaily berie ako sprievodný znak, ktorý nie len že nepôsobí rušivo, ale má aj určitý pôvab?
Vždy mi išlo o vyjadrenie podľa mňa podstatných vecí. V praxi je to celé o duchu. Odhaľovanie vecí, v ktorých žije duch, nemusí obsahovať úžasné inštrumentálne výkony. Napríklad Bob Dylan, ktorý nikdy nevedel poriadne hrať a ani spievať, dokázal toho ducha sprostredkovať. Keď však hudbe chýba nejaký odkaz, darmo je tam virtuózna gitara, márne bol interpret na Berkley.
Na druhej strane disponuješ zručnosťou v ovládaní rôznych softvérov. Aké prostriedky používaš pri výrobe svojej hudby? Využívaš na svojej ceste k cieľu nejaké skratky?
V rozhlasovom Experimentálnom štúdiu, kde som zamestnaný, pracujem so softvérom Max/Msp. Prostredie tohto softvéru umožňuje programovať nástroje, ktoré interakujú s človekom v reálnom čase. Programovanie týchto nástrojov má tendenciu vyvíjať sa cestou k umelej inteligencii v zmysle samostatne reagujúcej entity. Ľudia buď očakávajú od stroja/softvéru, že vyrieši ich problémy, alebo naopak, sú voči interakcii človeka a stroja skeptickí a vravia iba o zrkadlení. Ja si myslím, že medzi človekom a strojom je možná inteligenčná komunikácia, a v tom vidím aj budúcnosť experimentálnej hudby.
Pracuješ väčšinou s počítačmi Macintosh...
Prvýkrát som sa s nimi stretol v práci už roku 1989. Vtedy sa využívali ešte len na MIDI aplikácie, procesovanie zvuku sa začalo až neskôr. Značka Apple Macintosh je záležitosťou kultu, ale ja ju používam, pretože má kvalitné prostredie pre zvukové aplikácie. Momentálne používam iMac G4 700 s M-Boxom od firmy Digidesign.
Na dvoch posledných projektoch si opustil nielen piesňovú formu, ale aj pevný, pravidelný rytmus. Na prvý dojem pôsobia tieto hudobné zhluky dosť chaotickým dojmom. Čo im dáva zmysel?
Prvý z nich s názvom Error Undefined bol pripravený ako "pocta" vstupu do Európskej únie. Predviedol som ho na Festivale Nových médií v Bratislave v marci 2004. Na tomto projekte som viac pracoval so zvukovou plochou a jej interakciou s videoartovými projekciami.
Nedefinovateľná chyba je pekný názov, ale prečo sme mali namiesto hudby počúvať nejaké poruchy?
Ľudia si najprv na niečo zvykajú, potom to očakávajú a podľa toho triedia pocity, svoj citový život a svoje hodnoty. Častokrát ale skutočné životné udalosti prichádzajú ako porucha, ako niečo čo naruší tento spôsob vnímania a prináša nejaký iný uhol pohľadu, človek si na základe poruchy vytvára nové pole vnímania. Podobne aj experiment nachádza svoj význam.
Ako ale bežný smrteľník rozpozná esteticky hodnotnú poruchu od obyčajnej hlušiny?
Postmoderné umenie na toto nemá odpoveď. Keď sa v období baroka skladala fúga, bolo jasné, že kto to vie a kto to skazil. Súčasné umenie nemá jednoznačné klasifikácie, preto je jeho hodnotenie zložité. Okrem pocitových zložiek, ktoré u ľudí vyvolávajú rôzne stavy, je podstatnejšia otázka, či počúvanie vyvoláva aj iné roviny percepcie. Ale na ich pochopenie sa bežný smrteľník musí vzdelať.
Najnovšiu platňu Prima Luce sám radíš do kategórie live electronics. Ako vznikala?
Vznikala pri živom hraní na violončelo, klavír alebo manipuláciou s ľudským hlasom v interakcii s patchmi napísanými v Max/Msp. Ide o vytváranie zvukových koláží, ktoré vznikajú v reálnom čase.
Má experimentálna tvorba aj nejaké formálne pravidlá a zákonitosti, alebo sa jej tvorcovia riadia iba citom?
Veľa tvorcov si vytvorilo veľa osobitých pravidiel, ale žiadne z nich sa univerzálne neukotvilo. Väčšinou možnosti pravidiel vyčerpali ich samotní tvorcovia. Proste žijeme v postmodernej dobe a čakáme na kánon nového umenia, ktoré má prísť...
Kto je to Ján Boleslav Kladivo?
Jeden z popredných slovenských virtuálnych umelcov, ktorý v skromnosti prežíva v petržalskom byte.
To je ale popis, ktorý sa vcelku zhoduje s Richardom Sabom.
Richard Sabo je inžinier. Kladivo má zasa lepšie texty... Aspoň sme si to o ňom dlho mysleli.
