Basová vyšetřovna - s Rasťem Uhríkem

Michal Samiec, 2. 12. 2007

Zdravím všecky příznivce nízkých frekvencí a hluboké orby. Po nekrátké pauze se na stránky Muzikusu vrací Michalova basová vyšetřovna.

Další, doufám opět populární sérii povídání s mladými a nadějnými basáky zahajujeme rozhovorem s Rastěm Uhríkem, slovenským univerzálem, chlapíkem sympatickým, který ačkoli mlád, má zkušeností a grifů na rozdávání a rád se s námi o ně podělí. Kromě toho taky dobře hraje a hlavně: na nic si nehraje.

Tak na začátek. Už delší dobu hraješ v kapele Lenky Dusilové a v jazzové partě Vertigo Quintet. Je něco dalšího na obzoru?

Taká najnovšia vec je projekt Honza Jiruchu Bucinatores Bigband. Dal dohromady veľkú kapelu, kde hráme jeho veci a veci Mira Holca a je to super, veľmi zaujímavá muzika. Je tam hodne z vážnej hudby a pri tom je to i punkové, dobrá kapela. To je také najnovšie. Inak hrám s Beatkou Hlavenkovou v triu. Teraz máme pauzu, pretože Beatka bude rodiť. Vypadá to, že teraz sa bude niečo diať i s Radkom Zapadlom. Dejú sa stále nejaké veci. A taký môj najnovší projekt je so speváčkou Markétou Foukalovou z kapely Madfinger, ktorý sa volá Lanugo. A popravde, pre mňa to je popík, pesničky.

Většina toho, co děláš, se točí kolem jazzu. Vím ale, že jsi na jazzu nezačínal. Jak to vlastně všecko začalo?

Začal som vlastne tak, že môj starší brat hral na basu a ešte stále hrá, takže ja som bol od malička pod veľkým vplyvom, musel som počúvať isté veci, normálne heavymetal, Iron Maiden bola dlho moja srdcová záležitosť.

Takže jsi začal hrát hned třemi prsty?

Nie, štyrmi :-) Steve Harris, no jasné. Počúval som tiež Helloween, Twisted Sisters, k čomu ma brat tak trošku nútil a mne sa to začalo páčiť, proste dobrá muzika. Brat bol vlastne môj prvý vzor, keď šiel na vojnu, nechal doma basgitaru, ja som si začal brnkať. Stále má kapelu, volajú sa The Search a hodne pritvrdili.

Keď som mal nejakých šestnásť, tak už som začal hrávať, aj na škole sme nejakú partičku založili a vtedy som sa spoznal s Lubom Petroškom z Chiki Liki Tua, s ktorým som začal jamovať. V Prešove je veľa muzikantov a stále sa niečo dialo. Funguje tu jazzové oddelenie na "zuške", ktoré sa vtedy rozbiehalo. Vedú to nadšenci Peter Adamkovič a Martin Marinčák. Prihlásil som sa vtedy a tuším tri roky som tam chodil. Tak som sa začal učiť noty, akordy, stupnice, no je to taký prirodzený vývoj, keďže sa človek nebráni a nezabední sa, tak sa môže len naučiť nové veci, obohatiť sa, čo je super.

Slyšel jsem názor, že nejhorší jsou vyškolení metaláci. Předpokládám, že tvůj vztah ke klasickému hudebnímu vzdělávání je kladný.

Je to potrebná vec. Keď človek chce ten nástroj zvládnuť, tak tieto veci ti môžu len pomôcť, pohnúť sa ďalej, nijak ti to neuškodí, keď sa začneš učiť toto všetko. A počúvať inú muziku, všetko čo je dobré, čo sa ti páči.

S kým jsi hrál na Slovensku, než jsi přišel do Prahy?

Musím povedať, že som mal vždy šťastie na ľudí, aj doma, aj keď som prišiel sem. Prvú jazzovú kapelu na Slovensku, keď som ešte nehral na kontrabas, ale normálne na basgitaru, som mal s Matejom Benkom. Ten teraz tiež pôsobí v Prahe. S ním a s bubeníkom Lubom Dvodščákom sme mali kapelu Jazzvec. Matej si ma vyhliadol a ja som mal strach, že to nezvládnem. Hodne som vtedy počúval Led Zeppelin a tieto veci. Síce som sa učil harmóniu, ale jazz vtedy nebolo to, v čom by som bol doma. No a keď mi urobil ponuku, tak som do toho šiel a hodne mi to dalo. Matej mi začal vypaľovať všetky tie cédéčka a ťahať ma viac do jazzu. Dodnes si pamätám, keď som po prvý raz počul Bill Evans Trio so Scottom LaFarrom, tak mi to prišlo strašne divné, že tá basa tam vôbec nesedí, a až časom som prišiel na to, že je to strašne super (smich).

Takže som hral hlavne s Matejom a vlastne so všetkými muzikantmi v Prešove. A potom som začal jamovať s Mariánom Čechovským, čo je dosť známy muzikant na Slovensku - si myslím - a s tým som sa tiež hodne naučil. Hral som aj s folkovou kapelou Východ, s ktorou som nahral svoje prvé cédéčko. Nenudil som sa, ale vtedy som stále ešte bol na škole a potom aj na civilke.

Do Prahy som sa dostal skrz Mateja Benka, ktorý je o rok starší, keď tu urobil prijímačky, tak mi napísal, že mám šancu, a tak som to skúsil a chvalabohu to vyšlo. To bolo v roku 2000 alebo 2001, už neviem. Prvá moja kapela v Prahe sa volala Mantis, a tam už som hral na kontrabas, po nejakom polroku cvičenia som začal hrať normálne s kapelou, v ktorej bol Ondra Pivec, JJ Jirucha, Petr Kalfus a na bicie Martin Novák. A raz, keď Martin na hranie nemohol, prišiel na záskok Dano Šoltis a tak sme sa zoznámili.

