Dva asymetrické výstupky môžu niekomu pripomínať parožky žirafy, inému zase prsty Ninja korytnačiek alebo otvárač na pivo. Nevšedné tvary hlavy bez nápisu sú však hlavne poznávacím znamením jedného z najznámejších slovenských výrobcov 5- a 6-strunových basgitár.
Alojz Krajíček (1964) pochádza z Bratislavy. Pôvodne študoval klasickú gitaru na konzervatóriu. K výrobe nástrojov ho priviedol kamarát, s ktorým sa spoločne pustili do výroby po návrate z vojenčiny roku 1989. Vďaka nemu nemusel strácať čas s objavovaním základných postupov a všeobecne platných faktov a mohol sa zamerať na technické detaily. Priebežne pracoval vo viacerých malých firmách, ale nikdy nerozmýšľal o sériovej výrobe nástrojov. Napokon, aj vzhľadom na faktickú predajnosť, dospel k názoru, že ďalej si bude svoje nástroje kompletne vyrábať sám. V prvom štádiu sa venoval viac výrobe kópií obľúbených typov gitár a potom postupne prechádzal k pôvodným nástrojom. Roku 1994 vyvinul vlastný signifikantný tvar basgitary, ktorý sa zanedlho stal obľúbeným a používa ho dodnes.
Dizajn a drevo
Originálne kontúry Krajíčkových basgitár sa medzi hráčmi stali symbolom dobre odvedenej práce. Sám autor si však nemyslí, že by zaoblené rohy mali nejaký výrazný vplyv na charakter zvuku jeho nástrojov. Pri výrobe uplatňuje radšej všeobecne známe pravidlá. V závislosti od kvality a konfigurácie dreva, snímačov a hardwaru sa môže nástroj priblížiť predstavám zákazníka a vďaka ručnej výrobe aj uspokojiť jeho špecifické požiadavky. Celý proces výroby smerujúci k uspokojeniu určitej zvukovej predstavy považuje aj po 16 rokoch praxe tak trochu za lotériu. Pri dodržaní základných postupov sa ukáže zvyčajne až nakoniec, či vznikne perfektný, alebo "iba" dobrý nástroj. Lojzo Krajíček si dá záležať hlavne na používaní kvalitného, dobre vysušeného a vyzretého dreva. Pre svoje nástroje robí prísnu selekciu narezaného materiálu a používa iba kvalitné lepidlá. Za najdôležitejšiu časť považuje krk, ktorý musí po ergonomickej stránke zodpovedať požiadavke hráča. Musí hrať aj s nízko nastavenými strunami, nesmie obsahovať vlky a jednotlivé tóny majú mať vyváženú odozvu. Výskytu vlkov sa snaží predísť tým, že krky basgitár skladá z viacerých kusov dreva. Je presvedčený, že nový nástroj hrá inakšie ako starý a aj keď sa napriek sendvičovej konštrukcii na novom krku vyskytnú čiastočne hluché miesta, je možné, že časom sa ešte "vyhrajú", oslabia alebo zmiznú. Úlohu v tom zohráva aj prístup hráča. Sám autor nástroja nevie presne, aký proces sa v dreve gitary alebo basy pri jej používaní odohráva, ale verí, že to má svoj pozitívny význam. Niektoré firmy, ako napríklad Martin, sa snažia kompletizovať nástroje z už vyhraného dreva. Nový vysušený materiál ukladajú do skrine, kde prebiehajú rezonancie ako pri hre, čím získajú drevo, ktorého akustické kvality sú údajne porovnateľné s 8 až 10 rokov hrajúcim nástrojom. Stále však platí, že pri výbere kvalitného dreva, čo sa dobre zlepí, bude aj výsledný tón prinajmenšom dobrý. Podružne dôležité je aj osadenie výstuhy, pražcov a bezchybná realizácia množstva ostatných detailov, ale význam týchto prác spočíva hlavne v tom, aby plnili správne svoju funkciu a nemali negatívny vplyv na to podstatné - drevo.
