Ku konečnej podobe Stratocastra občas pomohla aj náhoda. Napríklad za svoj charakteristický prenikavý tón a frekvenčné posadenie vďačí pravdepodobne aj sluchovému postihnutiu Lea Fendra. Leo bol už v svojom strednom veku mierne nedoslýchavý a ako je známe, sluch sa stráca postupne od vyšších frekvencií. Sterling Ball, dnešný prezident spoločnosti Ernie Ball/Music Man, spomína ako ho jeho starý otec, Leov partner Tom Walker, prizval na skúšku novej basgitary: "To, čo Leovi znelo mäkko ako maslo, bolo pre ostatných prítomných priostré. Presvedčiť ho, aby ubral na výškach, bol vždy ťažko vybojovaný zápas. Jeho problémy so sluchom sa prejavili na spôsobe, akým sa svet naučil počúvať gitary Fender. Rád si pozýval ľudí do svojej vývojárskej dielne, prikladal skrutkovač na kobylku gitary, plastickú rukoväť na vaše ucho a nechával vás počúvať ako struna zvoní. Čím viac vibrácií, tým lepšie."
Zdravý princíp, na ktorom bol Stratocaster postavený, umožnil, aby sa dobrá myšlienka ubrala vlastnou cestou aj napriek pôvodným zámerom tvorcu. O 70. rokoch sa traduje, že k vývoju tejto gitary neprispeli ničím dobrým. Jednou z mála výnimiek je azda len päťpolohový prepínač snímačov, ktorý obohatil pôvodne trojpolohové zvukové spektrum o dve charakteristické medzipolohy. Paradoxné je, že tento čarovný zvuk, ktorý by sa dnes mohol javiť ako jeden z hlavných dôvodov, prečo medzi dva snímače Telecastra pribudol na Strate ešte tretí, sa Leovi nikdy nepáčil. Možno pre svoj zvukovo jemnejší charakter, ktorý viac než na priebojnosti stavia na farbe.