S Danem jste už dlouho rytmická dvojka nejen ve Vertigo Quintet, hlídáte záda i Lence Dusilové a musím říct, že výborně. Jak se to stane, že se basák a bubeník sehrají tak dobře jako vy?

No, nejako sme si sadli, možno je to tým, že sme obaja "šialení východniari", ale myslím, že mám šťastie na dobrých bubeníkov, veľa hrám s Danom, v Bucinatores s Romanom Víchom, s Beatkou hrá Bady Zbořil, tiež skvelý bubeník.

Co bys poradil hudebníkům, kteří řeší sehranost rytmiky? Co cvičit, na čem pracovat?

Nám to niekedy s Danom tiež nešlape. Myslím si, že si ľudia musia sadnúť, nájsť si vnútorný čas, aj keď to ide dozadu či dopredu, musí to ísť spolu. Veľa vecí sa dá vylepšiť spoločným cvičením groovov, ale či sa to dá úplne nacvičiť, keď nefunguje ten spoločný čas, neviem. Stane sa, že niekedy hráš so skvelými muzikantmi, ale keď sú niekde aj mentálne inde, nefunguje to, nie sú na spoločnej vlne.

Jsi univerzální , hraješ na kontrabas i baskytaru. Jaký mezi nimi vidíš rozdíl a co pro tebe obě znamenají?

Musím povedať, že na basgitaru som troška zanevrel, keď som začal hrať na kontrabas, ktorý je pre mňa inšpiratívnejší nástroj. Je to ten zvuk, čo z toho lezie, má telo, nepotrebuješ aparát a proste pocit, keď za tým stojíš a opreš sa do toho, tak to je po "piči".

Basgitaru mám tiež rád a podľa čoho vyberám, čo do čoho, to neviem. V jazze je to jasné, tam o basgitare ani neuvažujem, hrať štyrmi na basgitaru podľa mňa vedia traja ľudia na svete, to je strašne ťažké. Steve Swallow to umí, Anthony Jackson a také Richard Bona.

Dostať tam ten zvuk a tep, aby to pekne hralo, to je ťažké.

Jak bys popsal svůj styl hraní? Řekl bych, že hraješ spíš míň než víc.

Ťažko sa mi popisuje svoj štýl hrania, ale som zastáncom toho, že menej je viac. Basa musí držať spodok, rytmicky a harmonicky musí byť zreteľná, zahrať menej, keď to tam sedí, je lepšie než zahrať viacej, keď to tam nesedí. Hrať dobre a málo je pre mňa najviac.

Netrávim nad pesničkami veľa času, že by som veľa vymýšľal, buďto na groove napadne, alebo nie. Párkrát si to zahrám, či z toho niečo vylezie, ale nijak sa do toho nenútim. S celou kapelou sa to rieši spoločne, buďto to vylezie alebo nie.

Jak cvičíš?

Mám toho teraz hodne, takže sa musím priznať, že necvičím poctivo. Poctivo pre mňa znamená cvičiť denne, cvičiť základné veci, čo sa týka kontrabasu, cvičiť stupnice, etudy a slák. Bez sláka sa nenaučíš intonáciu, aby si hral čisto, to proste nejde. A aj keď sa to nezdá, slák je dobrý aj pre cvičenie ľavej ruky, lebo ti ukáže všetky tvoje chyby, keď tón neodmáčkneš, slákom sa ti neozve. Hrať s metronomom, sťahovať pesničky, je toho veľa... Na basgitaru veľa necvičím. Predvčerom som si pustil na YouTube AC/DC You Got the Jack, a tak som sa z toho "posral", že som musel hneď chytiť basovku a zahrať si to, no takto cvičím na basgitaru (smích).

Čeho si zatím nejvíc ceníš, ze všech věcí, které jsi v muzice dosáhl?

Na to je ešte skoro, opýtaj sa ma za takých pätnásť rokov, veľké veci ešte len prídu. Myslím, že by sme sa mali vo Vertigu ešte všetci ako muzikanti vyvinúť, urobiť to, čo urobil Vojta Procházka, ktorý odišiel na školu do Paríža a veľa mu to dalo. Teraz sme hrali turné a bolo vidieť, aký je Vojta nakopnutý a celá kapela sa posunula kupredu. Je to pre nás zásadná vec, vypadnúť, naučiť sa nové veci od nových ľudí a po čase to zase dať dohromady.

Co by jsi vzkázal kolegům basákům, starým i mladým?

Tým starým, aby sa pokúšali o nové veci, čo je strašne ťažké. Proste, aby nehrali to, čo pred pätnástimi rokmi a tým mladým, no čo ja viem? Nech do toho idú naplno, to je jediná cesta. A Dano Šoltis odkazuje, že Jeff Ballard je boh.

Rasťo odporúča vašim ušiam niekoľko dlhohrajúcich platní

Iron Maiden: Powerslave Steve Harris

Led Zeppelin: Physical Graffitti John Paul Jones

Red Hot Chilli Peppers: Blood, Sugar,

Sex Magic Flea

Avishai Cohen: Lyla Avishai Cohen

Bill Evans Trio: Waltz for Debby Scott Lafarro

Brad Mehldau: Art of Trio Volume 4, Back

to the Vanguard Larry Grenadier

Wayne Shorter: Alegria John Patitucci

Meshell Ndegeocello: Peace Beyon

Passion Meshell Ndegeocello