Poradné hlasy
Lojzo Krajíček považuje za veľký profesionálny prínos spoluprácu s dobrými hráčmi. Sám sa za takého nepokladá a vlastné názory si rád konfrontuje s dojmami špičkových muzikantov, čo majú v sebe dostatok energie, aby sa zo snímača, alebo inej testovanej súčiastky, snažili vyťažiť maximum. Spoločne potom hľadajú a posúvajú hranice, po ktoré môže tá či oná súčiastka nástroja ešte pomôcť. Za svoje najužitočnejšie poradné hlasy považuje slovenského gitaristu Marcela Majbu (víťaz gitarovej súťaže Guitar Festival 2000 v kategórii Rock) a českého hráča na basgitaru Richarda Scheuflera (viď napríklad nedávny seriál Zlo, zvyky a basgitara). Obaja už má asi štyri Krajíčkove nástroje, na ktorých sa skúšali meniť snímače a dotiahnuť zvuk frekvenčne tak, aby vyhovoval ich potrebám a spôsobu použitia. Iné je vyrobiť univerzálny nástroj, ktorý by bol vhodný pre každý druh hudby, a iné zas docieliť určitý konkrétny zvuk.
Snímače
Pre Richarda Scheuflera vyvíjal Lojzo Krajíček v spolupráci s Jurajom Turzom (Kent Armstrong) univerzálny typ snímača na basgitaru, čo by bol rovnako dobrý na prstové hranie aj na slap. Kým dospeli k definitívnej verzii, uplynulo niekoľko rokov, ale nakoniec sa to podarilo. Súčasťou systému bola aj aktívna elektronika, taktiež od Juraja Turzu. Lojzo osádza svoje basgitary aj snímačmi značky Bartolini, ktoré majú iný zvukový charakter. Predstavy muzikantov sa líšia. Pre výrobcu je dobré, keď sa im vie prispôsobiť a ušiť zvuk na mieru. Podľa Krajíčka má práve výmena snímačov výrazný vplyv na zmenu charakteru nástroja. Uprednostňuje pritom naturálny zvuk snímačov a dreva pred maskovaním nedokonalostí pomocou aktívnej elektroniky. Keď má basgitara dobrý zvuk, aktívna elektronika v nej už nie je veľmi potrebná. "Viacej si vážim to, ako vie niekto hrať, než či má na base desať ovládačov." Aktívna elektronika môže pomôcť pri presadení zvuku basgitary v kapele, alebo sa hráč s jej pomocou môže prispôsobiť premenlivej akustike sály či klubu. Aktívna elektronika v basgitare je dnešný trend a Krajíček ju považuje za samozrejmosť, ktorej absencia by mohla ukrátiť hráčov o uvedené možnosti. Z rôznych druhov snímačov používa najčastejšie značku Kent Armstrong od Juraja Turzu. "Vyhovujú mi tým, že sú prierazné a zvuk z nich je veľmi pevný a silný... stredový. Ich tón sa farebne s mojimi basami zhoduje." Dizajnovo väčšinou ide o tzv. mydlové krabičky. Vplyv magnetizmu silných snímačov na struny nepovažuje pri basgitarých za markantný. "Mali sme taký jeden prípad, ale na gitare. Bola osadená snímačmi Schaller s veľmi silnými magnetmi a dlho sme nevedeli prísť na to, prečo struny drnčia. Gitara začala hrať normálne, až keď sa snímače zakryli."
Lak, kobylky, struny...
Na povrchovú úpravu Lojzo Krajíček používa polyuretánové laky, ktoré považuje za prijateľný kompromis a štandard. "Dodnes som nenašiel taký lak, čo by ideálne spĺňal všetky požiadavky nás, gitarárov. Kolegovia striekajú svoje nástroje rôzne, niektorí aplikujú polyesterový základ a na to polyuretánový vrch, ja používam polyuretán na obidve vrstvy. Farebné tónovanie nie je problém, ale najviac sa mi páči prirodzená štruktúra dreva. Farby, ktoré používam, sú preto väčšinou transparentné."
Na otázku, čo nové ho v poslednej dobe v rámci remesla zaujalo, Lojzo Krajíček odpovedá trochu zdráhavo: "Videl som rôzne kobylky, ktoré vážili skoro kilo. Údajne by mali zvuku pomôcť, ale ešte som na ne nehral, tak neviem. Mnoho ľudí sa dnes pokúša prísť s niečím novým, ale ja sa snažím vyrábať skôr po starom. Sústreďujem sa na to, ako hrá samotné drevo, než by som jeho kvalitu doháňal nejakými zlepšovákmi."
Kobylky na basgitary používa tradičné pevné aj delené (pre každú strunu zvlášť). Keďže nevypozoroval výraznejší prínos delených kobyliek, uprednostňuje skôr tie pevné. Omnoho väčší rozdiel v zvuku jedného nástroja vyplynie pri porovnaní hry priemerného a výnimočného hráča.
Známy problém s tichšie znejúcou piatou strunou H pokladá za riešiteľný. Pri kvalitných 5- a 6-strunových basgitarách by mala byť intenzita odozvy vyrovnaná. Okrem dreva na to môže mať veľký vplyv aj kvalita použitých strún. Najlepšie sa mu osvedčila značka DR, i keď daňou za kvalitu je vyššia cena. Slušný štandard však poskytnú aj bežné D'Addariá.Gitarár Lojzo Krajíček si vďaka svojej vytrvalosti a nemenným hodnotám vybudoval hráčske zázemie, ktoré mu umožňuje, aby mohol robiť aj ďalej to, čo ho baví. Nástroje vyrába už bezmála šestnásť rokov a jeho pôvodný model basgitary sa stabilizoval a v základnom princípe sa nemení už desať rokov. Každý nový kus je originál a od ostatných sa líši v detailoch a skladbe driev. Krajíčkove nástroje sa rôznia aj v tom, ako znejú, no predsa majú určitý spoločný zvukový charakter, ktorý ich spája vzájomne a oddeľuje od sériovej produkcie.
Gitary, hmatníky a menzúra
Pomer vyrobených basgitár a gitár je asi 80 : 20 percent. Tento údaj svedčí o tom, že zákazníci majú vo všeobecnosti relatívne väčšiu dôveru k zákazkovo vyrobeným basgitarám než gitarám. Gitaristi sú možno o čosi závislejší na tradičnom dizajne a značke, ktorej meno robia aj špičkoví hráči, ale je v tom aj čosi iné: "Kedysi sa mi zdalo že je jednoduchšie vyrobiť gitaru. Dnes už si to nemyslím." Náročnou skúškou zručnosti a trpezlivosti bol pre Lojza Krajíčka model stratocastra Richie Blackmora, na ktorý sa v istej dobe špecializoval. Gitara má priebežný krk, vybraný hmatník (scalloped) a rádius 18,7". Tam je potrebné skutočné majstrovstvo, aby struny pri podladení a extrémnom vyťahovaní po celom hmatníku nikde "nezdochli". Aj preto môže byť výroba špeciálneho modelu gitary niekedy náročnejšia. Pražce musia byť vyrovnané a krk stabilný tak, aby sa dali bez drnčania vytiahnuť aj podladené struny. Basa je zložitejšia tým, že musí preniesť väčšie pnutie - pri 6-strunovom nástroji je to až 120 kg. Ku Krajíčkovým špecialitám z poslednej doby patria aj 35" menzúry, teda o 1" dlhšie než je bežná dĺžka - struna sa tým pádom ešte viac napne a jej zvuk je konkrétnejší.
Lojzo Krajíček patrí k tým šťastlivcom, pre ktorých je zamestnanie zdrojom pozitívnej energie. "Toto je špecifická práca. Každý, kto ju robí, je nejakým spôsobom uletený. Keby bol normálny, asi nerobí takúto robotu, alebo aspoň nie kvôli peniazom. Mňa pri nej drží hlavne práca s drevom a ešte čosi... Z dreva by som mohol robiť aj schody, ale tie nehrajú. Keď občas počujem, aká hudba môže vychádzať z mojich nástrojov, je to ako druhá výplata."
